Čo znamená protekcionistický obrat Ameriky pre svet

Berlín 10. januára 2023 (HSP/economist/Foto:Pixabay)

Úradníci od Berlína po Tokio plánujú svoju odpoveď, píše The Economist

Vstúpte na chvíľu do dávnej minulosti.

Píše sa rok 2016. Michael Froman, obchodný zástupca Spojených štátov, vzrušujúco vyzýva do boja. Americkí pracovníci a podniky súperia s firmami, ktoré od svojich vlád dostávajú dotácie a iné výhody. “Otázka znie,” hovorí, “čo s tým urobíme? Akceptujeme tento status quo, alebo budeme aktívne pracovať na jeho zmene?” Pán Froman sa v súlade s desaťročiami obchodnej politiky svojej krajiny rozhodol pre druhú možnosť: pokúsiť sa zrušiť dotácie, ktoré poškodzujú amerických vývozcov a brzdia svetový obchod.

Teraz sa vráťme do súčasnosti – s hrmotom.

Americká odpoveď na Fromanovu otázku sa obrátila. Namiesto toho, aby sa Bidenova administratíva snažila prinútiť ostatné krajiny, aby znížili dotácie, sústreďuje sa na budovanie vlastnej štruktúry dotácií, doplnenej o pravidlá týkajúce sa miestneho obsahu, proti ktorým americkí predstavitelia kedysi brojili. Vďaka prelomovej legislatíve prijatej minulý rok je vláda pripravená vyčleniť peniaze – potenciálne viac ako 1 bilión dolárov v nasledujúcom desaťročí – na polovodiče, obnoviteľné zdroje energie a iné ekologické technológie. Úradníci sa začali zaoberať podrobnosťami rozdeľovania peňazí; niektoré z nových pravidiel vstúpili do platnosti 1. januára.

Pre mnohých vo Washingtone – demokratov aj republikánov – je tento nový prístup zdravým rozumom. Podľa nich je to jediný spôsob, ako môže Amerika ochrániť svoju priemyselnú základňu, odraziť výzvu zo strany rastúcej Číny a preorientovať hospodárstvo na ekologickejší rast. Podľa The Conomist, je to pre amerických spojencov od Európy po Áziu však prekvapujúci posun. Krajina, na ktorú sa spoliehali ako na stálicu sveta otvoreného obchodovania, namiesto toho robí veľký krok smerom k protekcionizmu. Oni sa zasa musia rozhodnúť, či budú bojovať proti peniazom peniazmi a zvýšia svoje dotácie, aby čelili americkým. Ak výsledkom budú celosvetové preteky v dotáciách, negatívnym dôsledkom môže byť rozbitie medzinárodného obchodného systému, vyššie náklady pre spotrebiteľov, väčšie prekážky pre inovácie a nové hrozby pre politickú spoluprácu, analyzuje The Economist.

Prvá veľká trhlina v americkom záväzku k voľnému obchodu prišla, keď Donald Trump zaviedol clá na výrobky z celého sveta. V niektorých ohľadoch je to však druhá trhlina – súčasné zvyšovanie dotácií -, ktorá bolí viac. “Voľný obchod je mŕtvy”, takto bez okolkov hodnotí situáciu vysokopostavený ázijský diplomat vo Washingtone. “Je to základná teória hier. Keď jedna strana poruší pravidlá, čoskoro ich porušia aj ostatné. Ak budete stáť na mieste, stratíte najviac.”

Hoci sú dotácie už dlho súčasťou amerického hospodárskeho prostredia, nové plány sú pozoruhodné svojím rozsahom aj dôrazom na prioritu Ameriky, pokračuje britský týždenník v analýze. Ich presné ocenenie je nemožné, pretože väčšina dotácií bude mať formu daňových úľav, ktorých celková výška bude závisieť od toho, koľko spoločnosti vyrobia. Kumulatívny vplyv však bude obrovský. Ak investičná aktivita federálnej vlády dosiahne v nasledujúcom desaťročí 100 miliárd dolárov ročne, ako mnohí očakávajú, bude to približne dvakrát viac ako celková suma dotácií v desaťročí pred pandémiou. Banka Credit Suisse si myslí, že americké solárne panely by mohli byť koncom tohto desaťročia najlacnejšie na svete.

Podľa zástancov voľného obchodu sú dotácie zlé samy osebe: umelo zlacňujú tovar vyrábaný v jednej krajine, čím znižujú hospodársku efektívnosť. Nové americké dotácie sú o to nepríjemnejšie, že v mnohých prípadoch vyžadujú od príjemcov splnenie limitov miestneho obsahu. Ak chcú spotrebitelia získať úver vo výške 7 500 USD na kúpu elektrického vozidla, musia si kúpiť auto zmontované v Severnej Amerike. Aspoň polovica komponentov batérie v oprávnených vozidlách musí byť tiež vyrobená v Severnej Amerike. Veterné, solárne a geotermálne projekty dostanú vyššie dotácie, ak sa v nich použije americká oceľ a železo. Približne polovica vyrobených komponentov musí byť tiež vyrobená v Amerike. A tak zoznam pokračuje ďalej.

Podľa The Economist, americký protekcionistický obrat má mnoho motívov. Východiskom je vzostup Číny. Americkí lídri kedysi verili, že sa im podarí prinútiť Čínu, aby obmedzila najhoršiu priemyselnú politiku. Tieto nádeje boli zmarené, a tak sa presadil názor, že Amerika potrebuje vlastnú priemyselnú politiku, aby sa v technológiách budúcnosti nestala závislou od súpera. Obavy politikov z narušenia dodávateľských reťazcov na začiatku pandémie covid-19 posilnili tento názor, rovnako ako túžba zvýšiť počet pracovných miest pre strednú triedu. Ďalším dôvodom sú klimatické zmeny: očakáva sa, že výdavky na obnoviteľné zdroje energie povedú k prudkému zníženiu amerických emisií uhlíka.

Ekonomické myslenie, ktoré je základom tejto logiky, je pochybné, myslí si The Economist. Jej politická dynamika je však zatiaľ neúprosná. Z toho vyplývajú dve zásadné otázky pre krajiny na celom svete. Akú veľkú hospodársku hrozbu predstavujú americké dotácie? A ako by mali reagovať?

Hojne ma zabíjajú

Pre Čínu ako hlavný cieľ amerických opatrení sú odpovede jednoduché. V spojení s kontrolou vývozu a sankciami sú americké dotácie určené na odlákanie obchodu z Číny. To posilňuje odhodlanie čínskej vlády k väčšej sebestačnosti, a to aj prostredníctvom vlastných rozsiahlych priemyselných dotácií.

Pre amerických priateľov sú však odpovede zložitejšie. Keď Joe Biden v auguste podpísal americký zákon o dotáciách na zelené technológie (prostredníctvom zákona o znížení inflácie, ira), v Európe sa stretol s pochvalou. Konečne sa Amerika zapojila do boja proti klimatickým zmenám. A keďže v Amerike je všetko, od áut až po supermarkety, väčšie, pán Biden, ktorý sa rozhodol pre veľké finančné prostriedky, bol jednoducho považovaný za americký spôsob, ako robiť veci. Teraz už nie. Odborníci na obchod v Európe upozornili, že americké dotácie znamenajú problémy pre ambície kontinentu v oblasti zelených technológií. Čoskoro tieto obavy prenikli na povrch. V decembri francúzsky prezident Emmanuel Macron označil IRA za “zabijaka pre náš priemysel”. Kritika zo strany amerických spojencov v Ázii bola tlmenejšia, ale aj tamojší politici sú frustrovaní obratom k dotáciám na základe národnosti.

Podľa The Economist, hnevlivejšia reakcia v Európe je čiastočne spôsobená jej slabou pozíciou. Energetická kríza vyvolaná ruskou vojnou na Ukrajine tvrdo zasiahla európske firmy. Kontinent sa snažil nahradiť lacný plyn z potrubia drahým skvapalneným plynom. Amerika má vďaka svojim bohatým prírodným zdrojom existujúcu výhodu v nižších cenách energie. Nové dotácie jej môžu priniesť aj lacnejšiu energiu z obnoviteľných zdrojov. Existujú neoficiálne dôkazy, že Európa už teraz prichádza o investície. Švédsky výrobca Northvolt prehodnocuje svoj plán na výstavbu továrne v Nemecku v prospech svojich existujúcich amerických prevádzok. Ostatní budú nasledovať.

Toto prispôsobenie je zdrojom úzkosti aj pre niektoré podniky, pokračuje v analýze britský týždenník. Morris Chang, zakladateľ spoločnosti TSMC, taiwanského výrobcu čipov, odhaduje, že výrobné náklady v Amerike sú o 55 % vyššie ako na Taiwane. Práca sa bude skôr duplikovať, než len inak rozdeľovať. Giganti vyrábajúci čipy sa obávajú, že sa rozbijú siete odborných znalostí v ich najpokročilejšej výrobe a vzdajú sa technologického náskoku, ktorý zabezpečuje ich existenciu. Výskum spoločnosti Boston Consulting Group naznačuje, že na vytvorenie viacerých sebestačných dodávateľských reťazcov polovodičov na celom svete by boli potrebné investície vo výške 900 až 1,2 bilióna USD, pričom ročné prevádzkové náklady by sa zvýšili o 45 až 125 miliárd USD.

Americké dotácie na polovodiče aspoň nemajú rovnaké pravidlá týkajúce sa miestneho obsahu ako dotácie na zelené technológie, pokračuje The Economist. Americkí spojenci sa teraz snažia presvedčiť Ameriku, aby tieto dotácie zmiernila. Prezident Biden zmierlivo naznačuje, že Amerika “nikdy nemala v úmysle vylúčiť ľudí, ktorí s nami spolupracovali”. Prakticky však nie je ľahké pravidlá prepracovať. Legislatíva bola napísaná presne, s uvedením dolárových súm, termínov a podmienok. Kongres by musel prijať formálne pozmeňujúce a doplňujúce návrhy – čo je v najlepších časoch vysoká požiadavka a v prípade nefunkčnej Snemovne reprezentantov je to nepredstaviteľné. Akékoľvek úpravy budú pravdepodobne len malé.

Vlády by sa teoreticky mohli obrátiť na Svetovú obchodnú organizáciu (WTO), pokračuje The Economist. Zákaz WTO týkajúci sa dotácií zahŕňajúcich požiadavky na miestny obsah je jasný. Zatiaľ však nie je veľký záujem o takúto výzvu. Ak by Amerika prehrala, mohla by sa proti rozhodnutiu odvolať, čím by sa prípad účinne ukončil, keďže WTO už nemá reálny odvolací orgán (vďaka rozhodnutiu Ameriky zablokovať vymenovanie). Ďalšou možnosťou by bolo uvaliť clá na americký vývoz, ktorý využíva nespravodlivé dotácie. To by sa však mohlo veľmi skomplikovať. V hre by bolo všetko od automobilov cez solárne panely a vodík až po polovodiče.

Zapojte sa do hry

Namiesto toho vlády v iných krajinách čelia ťažkej voľbe, či sa do pretekov o dotácie zapojiť, alebo nie, pokračuje v ananlýze britský týždenník. Existuje ekonomické zdôvodnenie, prečo zostať bokom. Keď Amerika platí za technológie s veľkými nákladmi pre svojich daňových poplatníkov, mali by sa tieto technológie časom stať lacnejšími pre všetkých. Nech už Amerika vynakladá na svoje spoločnosti akékoľvek prostriedky, nemôže mať komparatívnu výhodu vo všetkých výrobkoch. Niektorí predstavitelia v Ázii sa držia nádeje, že ich vlády a vlády v Európe budú zdržanlivé. “Tak by mohli mať všetci neamerickí výrobcovia rovnaké podmienky pre všetkých,” hovorí jeden japonský úradník.

Podľa The Economist, sa však zdá, že prevažujú hlasy, ktoré žiadajú viac dotácií. Juhokórejské ministerstvo životného prostredia údajne informovalo výrobcov automobilov, že domáce dotácie na elektromobily by mohli byť obmedzené na firmy, ktoré v krajine prevádzkujú vlastné servisné strediská, čo vylučuje väčšinu zahraničných spoločností. Japonsko vynakladá vlastné úsilie na oživenie výroby moderných polovodičov. Osem domácich firiem vrátane automobilky Toyota a elektronickej spoločnosti Sony nedávno oznámilo založenie novej firmy na výrobu čipov Rapidus. V novembri vláda prisľúbila 70 miliárd jüanov (500 miliónov USD) na financovanie výskumu polovodičov.

V Európe chcú politici a podniky upraviť prísne pravidlá štátnej pomoci, aby vlády mohli štedrejšie podporovať priemysel. Tieto pravidlá sú jedným z najväčších úspechov európskeho trhu a pomáhajú zabezpečiť tvrdú hospodársku súťaž. Bruno Le Maire a Robert Habeck, ministri hospodárstva Francúzska a Nemecka, však v decembri v spoločnom dokumente tvrdili, že sú potrebné zmeny, aby do strategických odvetví mohlo prúdiť viac pomoci a rýchlejšie.

Američania, ktorí pomáhali vytvárať tradičnú obchodnú stratégiu krajiny, sa obávajú, že jej nový prístup sa vráti ako bumerang. Susan Schwabová, obchodná zástupkyňa v rokoch 2006 až 2009, tvrdí, že mnohí v Európe a Ázii budú len veľmi radi, keď sa otvoria dvere priemyselným dotáciám. “Nikdy nebudeme dotovať toľko alebo zvyšovať toľko bariér ako naši obchodní partneri,” hovorí. “Preto je v našom záujme, aby existoval systém založený na pravidlách a aby sa tieto pravidlá presadzovali.”

Tento názor je dnes vo washingtonských mocenských sálach málo počuť. Katherine Taiová, súčasná obchodná zástupkyňa, je presvedčenou zástankyňou dotácií. Vyzvala Ameriku a jej spojencov, aby koordinovali svoje investície s cieľom maximalizovať svoj vplyv. Teoreticky je to rozumná myšlienka. Amerika chce, aby sa jej spojenci v Ázii a Európe pridali k jej tvrdšiemu postoju voči Číne; jej spojenci chcú medzitým naďalej zostať pod americkým bezpečnostným dáždnikom a podporou krajiny v boji proti klimatickým zmenám.

Aj pri najväčšej úprimnosti však bude koordinácia veľmi ťažká, myslí si The Economist. Tak ako chce byť Amerika na špičke vo výrobe polovodičov, chcú byť na špičke aj vlády v Ázii a Európe. Všetky majú svojich národných šampiónov, nehovoriac o desiatkach začínajúcich firiem, ktoré sa uchádzajú o podiel na tejto činnosti. Keď Amerika a jej spojenci ponúknu viac pomoci, tieto firmy ju veľmi radi prijmú. V tomto procese dôjde k zdvojeniu úsilia cez hranice, plytvaniu verejnými prostriedkami a obviňovaniu medzi krajinami, ktoré by mali spolupracovať. Možno bude potrebné vynaložiť stovky miliárd dolárov na to, aby sme sa znovu naučili, prečo bola Amerika kedysi odporcom, a nie zástancom dotácií, uzatvára svoju analýzu The Economist.