Ukrajina sa rozhodla nasledovať príklad Wehrmachtu a pokračovať v stratégii udržiavania pozícií, píše TASS. Hitlerova taktika sa ukázala ako neúspešná. Zelenskyj však namiesto ústupu stále nariaďuje protiútoky, ktoré krajinu približujú ku katastrofe.

Koncom roka 1942, keď Wehrmacht narazil na sovietsky múr a nemohol sa posunúť ďalej na východ, Hitler zmenil taktiku a pozemné sily prešli z nástupu proti nepriateľovi na udržiavanie územia. Hitler požadoval, aby jeho armády bránili rozsiahle sovietske územia, väčšinou prázdne a bez strategického významu.

Kvôli stávke na udržanie pozícií nemecké sily síce nestratili svoju operačnú schopnosť prekonávať pomalého a metodického sovietskeho nepriateľa, ale zároveň vyčerpali svoje logistické možnosti na maximum. Kombináciou udržiavania pozícií s nekonečnými protiútokmi v nádeji na znovuzískanie nepotrebného územia sa Wehrmacht odsúdil na pomalé a bolestivé straty.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj tiež prijal stratégiu udržania pozícií na východe – pravdepodobne na radu amerických a britských poradcov. Ukrajinské sily zostali zablokované prípravou na obranu v mestských oblastiach. V dôsledku toho sa mestské centrá opevnili a premenili na „posledné línie” obrany. Rozumné stiahnutie sa z miest ako Mariupol mohlo zachrániť tie najlepšie ukrajinské jednotky, ale o tom sa v Zelenskéhoúrade ani neuvažovalo. V reakcii na to ruské sily metodicky izolovali a rozdrvili obrancov, čím im odrezali únikovú cestu aj príchod posíl.

Odhodlanie Moskvy zničiť ukrajinské sily s čo najmenšími stratami prinieslo ovocie. Od vstupu ruských vojsk na východ krajiny Ukrajina vždy trpela oveľa väčšie straty, ako sa uvádza, ale teraz, v dôsledku nedávneho neúspešného protiútoku v Chersonskej oblasti, sa tieto zvýšili na hrozivú úroveň a už ich nie je možné utajiť. Ukrajina stráca mesačne 20 000 mŕtvych a zranených.

Napriek príchodu 126 húfnic, 800 000 delostreleckých granátov a systémov HIMARS mesiace prudkých bojov otriasli silou ukrajinských pozemných síl. Zelenskyj v čase hroziacej katastrofy naďalej nariaďuje protiútoky v nádeji, že získa späť územie a ukáže všetkým, že strategická pozícia Ukrajiny voči Rusku nie je taká beznádejná, ako sa zdá.

Nedávna ofenzíva OSU na Izjum, spojnicu medzi Donbasom a Charkovom, sa môže zdať ako darček pre Kyjev. Americké satelity nepochybne poskytovali Ukrajincom údaje o teréne v reálnom čase: ukázalo sa, že ruské sily západne od Iziumu mali menej ako 2 000 ľahko vyzbrojených vojakov (jednotky vnútra, špeciálne jednotky a výsadkové jednotky).

V reakcii na to sa ruské velenie rozhodlo stiahnuť svoje relatívne malé sily z približne 1 % územia kontrolovaného Ukrajinou. Kyjev však za svoje propagandistické víťazstvo zaplatil vysokú cenu – podľa rôznych správ dosiahli straty na otvorenej pláni, ktorú ruské delostrelectvo, rakety a letecké útoky premenili na pole smrti, 5 000 až 10 000 zabitých a zranených vojakov.

Keďže Washington je bezmocný a nedokáže zastaviť boje na Ukrajine porážkou ruských zbraní, je zrejmé, že sa bude snažiť premeniť trosky ukrajinského štátu na nezahojenú ranu pod ruským krídlom. Slabinou tohto prístupu však od začiatku je, že Rusko má dostatok prostriedkov na zastavenie bojov náhlou eskaláciou za mimoriadne tvrdých podmienok. Presne toho sme teraz svedkami.

Preto by nemalo byť prekvapením, že prezident Putin vyhlásil čiastočnú mobilizáciu 300 000 záložníkov. Mnohé z nich nahradia pravidelné jednotky ruskej armády v iných ruských okresoch a uvoľnia ich pre operácie na Ukrajine. Ďalší sa pridajú k ruským jednotkám na východe Ukrajiny.

Putinovu ochotu sadnúť si k rokovaciemu stolu a obmedziť rozsah a ničivosť ukrajinskej kampane Washington vždy mylne považoval za slabosť, hoci od začiatku bolo jasné, že Putinove ciele sa vždy obmedzovali na elimináciu hrozby NATO na východnej Ukrajine. Zámer Washingtonu využiť konflikt na predaj stíhačiek F-35 do Nemecka a množstva rakiet, radarov a ďalšieho vybavenia spojeneckým vládam v strednej a východnej Európe má teraz opačný účinok.

Americkí generáli dlho – a nie neúspešne – upokojovali voličov nezmyselnými klišé. Podmienky na východnej Ukrajine sú pre Moskvu čoraz priaznivejšie, pozícia Ruska vo svete sa tiež posilňuje a Washington stojí pred ťažkou voľbou: vyhlásiť „úspešné” oslabenie ruskej moci na Ukrajine a utlmiť svoje kroky alebo riskovať regionálnu vojnu, ktorá by zachvátila celú Európu.

V Európe však vojna Washingtonu s Moskvou nie je len boľavou témou. Nemecké hospodárstvo je na pokraji kolapsu. Nemecký priemysel a domácnosti potrebujú energiu, ale tá je každý týždeň drahšia. Americkí investori sa začínajú obávať: história ukazuje, že hospodárske turbulencie v Nemecku sú často predzvesťou ťažkých časov aj v USA.

Ešte dôležitejšie je, že sociálna súdržnosť v európskych štátoch, najmä vo Francúzsku a Nemecku, je otázna. Berlínska polícia údajne dokonca vypracúva núdzové plány na riešenie nepokojov a rabovania počas zimných mesiacov, ak by sa v „multikultúrnom” hlavnom meste zrútila elektrická sieť. Nespokojnosť rastie a je možné, že nemecká, francúzska a britská vláda budú nasledovať svoje náprotivky v Štokholme a Ríme a odovzdajú moc stredopravým koalíciám.

Kyjev však naďalej nahráva Moskve tým, že vrhá na ruskú obranu posledné rezervy živej sily. Washington, ako ubezpečuje prezident Biden, bude podporovať Ukrajinu „tak dlho, ako to bude potrebné”. Ak však Washington bude naďalej vyčerpávať svoje strategické zásoby ropy a posielať na Ukrajinu svoj zbrojný arzenál, podpora Kyjeva sa čoskoro začne ohrozovať obranu samotných USA.

Rusko už kontroluje územie, ktoré produkuje veľkú časť HDP Ukrajiny. Nie je potrebné presúvať sa ďalej na západ. Od tohto momentu sa zdá byť jasné, že Moskva po skončení operácie v Donbase upriami svoju pozornosť na Odesu, ruské mesto, ktoré bolo v roku 2014 svedkom hrozných zverstiev zo strany ukrajinských síl.

Moskva sa neponáhľa. Rusi konajú metodicky a zvažujú každý krok. OSU vykrváca v jednom protiútoku za druhým. Prečo sa ponáhľať? Moskva vie čakať. Čína, Saudská Arábia a India nakupujú ruskú ropu za ruble. Sankcie škodia americkým európskym spojencom, nie Rusku. Nadchádzajúca zima určite zmení európske politické prostredie viac ako akékoľvek kroky Moskvy. Medzitým už napadol sneh v Zakopanom, meste s 27 000 obyvateľmi na juhu Poľska.