Draxler poukazuje na to, ako je možné verejnosť bombardovať sústavnou propagandou pozostávajúcou z falošných správ. Nebolo to len klamstvo o zbraniach hromadného ničenia. Klamstvá sa opakovali aj po samotnom začatí invázie. Draxler píše: “Médiá prinášali dramatické informácie o tom, ako Saddám údajne “nakreslil červenú čiaru okolo Bagdadu” a po jej prekročení Američanmi je pripravený použiť biologické či chemické zbrane. Nič sa síce nestalo ani po vstupe Američanov do Bagdadu, ale médiá neustále prinášali informácie v ktorých figurovalo spojenie zbrane hromadného ničenia. Tu sa vraj našlo niečo podozrivé, asi zbrane hromadného ničenia, tam zase vyšla najavo nejaká informácia, asi o zbraniach hromadného ničenia. Fungovalo to veľmi dobre. Podľa prieskumov verejnej mienky si po skončení invázie väčšina takto schaosených Američanov myslela, že v Iraku sa nejaké zbrane hromadného ničenia skutočne našli.”

Ďalším príkladom propagandy je aj prípad vojačky Jessicy Lynch. Tá sa dostala do irackého zajatia potom, ako sa jej jednotka stratila a dostala sa do stretu s irackými vojakmi. Americké médiá z toho spravili obrovský príbeh o hrdinskej vojačke, ktorá sa do zajatia dostala po tom, ako vystrieľala všetky náboje. A potom prišiel nádherný príbeh jej vyslobodenia: hrdinské špeciálne jednotky v dramatickom nasadení za líniou stretu Jessicu vyslobodili. Happy end.

Draxler však píše aj o vyústení: “Jessica Lynchová sa ukázala ako čestný človek a po tom, ako sa dostala do USA povedala, že to všetko boli nezmysly. Pri strete s Iračanmi nestrieľala, ani nemohla, zasekla sa jej zbraň. Nebola v žiadnom zajatí, irackí vojaci ju proste odniesli do najbližšej nemocnice a tam ju nechali. Iračania sa k nej správali dobre, sestrička jej dokonca spievala uspávanky. Iračania sa niekoľkokrát snažili kontaktovať Američanov s ponukou Jessicu im odovzdať. Tí nereagovali, namiesto toho prišlo úplne nezmyselné “vyslobodenie” z oblasti, kde už ani žiadni irackí ozbrojenci neboli. To sa ale do propagandistického príbehu nehodilo, namiesto toho sa verejnosti podával príbeh akoby z akčného filmu o tom, ako sa komando prestrieľalo cez po zuby ozbrojených nepriateľov, aby svoju vojačku vyslobodili.”

Invázii do Iraku predchádzala vojna v Kuvajte. Americká verejnosť si nebola istá, či majú ich vojaci hynúť kvôli záchrane jedného autokratického režimu pred druhým. prišlo falošné “svedectvo” o tom, ako údajne irackí vojaci v Kuvajte vyhadzujú bábätká z inkubátorov. Potvrdila ho dokonca Amnesty International. I toto malo svoje vyústenie: “Neskôr vyšlo najavo, že dievča (Naiyrah), ktoré uslzené svedectvo Kongresu pred kamerami dalo, bolo dcérou kuvajtského veľvyslanca. Celé jej predstavenie pripravila profesionálna PR firma. Nebolo isté ani, či vôbec bola v Kuvajte v dátumoch, keď tam mala dané veci vidieť a nakoniec, po dlhom čase, aj ona priznala, že vlastne nič v tom, zmysle, čo tvrdila, nevidela. Niektoré americké médiá sa za nekritické podávania príbehu ospravedlnili. Ale ako v prípade “červenej čiary”, “Jessicy Lynch” a podobne, väčšina verejnosti nemala šancu zaregistrovať, že sa pôvodný dramatický príbeh medzičasom nejako korigoval.”

Bolo by naivné si myslieť, že Irak bol omyl. Bola to normálna, reálpolitická hra o to, kto bude vojensky kontrolovať región s obrovskými zásobami ropy, kľúčovými pre Západ. A, ako píše Draxler, mediálne “spravodajstvo” aj všelijaké analýzy a úvahy mediálnych intelektuálov o Saddámovi a jeho režime pre to boli len kulisou. Skutočne kritických a zvedavých novinárov bolo ako šafránu. Príbeh jednej z nich Draxler opisuje takto: “Helen Thomasová, novinárka, sa ako jediná predstaviteľov Bushovej vlády na tlačovkách kriticky pýtala na celý príbeh ohľadom údajných zbraní hromadného ničenia a prípravy na vojnu. Neskôr z nej urobili svetlý príklad toho, že nie celá americká žurnalistika bola na kolenách pred Bielym domom. Lenže potom došlo k zvratu. Helen, vtedy už stará pani, si na sklonku života povedala, že bude naozaj hovoriť, čo si myslí. A tak začala okrem iného kritizovať Izrael. A skončila. Dali jej ešte priestor na 2-3 vyjadrenia v médiách hlavného prúdu, potom sa nad ňou mediálne v podstate zavrela voda. Aj novinárske ceny nesúce jej meno sa premenovali.”

Dnes má Západ zabezpečenú stabilitu prísunu ropy z regiónu. Ale za obrovskú cenu, uvádza Draxler: “Irak bol kedysi vcelku stabilizovaným štátom. Po tom, ako skončil režim vedený tvrdou rukou Saddáma Husajna nenastal, samozrejme, žiaden krásny vnútorný mier, ten mohli čakať len úplní naivkovia. Irak sa rozpadol do polofeudálnej spoločnosti, kde sa rôzne spoločenstvá vraždia navzájom a obyvatelia s ľútosťou spomínajú na časy, keď sa na uliciach neunášalo a niečo ako dodávky pitnej vody sa považovalo za samozrejmosť.”

Na záver Draxler apeluje na svojich čitateľov, aby nestrácali kritický pohľad: “Podstatné je, aby sme si uvedomovali práve ten kontext: vojny sú okrem iného hracím poľom propagandy. Zo všetkých strán. Irak bol extrémne vražednou lekciou v jednom aj v druhom: v geopolitických hrách aj v propagande.”