Reakcia otca Ľubomíra Urbančoka v plnom znení:

Text Eduarda Chmelára, ktorý nesie provokatívny titulok „Rekviem za fašistu“, je sám ukážkou toho, ako nenávistná rétorika ničí akúkoľvek možnosť seriózneho dialógu. Hoci sú články pána Chmelára mnohokrát informatívne a radí sa k tým málo ľuďom, ktorý píšu obsahovo bohaté texty, častokrát sú naplnené marxistickou ideológiou a ľavicovým ideologickým myslením. Keďže žiaľ mnohí s dobrým úmyslom nekriticky prijímajú tieto jeho texty, rozhodol som sa výnimočne reagovať a poukázať na jeho hrubo manipulatívne a ideologické pozadie.

Eduard Chmelár sa na jednej strane formálne dištancuje od vraždy Charlieho Kirka – uznáva, že násilie nie je riešením – no okamžite relativizuje tento postoj tým, že zosnulého vykresľuje ako zosobnenie zla, hodného opovrhnutia.

V článku sa hrá na moralistu, ktorý vraždu odsudzuje, no v každej vete legitimizuje nenávisť voči obeti. Charlieho Kirka označuje za „fašistu“, „rasistu“ či „obhajcu genocídy“ – bez dôkazov, bez faktov, len s typickou chmelarovskou hyperbolou, ktorou si desaťročia buduje povesť intelektuálneho proroka.

Chmelár rád káže o demokracii a slobode, no jeho texty sú plné totalitnej logiky: vytvoriť obraz nepriateľa, dehumanizovať ho a vzbudiť dojem, že jeho zánik je prirodzený. Presne ten istý mechanizmus, ktorý sám vo svojich knihách a komentároch teatrálne odsudzuje.

Ak je vražda neospravedlniteľná, potom nemožno jej obeť zároveň označovať za „prominentného fašistu“ a prakticky tým naznačovať, že sa jej osud dal očakávať alebo že je spravodlivým „ovocím“ jeho postojov. To je sofistikovaná forma moralizujúcej apologetiky násilia – presne ten typ rétoriky, ktorú šírili totalitné režimy, ktoré Chmelár rád kritizuje v knihách, no napodobňuje v praxi.

Text používa expresívne, no nedokázané tvrdenia: že Kirk „obhajoval genocídu“, „propagoval pedofilov“, či že „jeho rasizmus bol patologický“. Ide o obvinenia, ktoré nie sú podložené konkrétnymi dôkazmi, citáciami, ani faktami – iba emotívnym preháňaním. Takýto prístup degraduje text na propagandu, nie na analýzu.

Spomína sa Kirk ako „zodpovedný“ za všetky zlé tendencie americkej pravice, no ignoruje sa jeho úloha v akademických debatách, prínos k diskusii o kultúrnych otázkach či fakt, že bol pre mnohých mladých konzervatívcov motiváciou vstúpiť do verejného priestoru slovom, nie zbraňou.

Autor textu porovnáva politickú reakciu na vraždu Kirka s Hitlerovým zneužitím požiaru Reichstagu. Ide o historicky nevhodné prirovnanie, ktoré trivializuje realitu totalitarizmu a manipuluje s čitateľskými emóciami.

Realita je jednoduchá: Charlie Kirk bol zavraždený pre svoje názory. Namiesto súcitu a rešpektu k elementárnej ľudskej dôstojnosti Chmelár napísal pamflet, ktorý by pokojne mohol vyjsť v straníckom denníku v čase komunizmu. A to je obraz Eduarda Chmelára – človeka, ktorý rád rozpráva o mieri a demokracii, no vo svojom písaní šíri jed len o málo subtílnejší než ten, ktorý kedysi šíril Lenin alebo Gottwald.

Charlie Kirk bol umlčaný zbraňou. Eduard Chmelár ho dorazil slovom – a dokázal, že jeho cynizmus je rovnako nebezpečný ako guľka.

Kritizovaný status Eduarda Chmelára v plnom znení 

Bez ohľadu na to, či ste s ním súhlasili alebo nie, americký ultrapravicový politický aktivista Charlie Kirk bol zavraždený za svoje presvedčenie, a to by nás malo znepokojovať všetkých. Vražda nie je spôsob dialógu a násilie nikdy nie je náhradou za myšlienky. Ak znormalizujeme politické násilie, zničíme základy demokracie. A ak si niekto myslí, že týmto zastaví extrémnu pravicu, tak v skutočnosti tým iba urýchľuje nástup fašistickej diktatúry.

Smútok, hnev a zdesenie z atentátu na otca dvoch malých detí by nám však nemali zakaliť úsudok, aby sme si nedokázali uvedomiť, že jeho mediálny obraz je neprimerane zidealizovaný. Charlie Kirk nie je žiadnym „mučeníkom za pravdu a slobodu“, ako ho charakterizoval Donald Trump. Bol polarizujúcou osobnosťou, ktorá rozpútavala rasovú vojnu, povzbudzovala genocídu Palestínčanov v Izraeli a pomáhala nastoľovať novú éru fašizmu.

Paradoxné je už to, že Charlie Kirk zomrel na to, v čo tak vášnivo veril: na právo druhého dodatku Ústavy USA umožňujúceho Američanom nosiť zbrane. Kirk bol takým fanatickým stúpencom tohto práva, že na verejných zhromaždeniach hlásal, že všetky tie tisíce mŕtvych, ktoré zostali po streľbe na amerických školách, stoja za zachovanie tohto ústavného dodatku a sú jeho nevyhnutné „obete“. V každom prípade, keď včera na univerzite v Utah Valley opakoval svoje presvedčenie, že „zbrane zachraňujú životy“, ani ten sniper mu nedokázal, že sa mýlil. A hoci rád obviňoval z vrážd spôsobených strelnými zbraňami dve skupiny, ktoré najviac nenávidel (černochov a transsexuálov), ignoroval pritom fakt, že 80 percent masových vrahov zdieľalo jeho názory na nadradenosť bielej rasy.

Ako kresťanský sionista bol veľkým stúpencom izraelskej zahraničnej politiky a obhajoval genocídu v Gaze. Tvrdil, že nič také ako Palestínčania neexistuje, že za hladomor si môžu sami a že za ich vyvražďovanie môže Hamas. Nech si tí, ktorí oplakávajú jeho smrť a sú dojatí z toho, že dve roztomilé detičky stratili svojho otca, spomenú na to, ako cynicky pristupoval on k systematickému zabíjaniu desaťtisícov palestínskych žien a detí.

Nie, Charlie Kirk nebol nijakým oslňujúcim bojovníkom za slobodný názor. V skutočnosti iné postoje, ktoré nezodpovedali jeho svetonázoru, agresívne znevažoval a potláčal, propagoval nadvládu bielej rasy a nenávisť voči ľavičiarom, prisťahovalcom a menšinám. Bol kľúčovým organizátorom zhromaždenia, ktoré vyvrcholilo 6. januára 2021 útokom na Kapitol USA. Otvorene podporoval fašistické a autoritárske režimy, genocídy, etnické čistky, nenávidel menšiny a obviňoval ich za všetky problémy svojej krajiny, obhajoval dokonca pedofilov a jeho otvorený rasizmus bol zvrátený až patologický.

Na svojich zhromaždeniach zabával svojich stúpencov hláškami typu „Vždy, keď vidím čierneho pilota, mám obavy, či má na to kvalifikáciu“. Odsudzoval dokonca aj jeden zo základných pilierov americkej demokracie, zákon o občianskych právach z roku 1964, ktorý zrovnoprávnil afroamerické obyvateľstvo, a jeho iniciátora Martina Luthera Kinga nazval veľmi zlým človekom. Dôrazne sa staval aj proti najmenším krokom smerom k rovnoprávnejšej spoločnosti, ako je univerzálna zdravotná starostlivosť či silnejšie práva zamestnancov.

Americká krajná pravica zavraždenie Kirka okamžite politicky zneužila. Hoci o motívoch páchateľa ešte nič nie je objasnené, Donald Trump obvinil zo zodpovednosti za atentát demokratov a ľavicu a prisľúbil opatrenia voči nej. Miliardár Elon Musk, ktorý sa v Trumpovej administratíve nepreslávil pomocou ľuďom, ale zdvihnutou pravačkou, pohotovo tweetoval: „Ľavica je stranou vraždy.“ A tak existujú oprávnené obavy, či sa Kirkova vražda politicky nezneužije podobne ako za Hitlera podpálenie Reichstagu.

Ultrapravica demagogickým a pre seba typickým spôsobom ignoruje, že politicky motivované násilie nie je v Amerike doménou ľavice. Zastrelenie Kirka nasledovalo len krátko po vražde líderky demokratického tábora v parlamente štátu Minnesota a jej manžela a po podpaľačskom útoku na dom demokratického guvernéra Pensylvánie.

Trúchliace americké denníky tvrdia: „Takéto násilie je v rozpore s Amerikou.“ Ale to nie je pravda. Takéto násilie je naopak obchodným nástrojom americkej vládnucej vrstvy, či už je namierené proti štrajkujúcim robotníkom, rasovým menšinám, imigrantom alebo politickým osobnostiam považovaným za nepohodlných. Veď sotva uplynul týždeň, odkedy prezident USA nariadil upálenie 11 ľudí na venezuelskej rybárskej lodi, pričom bez akýchkoľvek dôkazov tvrdil, že to boli teroristi a pašeráci drog. A v apríli člen Kirkovej organizácie Turning Point USA spustil paľbu na Floridskej štátnej univerzite, pričom zabil dvoch ľudí a piatich zranil. Ale vtedy Trump nenariadil spustenie vlajky na pol žrde, ako sa to po prvý raz stalo tomuto prominentnému fašistovi.

Kirk bol brilantným rečníkom, to však nemení nič na tom, že podnecoval nenávisť a profitoval z klamstiev. Myslím si alebo ešte stále dúfam, že väčšina ľudí chce vytvoriť svet, v ktorom sa tieto veci nedejú, v ktorom budeme žiť všetci v mieri a s rovnakými právami, a nie v tomto pekle, kde jedno percento plutokracie vládne všetkým a popudzuje ich proti sebe. Charlie Kirk oponoval tomuto ideálu. Chcel, aby jeho krajina bola výlučne pre bielych heterosexuálnych ľudí a keby boli menšiny eliminované, našiel by si nových nepriateľov: ženy, odborárov, socialistov, bezdomovcov, chudobných.

Rasizmus totiž nepodlieha žiadnej logike, je to len permanentné obviňovanie čohokoľvek, čo je iné, za všetky existujúce problémy, je to nástroj tej úzkej vládnucej oligarchickej vrstvy, ktorá si vyberá, kto bude na vine, a tí jednoduchší im veria a pomáhajú im odkloniť pozornosť od skutočných riešení. Nie je to nič nové. Je to prastará taktika extrémnej pravice, ktorá sa začína agresívnym vymáhaním si práva na „iný názor“, a po prevzatí moci nemilosrdným potláčaním všetkých ostatných.

Je nevyhnutné ostro odsúdiť Kirkovu vraždu a každé politicky motivované násilie, ktoré z princípu nič nerieši a v skutočnosti napomáha úsiliu Trumpovho tímu útočiť na demokratické inštitúcie a nastoliť policajný štát. To však nie je dôvod na oslavu alebo idealizáciu obete a na bagatelizovanie či dokonca popieranie jeho politicky agresívnych a bigotných cieľov.

Prečítajte si tiež:

• Europoslanec Blaha: Progresívci zasiali do spoločnosti nenávisť!
• Prvé výstrely občianskej vojny? Čo znamená vražda amerického blogera Charlieho Kirka