Recep Tayyip Erdogan bol opätovne zvolený za prezidenta, čím sa jeho funkčné obdobie na čele Turecka predĺžilo na štvrťstoročie.

Voliči vrátili Erdogana k moci v druhom kole hlasovania 28. mája so ziskom 52 % hlasov. Keďže sa však 48 % voličov postavilo na stranu opozičného lídra Kemala Kiličdaroglua, Erdogan bude musieť v roku storočnice vládnuť rozdelenému národu, píše Ahmet Kuru.

Ako profesor politológie som dlhé roky analyzoval tureckú politiku. Voľby poskytli tureckým voličom ťažkú voľbu: ukončiť alebo predĺžiť Erdoganovo dve desaťročia trvajúce približovanie sa k autoritárskemu štýlu vlády. Rozhodnutie pre druhú možnosť bude diktovať budúcnosť krajiny v kľúčových smeroch, a to tak na domácej scéne, ako aj z hľadiska jej vzťahov so západnými krajinami.

Čo bude ďalej s politickým systémom?

Turecko malo prvé demokratické voľby v máji 1950. Odvtedy v ňom funguje konkurenčný systém viacerých strán, ktorý však bol sporadicky prerušovaný niekoľkými vojenskými prevratmi.

Za posledných 10 rokov sa Erdogan v Turecku priklonil k autokratickejšiemu štýlu vlády jedného muža. To zahŕňalo obmedzenie slobody prejavu, slobody tlače a slobody zhromažďovania.

Je len málo dôvodov veriť, že Erdogan, povzbudený novým mandátom, túto trajektóriu zvráti.

Erdogan vyhral voľby bez toho, aby dal akékoľvek sľuby o obnovení alebo rozšírení práv a slobôd. Jeho kampaň skôr signalizovala zámer pokračovať v ceste Turecka smerom ku konzervatívnemu, náboženskému štátu – čo je ďaleko od vízie moderného, sekulárneho národa zakladateľa Mustafu Kemala Atatürka.

V predvolebnej kampani sa Erdogan prezentoval ako vodca náboženských konzervatívcov – recitoval Korán v Hagii Sofii a po piatkovej modlitbe sa prihováral ľuďom v inej mešite.

Prezentoval sa aj ako militaristický vodca, keď ako nástroje kampane používal bojové lode, drony a iné zbrane a na Twitter nahral novú profilovú fotografiu s bundou pilota vzdušných síl.

Táto pozícia v kombinácii s jeho obvineniami, že opozícia spolupracuje s PKK, kurdskou separatistickou jednotkou, ktorú Turecko označilo za teroristickú organizáciu, naznačuje, že Erdogan naďalej podporuje turecký nacionalizmus a militarizmus.

Erdoganovo víťazstvo v druhom kole volieb prišlo len dva týždne po tom, ako jeho Strana spravodlivosti a rozvoja a koaliční partneri získali parlamentnú väčšinu. Znamená to, že opozícia nebude mať žiadnu výkonnú ani zákonodarnú moc na obmedzenie Erdoganovej agendy.

Budúce vzťahy so Západom

Ďalšou dôležitou a konzistentnou charakteristikou Erdoganovej prezidentskej kampane bola jeho kritika Západu vo všeobecnosti a najmä Spojených štátov.

Erdogan obviňoval USA z rôznych domnelých urážok a z postoja Washingtonu k otázkam, ktoré sa týkajú Turecka. V minulom roku turecký líder kritizoval podporu Washingtonu sýrskej odnoži kurdskej PKK a protestoval proti rozmiestneniu amerických obrnených vozidiel na dvoch gréckych ostrovoch.

Medzitým sa dôrazne dištancoval od spojencov NATO v otázke ruských sankcií a namiesto toho hovoril o “osobitnom vzťahu” Turecka s Ruskom.

V polovici apríla Erdogan označil voľby za príležitosť pre voličov “poslať odkaz Západu”, ktorý podľa neho podporuje opozičného kandidáta. “Táto krajina sa nepozerá na to, čo hovorí Západ, ani v boji proti terorizmu, ani pri určovaní svojej hospodárskej politiky,” povedal.

Niektoré z týchto slov boli predvolebnou rétorikou. A Erdogan sa možno pokúsi zaceliť rozpory so západnými krajinami, napríklad schválením kandidatúry Švédska na členstvo v NATO – čo doteraz odmietal urobiť pre to, čo Turecko považuje za ukrývanie kurdských teroristov touto severskou krajinou.

Ani takýto ústupok by však neznamenal zmenu Erdoganovho hlboko kritického postoja k západným krajinám ako celku.

Jediným faktorom, ktorý môže Erdogana prinútiť vrátiť Turecko k prozápadnému postoju, je totiž pretrvávajúca hospodárska kríza Turecka, ktorá si môže vyžiadať podporu bohatých západných štátov a inštitúcií.

Čo bude nasledovať v prípade otrasenej ekonomiky?

Od roku 2018 turecké hospodárstvo vykazuje príznaky krízy. Hodnota tureckej meny, líry, prudko klesla. V marci klesla na nové minimum 19 za americký dolár. Okrem toho v roku 2022 prekročila ročná miera inflácie 80 %.

V snahe vyhrať voľby Erdogan uskutočnil niekoľko politík, ktoré oslovili voličov, ale môžu ešte viac zaťažovať ekonomiku a vyčerpať štátne rezervy. Patrí medzi ne zníženie veku odchodu do dôchodku a zvýšenie platov štátnych zamestnancov o 45 %.

Hospodárska kríza a autoritárska politika medzitým viedli k “úniku mozgov”, keď sa mnoho vzdelaných mladých ľudí presťahovalo do západoeurópskych krajín.

Ak výsledok volieb povedie k ďalšiemu odlivu kvalifikovaných a vzdelaných pracovníkov, potom to len oslabí schopnosť Turecka čeliť hospodárskej kríze. Takéto uvažovanie by mohlo Erdogana podnietiť k prehodnoteniu politiky, ktorá odcudzuje mladších sekulárnych Turkov.

Mohlo by tiež prinútiť Erdogana prehodnotiť svoju zahraničnú politiku. V súčasnosti turecký líder hľadá finančnú podporu v Katare, Saudskej Arábii a Rusku. Ak sa to ukáže ako nedostatočné, môže byť nútený usilovať sa o posilnenie vzťahov so Spojenými štátmi, aby uľahčil finančnú pomoc od Medzinárodného menového fondu a iných medzinárodných organizácií.

Erdogan vyhral voľby bez toho, aby dal akékoľvek sľuby o zmene v oblasti domácej alebo zahraničnej politiky. Ak sa však hospodárska kríza, ktorej čelí, nezmierni, môže byť k zmene donútený.