Mikuláš Dzurinda v článku „Únia sa musí zmeniť na federáciu“ konštatuje, že v Európe sa dejú „nebývalé turbulencie“, a že hrozí dokonca jej rozpad, keď jednotlivé štáty majú rôzne potreby, názory a požiadavky, ktoré nahlas prejavujú, a ktoré sa líšia nielen od seba navzájom, ale predovšetkým od tých centrálnych bruselských.

Dzurinda sa sťažuje, že Európa (myslí sa Brusel) si vinou neposlušných vlád členských štátov nevie dať rady s brexitom, migráciou a kopou iných vecí: „Nuž, a nevieme si rady ani s vládami členských krajín, ktoré nielenže odmietajú participovať na rozložení a podieľaní sa na záťaži spojenej s imigráciou, ale ešte aj porušujú pravidlá právneho štátu a liberálnej demokracie.“ Dzurinda tu priamo naznačuje, že by sme mali prijať migrantov bez odvrávania, ktoré spája s porušovaním pravidiel právneho štátu a liberálnej demokracie.

A aby sa vyššieuvedené problémy s poslušnosťou vyriešili, Dzurinda navrhuje riešenie: zavrieť všetkým ústa – dať centrálnej európskej moci plnú právomoc v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ekonomiky a financií. Koncentrácia absolútnej moci v týchto otázkach do jedného centra by zabezpečila akcieschopnosť, pretože Únia by potom už mohla rozhodovať okamžite a jednohlasne v prospech tých síl, ktoré by držali opraty (dá sa iba špekulovať, či by tie opraty držali Slováci, Maďari, Česi alebo niekto úplne iný).

Dzurindovým článkom je nadšený jeho bývalý spolubojovník Ivan Mikloš. Aj on napísal do denníka Sme článok, má názov „Už nediskutujeme ani len o tom jadre“, kde komentuje Dzurindov návrh v tom zmysle, že by sme sa nemuseli báť nejakej totality, keď hovorí (nevedno na základe akých faktov), že „Vďaka EÚ prvýkrát v histórii neplatí Kubrickova definícia, podľa ktorej sa vždy v histórii správali veľké krajiny ako gangstri a malé ako prostitútky, ani postreh gréckeho filozofa Thukydida, podľa ktorého silní robia, čo chcú a slabí znášajú, čo musia.“

Centralizovaná eurofederácia by podľa Dzurindu bola demokratická a prosperujúca: „Znamenalo by to, že centrálna, federálna úroveň by spravovala všetky kompetencie tykajúce sa zahraničnej a bezpečnostnej politiky, jednotného trhu a spoločnej meny. Všetky ostatné kompetencie ako dane, sociálna politika, kultúrne a etické otázky by boli ponechané v kompetencii členských štátov.“

Predstavuje si to tak, že by sme si my všetci zvolili svojho európskeho prezidenta (napríklad Mutti Merkel, pána Macrona, alebo toho pána s ischiasom), ktorý by potom „vymenoval vládu, ktorá by spravovala zverené kompetencie. Takýmto spôsobom by EÚ nadobudla to, čoho sa neraz dožadoval Henry Kisinger: jedno telefónne číslo. To znamená jedného legitímneho predstaviteľa zodpovedného za správu zverených kompetencií, oprávneného vyjednávať a prijímať záväzky v mene celej EÚ.“

A tu sme konečne pri samotnej podstate vlhkého sna pána Dzurindu, ktorý predkladá svojim čitateľom v denníku Sme: dôvodom celého tohto sociálne-inžinierskeho plánu je požiadavka pána Kissingera, aby on alebo jeho nasledovník mohol operatívne riešiť veci s jediným zodpovedným pracovníkom a nemuseli byť pri tom zohľadňované názory a záujmy nejakých periférnych štátov, národov a iných rušivých veličín.

Úplným vrcholom drzosti potom je, že sa pán Dzurinda opakovane odvoláva na princíp subsidiarity, ktorý by údajne mal byť základom usporiadania EÚ, a vlastne základom akéhokoľvek demokratického systému. Lenže, zdá sa, že pán Dzurinda buď nevie, čo je princíp subsidiarity, alebo zámerne zavádza. Princíp subsidiarity totiž hovorí, že akékoľvek rozhodovanie sa má diať čím bližšie k občanovi: o čom môže rozhodovať nižší organizačný stupeň, o tom má rozhodovať – a nemá sa rozhodovanie posúvať smerom k vyšším organizačným stupňom. A hoci je princíp subsidiarity spomínaný aj v základných textoch EÚ, celá prax dnešnej EÚ, od Lisabonskej zmluvy, cez systém rozhodovania v európskych inštitúciách, až po praktickú realizáciu eurolegislatívy priamo či nepriamo princíp subsidiarity popiera.

A jeho totálnym popretím potom je odovzdanie kľúčových štátnych kompetencií bruselskej (či v skutočnosti washingtonskej?) centrále, ako to navrhuje Dzurinda. Národný štát totiž nielen že môže bez problému realizovať samostatnú politiku, ako to ukazuje celá história sveta, ale dokonca oveľa lepšie obhajuje a zabezpečuje záujmy svojho obyvateľstva, než nejaké vzdialené geopolitické centrum. Pravdaže, jediný, komu táto skutočnosť nevyhovuje, je práve to vzdialené geopolitické centrum a jeho agenti.

Dzurinda vysvetľuje, ako sa dopracoval k názoru, že eurofederácia je to pravé orechové: „Premýšľať o akomkoľvek federalizme mi doposiaľ bránilo aj presvedčenie, že tak ako Brit nebude nikdy slúžiť pod inou ako britskou vlajkou, ani Francúzsko a Nemecko sa nikdy nevzdajú zvrchovanosti pri rozhodovaní o kľúčových otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Vývoj je však taký turbulentný, že mení mnohé paradigmy. Tlak z východu, najmä z Číny, ale aj z Afriky je taký silný a bude silnieť, že mu osamotené nedokážu čeliť ani také krajiny, ako sú Nemecko či Francúzsko. Z druhej strany tlak USA na EÚ, aby preberala čoraz väčšiu zodpovednosť za svoju a európsku bezpečnosť, sa bude len zväčšovať. Nuž, a keby Francúzsko a Nemecko dali dokopy svoje peniaze a zbrane, projekt európskej federácie by dostal nielen pevný základ, ale aj reálnu perspektívu.“

Takže podľa Dzurindu by sa Nemci a Francúzi mohli dohodnúť a výmenou za svoju vlastnú národnú zvrchovanosť by sa mohli o nadvládu nad kontinentom podeliť. Iné krajiny, ich záujmy a zvrchovanosť Dzurinda nespomína. Natoľko je oslepený tou krásnou predstavou ako pán Kissinger telefonuje na jedinom telefónnom čísle s Mutti Merkelovou, že pozabudol na nepríjemný fakt. A síce, že ešte sú tu občania, ktorí by k takejto vízii možno tiež čosi chceli povedať. A veru majú čo – o to viac, ak tu chcú byť pod jednou strechou spájané nesúrodé elementy: bohaté veľmoci s imperiálnou, koloniálnou históriou a neokoloniálnou a migrantskou súčasnosťou, spolu s chudobnými krajinami, ktoré nič z toho nemajú, zato majú zlé historické skúsenosti.

Mikloš vo svojom článku píše, že považuje Dzurindov článok za ideálny fundament na spoločenskú debatu o budúcnosti európskej únii. A vlastne, prečo nie – je to popis toho, čo európskym národom hrozí, ak nebudú jasne chápať, o čo tu ide a aký je rozdiel medzi žiaducim a demokratickým stavom a centralizovanou totalitou.

V čom sa však s Miklošom dá bezo zvyšku súhlasiť, je záver jeho článku:

„EÚ nemá alternatívu, ale ak má prežiť, musí sa zmeniť. O tom, ako ju zmeniť, treba diskutovať a hľadať maximálne možnú zhodu. Od Fica a dnešnej vlády som nikdy zmysluplnú diskusiu, nebodaj pozíciu k tejto zásadnej otázke ani nečakal. Ale to, že mlčí aj opozícia a že verejná diskusia prakticky neexistuje, je zlé.“

„Okrem iného to odpovedá aj na otázku, prečo neboli opozičné strany schopné využiť politickú krízu po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a prečo ich nemožno (aspoň zatiaľ) považovať za reálnu alternatívu k dnešnej vláde,“ píše veľmi múdro Ivan Mikloš.

Ivan Lehotský