Od začiatku ruskej špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine uplynulo osem mesiacov a ukrajinskej armáde sa v posledných týždňoch podarilo dosiahnuť pomerne výrazné úspechy. Deje sa tak napriek celému priebehu vojenských akcií na Ukrajine, ktoré sa začali 24. februára, keď postupujúce zoskupenie ruských vojsk, hoci sa nedokázalo zmocniť dvoch najväčších ukrajinských miest – hlavného mesta Kyjeva a významného priemyselného centra Charkova na východe krajiny – a dokonca bolo nútené opustiť okolie týchto miest, si naďalej udržiavalo prevahu na celom bojisku, pričom sa sústredilo na pomoc samozvaným republikám v oblasti Donbasu, kde dosiahlo významné úspechy.

Celkovo bola bojová situácia taká, že ruská armáda postupovala, zatiaľ čo ukrajinská armáda sa bránila a bola nútená stiahnuť sa z veľkej časti územia na východe krajiny. V posledných týždňoch sa však situácia na bojisku úplne zmenila: ukrajinská armáda teraz postupuje, zatiaľ čo ruská armáda, naopak, buď ustupuje, alebo zaujíma obranné línie.

Niet pochýb o tom, že tento posledný vývoj je veľkým dôvodom na optimizmus pre tých, ktorí si želajú, aby konflikt pokračoval až do porážky Ruska, teda predovšetkým pre podporovateľov Kyjeva v západných štátoch. Napriek tomu v udalostiach na Ukrajine zohrávajú úlohu ďalšie dva faktory, ktoré sú možno dôležitejšie ako samotný vývoj na bojisku. Sú nimi čas a peniaze (hlavne v podobe amerického dolára) a práve tieto dva faktory rozhodujú o mnohom.

V zákulisí – tieň Ameriky

Ofenzíva, ktorú ukrajinské ozbrojené sily spustili na východe krajiny prakticky prvýkrát od začiatku ruskej ofenzívy 24. februára a to že jej vojská došli takmer až k samotnej ruskej hranici, bola pre mnohých veľkým prekvapením. A málokto očakával takýto výsledok, dokonca aj v prvých hodinách, keď sa operácia začala. Dôležitejšia je však odpoveď na otázku: Prečo ruská armáda, ktorá mala dovtedy takmer úplnú prevahu, nebola schopná klásť potrebný odpor? Dalo by sa tvrdiť, že jednoducho poľavili v ostražitosti, alebo že išlo o niečo iné?

V skutočnosti by bola presnejšia otázka, prečo sa ruská armáda nedokázala na takýto vývoj riadne pripraviť; môžeme povedať, že ruské spravodajské služby boli také slabé a neschopné, že nedokázali predvídať ukrajinskú ofenzívu? To je sotva možné. Najnovší vývoj na bojiskách východnej Ukrajiny skrátka ponecháva mnoho otázok.

Áno, niet pochýb o tom, že Kyjev podnikol isté rozptýlenie, keď s malými silami podnikol menšie údery v Chersonskej oblasti, ktorá je úplne pod kontrolou ruských síl, ktoré vedome nemali šancu na úspech. Mohli by, samozrejme, odviesť pozornosť ruskej armády práve do tejto oblasti bojových operácií zo severovýchodných regiónov, kde ukrajinská armáda plánovala hlavnú útočnú operáciu. Ale aj tak sa dá len ťažko tvrdiť, že ukrajinské vojenské operácie pri Chersone, ktoré mali jednoznačne lokálny charakter, pritiahli toľko pozornosti ruskej rozviedky, ktorá si jednoducho nevšimla ani rozsiahle prípravy na ofenzívu v inej časti Ukrajiny, ani posilnenie ukrajinských síl v severovýchodných regiónoch.

Pri hľadaní odpovedí na tieto otázky by sme nemali prehliadať zákulisnú spoluprácu ukrajinskej armády so Spojenými štátmi. Situáciu do istej miery objasnila najmä nedávna správa v americkom vydaní denníka New York Times, v ktorej sa priamo uvádza, že ukrajinská armáda pripravovala ofenzívu v Charkovskej oblasti s pomocou amerických špeciálnych služieb.

Podľa článku sú otvorene demonštratívne operácie v Chersone, ktoré sa zrejme uskutočnili s cieľom pripraviť ofenzívu pri Charkove, “klasickou technikou používanou americkou armádou a spravodajskými službami na zmätenie nepriateľa. CNN zasa s odvolaním sa na šéfa výboru amerického Senátu pre spravodajské služby Marka Warnera uviedla, že protiútok ukrajinských jednotiek bol výsledkom práce amerických spravodajských služieb, ich spolupráce s ukrajinskými, ako aj britskými službami. Preto v zákulisí prípravy ukrajinského protiútoku v Charkovskej oblasti pôsobil americký spravodajský aparát, ktorý celú operáciu v skutočnosti riadil pomocou satelitných, terénnych a spravodajských informácií, usmerňoval ju a pomáhal ukrajinskej armáde sústrediť sily tam, kde boli ruské pozície slabo opevnené.

Ukrajinská armáda sa do veľkej miery spoliehala na tieto informácie a mohla pripraviť protiúder. V opačnom prípade je ťažké si predstaviť, že by ukrajinská armáda dokázala vytlačiť ruské zoskupenie, ktoré malo predtým bezvýhradnú bojovú prevahu, a postúpiť k hraniciam krajiny bez toho, aby v tejto ofenzíve zohrali zákulisnú úlohu západné štáty podporujúce Kyjev.

Viac dolárov…

Všetky uvedené skutočnosti však pravdepodobne nedávajú jasnú odpoveď na otázku, prečo sa bojová situácia na Ukrajine v posledných dňoch zmenila.

Okrem spravodajskej pomoci nemožno ignorovať obrovské finančné toky, ktoré prichádzajú zo Spojených štátov a ktorých cieľom je práve spôsobiť Rusku vojenskú porážku na Ukrajine.

12. septembra sa na webovej stránke amerického think tanku Responsible Statecraft objavila správa o žiadosti prezidenta USA Joea Bidena, aby Kongres schválil ďalší balík pomoci vo výške 13,7 miliardy dolárov na boj proti Rusku.

Je tiež pozoruhodné, že v tejto žiadosti sa finančná pomoc Ukrajine neuvádza ako samostatný návrh zákona, ale ako balík naliehavých výdavkov, akoby išlo o naliehavé výdavky z vojenského rozpočtu krajiny. Takáto povaha žiadosti v podstate zbavuje kongresmanov možnosti diskutovať o projekte finančnej pomoci, ale vyzýva zástupcov Kongresu, aby len vyjadrili svoj súhlas so zaradením projektu medzi ostatné naliehavé výdavky vyčlenené v rozpočte USA na obranu.

Členovia Kongresu teda takéto žiadosti iba formálne schvaľujú bez toho, aby o nich diskutovali alebo ich posudzovali. Inými slovami, prezident Joe Biden sa snaží naliať na Ukrajinu čo najviac dolárov a rôznymi právnymi trikmi prekonať prípadný odpor v Kongrese, najmä preto, že vie, že republikánski predstavitelia nie sú veľmi naklonení schvaľovaniu jeho iniciatív na podporu oficiálneho Kyjeva. Takéto balíky núdzovej finančnej pomoci zároveň pomerne výrazne zvyšujú celkový objem peňazí, ktoré prúdia na Ukrajinu v dolároch.

Treba poznamenať, že ide o tretí balík pomoci USA Ukrajine, ktorý za posledných šesť mesiacov dosiahol celkovú sumu takmer 70 miliárd dolárov.

Inými slovami, v rámci prvého projektu finančnej pomoci sa USA zaviazali zaplatiť Ukrajine 13,6 miliardy dolárov, v rámci druhého projektu vyplatili viac ako 41 miliárd dolárov a teraz, v rámci tretieho projektu, celková suma finančnej pomoci dosahuje takmer 70 miliárd dolárov.

Zaujímavé je, že táto suma je trikrát vyššia ako výdavky USA počas prvého roka ich špeciálnych operácií v Afganistane po 11. septembri 2001 a že takmer 70 miliárd je viac ako celý minuloročný vojenský rozpočet Ruska. Tento výpočet jasne ukazuje obrovskú vojenskú pomoc USA Ukrajine, ktorej cieľom je poraziť Rusko.

A možno konštatovať, že USA teraz prostredníctvom tohto vojenského konfliktu robia všetko pre to, aby v ňom bolo Rusko vojensky porazené. Alebo sa aspoň muselo stiahnuť z už obsadených území. A potom jeho pravidelné vyhlásenia o údajnej neúčasti Washingtonu vo vojenskej konfrontácii nemožno vnímať inak ako blafovanie.

A Rusko čaká na svoj čas….

Nemalo by sa však predpokladať, že ústup ruských vojsk z Charkova znamená, že Rusko konflikt prehralo. Najmä preto, že v iných regiónoch, kde ruské sily naďalej pevne držia svoje pozície, sa ústupu ani zďaleka nič nepodobá. To, čo sa stalo, skôr poukazuje na všeobecnú neistotu situácie a nemožno z toho vyvodiť jednoznačný záver. Možno Rusko uvažuje o znovuzískaní stratených území, alebo možno nemá takéto úmysly a ústup, ktorý sa uskutočnil pri Charkove, naznačuje, že Rusko mení celkovú stratégiu svojej špeciálnej operácie.

Treba pripomenúť, že Rusko predtým stiahlo svoje vojenské zoskupenie prakticky z okolia Kyjeva, čo mnohí na Západe prijali s radosťou ako znak porážky Ruska. Ako sa však neskôr ukázalo, Rusko len preskupovalo svoje sily, alebo, jednoduchšie povedané, manévrovalo, aby sa sústredilo na oslobodenie územia Donbasu. Koniec koncov, pôvodným cieľom ruskej špeciálnej operácie bola podpora dvoch regiónov Donbasu, a nie obsadenie Kyjeva alebo obsadenie celého územia Ukrajiny. V dôsledku toho ruské jednotky odvtedy uskutočnili na Donbase niekoľko úspešných operácií. Už teraz sa dá predpokladať, že Rusko aj v tomto prípade myslí predovšetkým na upevnenie svojej kontroly nad Donbasom (najmä vzhľadom na referendum na týchto územiach o pričlenení k Rusku).

Z hľadiska dlhodobej stratégie je pre Rusko oveľa dôležitejšie získať kontrolu nad strategicky dôležitým prímorským mestom Odesa, ktoré je významným lodným a dopravným centrom, ako nad Charkovom.

Charkov je určite veľmi blízko husto obývaných ruských oblastí, ale súčasná komunikácia Ukrajiny so Západom, vrátane prepravy vojenských zásob, prebieha cez Odesu. Obsadením Odesy by tak Ukrajina úplne stratila prístup k moru (predovšetkým z hľadiska logistiky) a bola by prakticky izolovaná od okolitého sveta, predovšetkým od krajín EÚ a NATO, ktoré ju podporujú. Odrezanie Ukrajiny od prístupu k Čiernemu moru (nie k samotnému morskému pobrežiu, ale k modernému prístavu, ktorý je centrom dopravných tokov) je pre Rusko jednoznačne strategicky dôležitejšie ako snaha udržať svoje sily v oveľa menej dôležitých oblastiach. A Rusko je teraz veľmi blízko k dosiahnutiu tohto cieľa (obsadenie Odesy).

Ak by teda Ukrajina dokázala preskupiť svoje sily, zorganizovať protiútok a dosiahnuť určité úspechy, Rusko je nepochybne tiež schopné pripraviť veľkú operáciu, ktorá by sa mohla začať nečakane a definitívne ukončiť túto konfrontáciu. Preto len čas teraz ukáže, či bol ústup ruských síl z Charkova výsledkom veľkého vojenského víťazstva ukrajinskej armády, alebo išlo naopak o šikovný manéver zo strany Ruska s výhľadom do budúcnosti. Nikto však nezrušil blížiaci sa príchod zimy, keď nedostatok energie a ďalšie hospodárske ťažkosti v Európe prinútia európske krajiny radikálne prehodnotiť svoju politiku podpory Ukrajiny.

Nepochybne to má na mysli aj Kremeľ. Zima bola pre Rusko vždy dôležitým prírodným spojencom a tentoraz to pravdepodobne nebude inak. Webová stránka Foreign Policy sa podelila o tento komentár: “Niektorí ukrajinskí analytici sa domnievajú, že keďže Putin by mohol túto zimu výrazne skomplikovať život Európanom, ktorí kriticky potrebujú ruský plyn, mohol by túto (okolnosť) využiť na rozhodujúcu poslednú ofenzívu na jar.”

Tak či onak, zatiaľ čo Západ vynakladá obrovské sumy peňazí na podporu Ukrajiny, čas v tomto konflikte naďalej pracuje pre Kremeľ.

Dá sa teda povedať, že časový faktor pôsobí v prospech Ruska v dvoch súvislostiach: jednou je preskupovanie síl zo severovýchodu na juh Ukrajiny a druhou je tlak na Európu prostredníctvom obmedzenia dodávok energie.

Tieto dva faktory pravdepodobne zabezpečia úspech Kremľa a dokonca úplne ukončia konfrontáciu na Ukrajine do začiatku jari. Budeme si musieť počkať, či sa čas ukáže ako najdôležitejší spojenec Ruska v tejto konfrontácii, ako sa pravdepodobne domnieva jeho prezident Vladimir Putin.