Poslanci Národnej rady, presnejšie tzv. opo-koalícia (menšinová dvaapolkoalícia plus opozične-koaličná SaS) si prostredníctvom trápnej obštrukcie urobila namiesto nepríjemne boľavej parlamentnej schôdze predĺžený víkend. Nečudo, veď chudáci poslanci za ten mizerný plat (tí najchudobnejší majú žalostných 5450 eur mesačne!) sa počas parlamentných prázdnin za posledné mesiace riadne nadreli: dovolenky, záhrada, párty… tak im doprajme, nech si teraz trochu oddýchnu. Napokon, zas nič také príliš vážne nás na Slovensku v najbližších mesiacoch nečaká (prinajhoršom tu bude energetická a ekonomická katastrofa, aká tu ešte nebola a tí chudobnejší pomrznú pre nedostatok energií alebo financií), tak to schôdzovanie zas netreba až tak vážne brať.

V parlamente bolo počas týchto niekoľkých dní veselo. V tom vzrušujúcom bzukote všelikto všeličo zaujímavé narozprával, ale jeden citát bol natoľko neuveriteľný, až by človek neznalý slovenských reálií povedal, že to ani nemohol dotyčný myslieť vážne, že to najskôr musel byť brept. Lenže… to nebol brept. To neuveriteľné vyjadrenie myslel Peter Pellegrini úplne vážne.

Čo to Peter Pellegrini celkom vážne povedal?!

Vo vstupe pre televíziu TA3 šéf Hlasu-SD vyslovil na margo parlamentného hlasovania o prijatí Švédska a Fínska do NATO toto: „Samozrejme, je v záujme Slovenska, aj mojom osobnom, aby sme čo najskôr vyslali pozitívny signál severským krajinám, že nie sme brzdou ich vstupu do Severoatlantickej aliancie. To sa však dá veľmi elegantne riešiť aj tým spôsobom, že ak sa nebude dariť otvárať riadna schôdza so 140 bodmi, kde je množstvo vecí, ktoré vôbec nesúvisia s terajšou situáciou na Slovensku, my budeme pokojne podporovať zvolanie mimoriadnej schôdze, kde budú okrem zmeny ústavy napríklad aj body týkajúce sa vstupu severských krajín do NATO. Tam nemáme problém to podporiť, samozrejme, a aj hlasovať za ich vstup budeme, pretože títo ľudia majú právo si sami rozhodnúť, kam chcú patriť a my im v tom nesmieme brániť.“

Video viď tu.

Čože? My nesmieme brániť nejakým krajinám vstúpiť do spoločenstva, v ktorom sme oficiálne rovnoprávnymi spoluúčastníkmi? A keby chcelo do NATO vstúpiť trebárs Rusko či talibanský Afganistan, nesmeli by sme im v tom brániť tiež? Alebo tým už by sme mohli brániť? A kto za nás rozhodol, komu smieme brániť a komu nie?

Pellegriniho vyjadrenie bolo vlastne šokujúcim priznaním, že tento človek vôbec neuznáva rovnocenné postavenie Slovenska ako plnoprávneho člena európskeho spoločenstva, ale bez slova akceptuje vazalskú pozíciu, ktorú nám akosi automaticky prisudzujú tunajší prisluhovači zahraničných pánov.

Podobne sa k veci postavil aj Naď, ale to sotva koho prekvapí

Minister obrany Jaroslav Naď zase nahnevane gestikuloval a krútil hlavou: „Sme jednou z posledných piatich krajín, ktoré neratifikovali Fínsko a Švédsko do NATO. Už sa ma na to pýtajú predstavitelia aj ministri aj veľvyslanci tých krajín. Patríme medzi posledných päť! Veď to je hanba na sto rokov!“

A to si, ľudkovia boží, predstavte, ako by sa veľmi musel pán minister hanbiť, keby sme nedajbože boli úplne poslední – keď to tak násobím, tak to by možno bola pre pána ministra hanba najmenej na päťsto rokov.

Lenže, pán minister, niekto by zase mohol povedať, že oveľa väčšia hanba je mať za ministra človeka, ktorý robí všetko preto, aby svoju vlasť (narodil sa tu a možno dokonca ešte má aj slovenské občianstvo, tak mi dovoľte tu pracovne použiť tento výraz) odovzdal do rúk cudzej mocnosti, ktorá má paprče zababrané až po kolená od krvi detí z Vietnamu, Iraku, Sýrie, Líbye, Srbska či iných krajín sveta.

A teraz naozaj

Poďme pekne pomaly a po poriadku. Slovenská republika je (oficiálne zatiaľ ešte stále) zvrchovaným členským štátom EÚ a NATO, rovnocenným a rovnoprávnym so všetkými ostatnými členskými štátmi. Slovenská republika má v týchto organizáciách právo veta. Má právo mať na vstup akejkoľvek ďalšej krajiny do týchto organizácií svoj názor, má právo s ich vstupom súhlasiť alebo nesúhlasiť a nie je povinná sa za tento názor ospravedlňovať alebo komukoľvek zaň skladať účty. Je výrazným prejavom neúcty, ba priam urážkou normálnu, zvrchovanú krajinu duriť ako zdutú kozu, aby chytro-chytro podpísala, lebo ostatní sú nervózni.

V normálnej, reálne zvrchovanej krajine, ktorá má vlastný názor, vlastnú zahraničnú politiku, vlastnú víziu svojej a celoeurópskej budúcnosti, v prípade prijímania nových členov EÚ a NATO prebehne na danú tému diskusia, sú zvážené všetky okolnosti, prehodnotia sa rôzne aspekty vzťahov so všetkými dotknutými účastníkmi a prijme sa politické rozhodnutie, ktoré bude výhodné pre danú krajinu a jej občanov. To rozhodnutie sa vôbec nemusí páčiť nikomu v cudzine: rozhodovacie kritériá si určuje výlučne suverénna krajina sama, o tom je práve tá suverenita rozhodovania.

Je do očí bijúce, že toto nie je prípad Slovenska a jeho zahraničnej… hm, až sa zdráham napísať politiky – skôr by sa hodilo namiesto toho použiť slovo podlízavosti, poslušnosti, lokajstva, diaľkového riadenia. U nás na Slovensku je už vopred „vsjo jasno“. Nie je treba o ničom rozmýšľať, musíme hlavne iniciatívne a okamžite plniť príkazy pána, najlepšie ešte skôr, než nám to prikáže.

A preto také veci ako rozhodovanie o vstupe ďalších členov do medzinárodných organizácií, členstvo v ktorých pritom deklarujeme ako životne dôležité, je pre nás iba formalitou. Veď načo by sme vôbec niečo riešili, keď od nás aj tak nič nezávisí, no nie? A nedajbože, že by v nejakom prípade niekto nedopatrením pomyslel na použitie práva veta – asi nič nevystraší väčšinu našich volených zástupcov viac, než pomyslenie na čosi také. Čo by si o nás pomysleli v cudzine?! Tá hanba!

A napokon záver, ktorý je podstatný

Z pohľadu Slovenska vstup Švédska a Fínska do NATO nie je žiadnou kľúčovou témou, hoci tiež má svoj diplomatický rozmer vo vzťahu k jednotlivým krajinám, ktorých sa vec čo i len vzdialene týka. V tomto kontexte je však oveľa zaujímavejšie, čo naši politici svojimi vyjadreniami nechtiac prezrádzajú o svojom postoji k slovenskej suverenite a o svojom štátnickom rozmere.

S tým je však spojený jeden problém – a naše panstvo má šťastie, že veľká časť občanov tejtokrajiny politicky spí hlbokým spánkom a tento problém si nestihla všimnúť.

Totiž v demokracii, za ktorú sa Slovensko oficiálne vyhlasuje, politici majú byť zástupcami ľudí, ktorí realizujú ich záujmy. Jedine záujmy občanov svojej krajiny, nikoho iného! A politici, ktorí to nerobia, ktorí sa namiesto toho snažia realizovať záujmy kohosi zo zahraničia, sú jednoducho zradcovia. Či to robia z hlúposti, zbabelosti, vypočítavosti alebo presvedčenia, nie je až také podstatné: zrada je v každom prípade zradou. Takto to jednoznačne je a nedá sa to obkecať nejakou európskou či euroatlantickou identitou či spolupatričnosťou – nič také v naozaj demokratickom štáte nie je relevantné.

A o takomto prípade hovorí Ústava SR, článok 32 toto: „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“

Ivan Lehotský