Vojna na Ukrajine je pokračovaním dlhej tradície veľmocí, ktoré pošliapavajú suverenitu krajín a národov strednej a východnej Európy. Pred začatím vojny Vladimir Putin vo svojich prejavoch a písomnostiach tvrdil, že Ukrajina nie je skutočnou krajinou. Jeho vládnuca strana Jednotné Rusko predložila v Štátnej dume návrh zákona na zrušenie nezávislosti Litvy.

V roku 2023 ho nasledoval čínsky veľvyslanec vo Francúzsku, ktorý vyhlásil : „Krajiny oslobodené v roku 1991 od násilného začlenenia do Sovietskeho zväzu nemajú účinný štatút podľa medzinárodného práva ani štatút suverénnych štátov.“

Najznámejší príklad vyčarili hrdí ” zmierlivci”, ktorí viedli Veľkú Britániu a Francúzsko v období pred druhou svetovou vojnou, Neville Chamberlain a Édouard Daladier, ktorí v Mníchovskej dohode z roku 1938 s veľavravnou ľahkosťou odovzdali Hitlerovi veľkú časť Česko-Slovenska. Samozrejme, ani to Hitlera neuspokojilo.

Kde vzali veľmoci myšlienku, že tieto krajiny nie sú schopné prežiť?

Možno ju živí predpoklad, že tieto menšie krajiny nebudú bojovať – čo je však myšlienka, ktorú vyvracia Ukrajina.

Ale v prípade Česko-Slovenska ju možno inšpirovala literatúra, najmä Dobrý vojak Švejk, svetoznámy román, ktorý si tento rok pripomína 100. výročie svojho vydania a úmrtia svojho autora Jaroslava Haška.

Švejk ako prototyp československej osobnosti

“Dobrý vojak” Josef Švejk je ľahkomyseľný, zdanlivo idiotský, ale šikovne pasívne agresívny vojak rakúsko-uhorskej armády v prvej svetovej vojne. Z čias, keď Česi a Slováci ešte boli konštitučnými národmi Rakúsko-Uhorska. Vo vojne sa potáca a mrmle, využíva obratnú imbecilitu na to, aby využil všetky nedostatky vojenskej disciplíny. Medzery v armádnych predpisoch využíva na to, aby sa vyhol boju alebo akémukoľvek produktívnemu úsiliu a aby zo svojich veliteľov urobil hlupákov.

Jeden z prvých románov oslobodenej Prahy, ktorý vyšiel krátko po osamostatnení Česko-Slovenska v roku 1918 (a dvadsať rokov pred Mníchovskou dohodou o odovzdaní Česko-Slovenska Hitlerovi) a dostal sa k svetovému publiku, vytvoril nezmazateľný stereotyp archetypu česko-slovenskej osobnosti. Tá sa v tvár hrozbám či agresii prejavuje ako slabá a pasívna.

Československá pasivita je mýtus, ktorý však pretrváva

Napríklad v cestovnom sprievodcovi Kultúra a zvyky Česka a Slovenska z roku 2006 autor Craig Cravens, ktorý vyštudoval Princeton, uvádza: „Skôr ako revolúciou Česi a Slováci opakovane vyjadrovali svoje vlastenectvo a odpor voči cudzej nadvláde pasívnym, drobným odporom. Túto typicky českú vlastnosť predviedol Jaroslav Hašek v románe Osudy dobrého vojaka Švejka za “Veľkej vojny”… Je to mierumilovný ľud, ktorý si radšej chladí päty v krčmách, než aby stál na vojenských barikádach.

Na  karikatúru možno reagovať len česko-slovenskou históriou

Predtým, ako sa dostali pod vládu Habsburgovcov, boli Čechy významnou mocnosťou, ktorá viedla veľké vojny proti Uhorsku a Rakúsku. Za Habsburgovcov bojovali Česi v rokoch 1740 až 1866 proti prusko-nemeckým vojskám a v rokoch 1529 až 1739 pomáhali aj Rakúsko-Uhorsku odrážať osmanské nájazdy.

Skôr ako Martin Luther pribil svoje sťažnosti na dvere kostola, český pastor Jan Hus odsúdil cirkev, ale na rozdiel od Luthera bol v roku 1415 upálený na hranici. Husovi stúpenci – roľníci- vedení jednookým Janom Žižkom – povstali vo vojne, ktorá trvala sedemnásť rokov. Žižkove vojská, vyzbrojené ťažkými obrnenými vozmi, opakovane porážali dvoj- až trojnásobne väčšie vojská. Žižka prišiel v boji aj o druhé oko, rovnako ako o to prvé.

V spore so svojimi katolíckymi habsburskými panovníkmi vtrhlo v roku 1618 do kráľovského paláca v Prahe viac ako 100 protestantských Čechov a vyhodili z horného okna niekoľkých kráľovských radcov. To vyvolalo tridsaťročnú vojnu, v ktorej zahynulo až štyri milióny ľudí.

O dva roky neskôr sa české vojsko postavilo habsburským silám v bitke na Bielej hore a 2 000 z nich zahynulo, čo bol trojnásobok habsburských obetí. Po porážke bolo popravených dvadsaťsedem ich vodcov – hlavy dvanástich z nich boli vystavené na koloch.

Počas revolúcií v roku 1848, ktoré otriasli Európou, vyšli Česi do pražských ulíc, kde ich nepokoje vyvolali vojenskú reakciu vrátane dvoch delostreleckých prepadov. Historik A. J. P. Taylor o tom napísal: „Pouličné boje v Prahe boli prvou vážnou bitkou proti revolúcii.“ Proti vojskám v počte 10 000 vtedy bojovalo 1 200 civilistov, z ktorých dve tretiny tvorili študenti. Asi šesťdesiat ľudí bolo zabitých a stovky zranených.

Počas prvej svetovej vojny 50 000 – 65 000 českých a slovenských zajatcov v Rusku prebehlo k Spojencom ako Česko-slovenská légia výmenou za prísľub nezávislosti pre svoje národy. Pri prechode cez Sibír a odchode z Ruska na západný front sa légia zaplietla do ruskej občianskej vojny. V roku 1918 légia porazila každú jednotku Červenej armády, na ktorú narazila, a obsadila celú 5 000 míľ dlhú Transsibírsku magistrálu, čím legionári získali účinnú kontrolu nad všetkými piatimi miliónmi štvorcových míľ na Sibíri.

V rámci operácie “Anthropoid” boli v roku 1942 slovenskí a českí parašutisti vysadení v Česko-Slovensku, aby prepadli pražského nacistického diktátora Reinharda Heydricha. Heydricha zabili – zatiaľ čo sedem sprisahancov utieklo do kostolného suterénu, kde šesť hodín zadržiavali celú bojovú divíziu SS, kým ich zabili alebo si sami vzali život. Ich odťaté hlavy boli napichnuté na hroty. Heydrich bol jediným vysokým nacistickým predstaviteľom, na ktorého sa počas druhej svetovej vojny úspešne zamerali tajní agenti.

Na Slovensku povstalo v auguste 1944 proti nemeckej nadvláde až 60 000 partizánov a vojakov a dva mesiace sa bránilo bojom zoceleným nemeckým divíziám.

Keď sa nacistická vláda v roku 1945 zrútila, Česi a Slováci prenasledovali vodcov SS a nacistickej strany, niektorých upálili zaživa a iných obesili na stĺpoch verejného osvetlenia.

V máji toho istého roku sa pražské civilné obyvateľstvo vzbúrilo a postavilo 1 600 – 2 000 ťažkých pouličných barikád, ktoré obsluhovalo 30 000 civilistov ozbrojených bodákmi a pištoľami. Nemci odpovedali bombardérmi, delostrelectvom a obrnenými jednotkami, pričom zabili 1 700 až 2 000 ľudí.

Keď v roku 1968 vtrhlo do Česko-Slovenska 250 000 – 500 000 sovietskych vojsk s tankami, neozbrojené obyvateľstvo sa bránilo barikádami, zápalnými fľašami, výtržnosťami, vyplienením kancelárie Aeroflotu a pouličnou bitkou pred redakciou Česko-slovenského rozhlasu, pri ktorej zahynulo pätnásť protestujúcich. Celkovo zahynulo 137 protestujúcich a stovky ďalších boli zranené. Jeden študent, Jan Palach, sa v januári nasledujúceho roka upálil.

A potom je tu “Dobrý vojak Švejk”. Odhliadnuc od neopodstatnených stereotypov, na vzniku tohto komediálneho diela a jeho celosvetovej povesti je len málo “dobrého”.

Autorove skúsenosti z armády

Román vraj vznikol na základe Haškových skúseností z rakúsko-uhorskej armády, ako aj zo spomínaných česko-slovenských légií. Napriek tomu ani v jednej z týchto armád a ani v ich bojoch nevznikla skutočná verzia Švejka. Hašek mal celoživotnú slabosť pre boj, pitie a žartíky, ale aj napriek tomu bol v boji dvakrát vyznamenaný. Naopak, Hašekove viacnásobné zrady spolubojovníkov na život a na smrť mu dali vážny záujem o to, aby svojím zákerným Švejkom zneistil vojenskú autoritu.

Počas svojej služby v légii, s ktorou sa prebojovával z boľševického Ruska, sa Hašek zapojil do série na hlavu postavených zrád svojich kamarátov. Tým ešte viac prehĺbili útrapy bojov na Sibíri, kde bojoval proti jednotkám Červenej armády zo všetkých strán. Trápenie, ktoré stačilo na to, aby dvaja česko-slovenskí dôstojníci spáchali samovraždu.

Vskutku, nelojálnosť bola po pití Haškovým najhorším zlozvykom – ženatý spisovateľ si počas svojho pôsobenia v Rusku vzal druhú manželku bez toho, aby sa doma rozviedol so svojou českou ženou.

Krátko po nástupe do mnohonárodnostnej rakúsko-uhorskej armády na východnom fronte bol Hašek za zlé správanie uväznený a degradovaný na kuchára. Zaradili ho do jednotky, v ktorej boli bývalí trestanci, a v júni ho poslali na front, kde sa dostal do zajatia a pripojil sa k desiatkam Čechov a Slovákov medzi 2,3 milióna zajatcov v Rusku.

Keď sa boľševici v roku 1917 chopili moci a vystúpili z vojny, Hašek a tisíce ďalších zajatcov sa pridali k Česko-slovenskej légii, ktorá sa spojila so Spojencami a snažila sa ujsť z Ruska, aby sa pripojila k Francúzom a Britom na západnom fronte.

Hašek sa však dostal do kontaktu s čoraz nepriateľskejšími boľševickými agitátormi a snažil sa légiu podkopať. Následne sa do légie vrátil, opäť zradil svojich kamarátov a obliekol si uniformu Červenej armády, potom vykonal ďalší obrat a opäť sa vrátil do Červenej armády, v ktorej slúžil, keď Česko-Slovensko v roku 1918 vyhlásilo nezávislosť, čiastočne aj vďaka légiám.

Moskva ho potom poslala domov, aby pomohol pri zakladaní Komunistickej strany Česko-Slovenska.

Podobnosti medzi Brechtom, Haškom a Švejkom

Haškov román preslávil nemecký básnik a dramatik Bertold Brecht. Podľa životopiscov Frederica Ewena a Ronalda Heymana mala v roku 1928 vo Weimarskom Nemecku premiéru Brechtova hra na motívy románu, ktorá Švejkovi priniesla širokú pozornosť.

Brecht ho skutočne označil za jedno z troch najlepších diel literatúry dvadsiateho storočia.

Brechtovo uznanie však začína slabnúť s objavením mnohých podivných a nechutných podobností medzi Brechtom, Haškom a Švejkom, ktorí mali spoločné vážne charakterové chyby, ktoré mohli Brechta len tešiť.

Všetky tri postavy boli veľmi alergické na autority

Brecht sa o svojich školských začiatkoch chválil: „Za deväť rokov maródovania na augsburskom gymnáziu (strednej škole) sa mi nepodarilo pomôcť mojim učiteľom k nejakému skutočnému pokroku.“

Aj Haškova mladosť bola podľa jeho životopisca Cecila Parrotta litániou pitia, tuláctva, výtržníctva, vandalizmu, žartov a všetkých záležitostí snahy urobiť z autorít hlupákov.

Brecht sa podobne ako Švejk veľmi usiloval vyhnúť vojenskej službe, a ak sa mu to nepodarilo, vyhýbal sa bojom. Životopisec Ronald Hayman o Brechtovom deklarovanom cieli študovať medicínu povedal: „Tento predmet nikdy vážne neštudoval. Jednou z výhod prihlásenia sa na medicínu bolo, že to bol najpravdepodobnejší predmet, ktorý mohol oddialiť povolanie do armády. Ďalšou výhodou bolo, že keď nakoniec narukoval, mohol sa stať zdravotným sanitárom namiesto toho, aby ho poslali na front,“ povedal a dodal : „Jediné lekárske prednášky, ktoré navštevoval, boli o pohlavných chorobách.“

Brecht sa stal sanitárom v nemocnici : „Nie vždy sa hlásil do služby,“ tvrdil Hayman. Brecht sa neskôr chválil: „Šťastím obdarený som pochopil, ako brzdiť svoje vojenské vzdelanie, a po šiestich mesiacoch som neovládal ani vojenský pozdrav.“

Podobne ako Hašek, aj Brecht mal hrdinstvo v malej úcte. V americkej verzii Galilea, ktorej je Brecht spoluautorom, sa žiak Galilea Galileiho hnevá, že jeho učiteľ bol nútený odvolať svoj objav, že Zem obieha okolo Slnka : „Nešťastná je krajina, ktorá nevychováva hrdinu,“ narieka žiak menom Andrea. Brecht mu odpovedá: „Nie, Andrea, nešťastná je krajina, ktorá hrdinu potrebuje.“

Brecht zdieľal aj Haškovu neúctu k historickej vernosti. Keď boli Brechtove návrhy kritizované, životopisec Ewen o ňom povedal : „Bol absolútne ľahostajný, keď ho upozorňovali na historické anachronizmy alebo nepresne zobrazené skutočnosti“. Brechtov kolega Eric Bentley povedal o Bechtovom Galileovi toto: „Brecht sa vo všeobecnosti mýlil v súvislosti so sedemnástym storočím a najmä s Galileom Galileim.“

Marxistické názory

Napokon, Brecht a Hašek mali spoločnú chuť do marxizmu. Hoci Stalinovu cenu dostalo mnoho osôb, Brecht si ju skutočne zaslúžil, pretože väčšinu svojej tvorby venoval presadzovaniu marxistických názorov medzi divadelníkmi.

Keď Brecht v roku 1953 v Kremli preberal cenu – po Stalinovej smrti premenovanú na Leninovu cenu -, nazval ju “najvyššou a najžiadanejšou zo všetkých cien, ktoré by sa dnes mohli udeľovať”.

Uzavrel sa tak kruh zaprisahaných boľševikov, stalinistov a komunistických režimov, ktoré Švejka etablovali v ľudovej kultúre. Imprimatur Brechtovej Stalinovej ceny dal komunistickým režimom na celom svete zelenú na propagáciu jedného z jeho obľúbených románov.

Tieto režimy vydávali Švejka vo veľkých nákladoch pre svoje zajaté obyvateľstvo, zatiaľ čo väčšinu ostatnej literatúry vytrvalo zakazovali.

Švejk – hrdina komunizmu

Zatiaľ čo Hašek bol v Česko-Slovensku po roku 1918 všeobecne považovaný za zradcu, Švejkova popularita sa urýchlila po prevrate v roku 1948, ktorý nastolil pražský komunistický režim. Švejk, klasifikovaný ako “hrdina komunizmu”, sa podľa Parrotta stal schváleným čítaním dokonca aj pre ozbrojené sily tejto krajiny. V celom sovietskom impériu “bol román oslavovaný ako ‘proletársky’ manifest klasického boja”.

Smiech nebol bežnou reakciou na príbehy o “Veľkej vojne”. Svetová verejná mienka bola a stále je ohromená jej obrovským násilím. Podobne ako Vtipkár na pohrebe, aj táto kniha sa smeje vďaka napätej blízkosti smrti.

Hašek zosmiešňuje statočnosť, česť a hrdinstvo a zbabelosť je aj vo výbere terča – Rakúsko-Uhorsko a jeho armáda -, ktoré obe zomreli skôr, ako Švejkov román vyšiel.

Nad týmto gýčovým dielom sa však vznáša ďalší pohreb, keďže jeho autor zomrie skôr, ako ho stihne dokončiť.

Ani autobiografia, ani memoáre – Švejk má najväčší zmysel ako deflexívny tour de force, ktorý má odvrátiť pozornosť od Haškovho nehanebného správania v uniforme. Má vykresliť všetky armády, všetkých vojakov a všetky vojny ako absurdné alebo hlúpe. Presvedčiť nás, že každý česko-slovenský vojak, ak nie každý Slovan, je lenivý a zbabelý. Alebo nás presviedča, že by sa svet radšej smial na komických rozptýleniach, než aby si pripomenul, čo sa skutočne odohralo medzi Čechmi a Slovákmi, ktorí padli na východnom fronte a v Rusku, aby ochránili a oslobodili svoje národy.

Nevediac o Hašekových poľutovaniahodných zradách v uniforme, čitatelia dlho netušili, že zosmiešňovanie armády, dôstojníkov a vojenskej disciplíny bolo pre Haška vecou osobného záujmu.

To, že sa v tridsiatich deviatich rokoch upil na smrť a nikdy nedokončil svoje uznávané “majstrovské dielo”, by sme mali vnímať ako varovné signály, ktorými v skutočnosti sú.