Originálny Vnukov článok s názvom „Sorošove doláre – trójsky kôň“

Prestížny americký časopis Forbes vo svojom vydaní zo 7. apríla 1997 prináša pozoruhodný článok „Beware billionaires bearing gifts“ (Varujte sa miliardárov, ktorí prinášajú dary, s. 83-87). Predmetom článku je u nás dobre známy George Soros, ktorého profil vykresľuje autor Richard C. Morais takto:

„V roku 1944 viedol George Soros v Budapešti dvojitý život. Jeho otec, advokát a vydavateľ esperantistického časopisu, vyhotovil falošné dokumenty, aby zakryl židovský pôvod svojej rodiny. Tieto dokumenty zachránili rodinu a počas nemeckej okupácie, keď nemeckí a maďarskí fašisti sústredili 300 tisíc židov, mladý Soros sa vydával za krstného syna istého vládneho úradníka. Takto sa 14-ročný Soros občas ocitol v spoločnosti svojho údajného krstného otca pri konfiškáciách majetkov židovských rodín určených na jatky.

Bolo to hrdinské? Iste nie, ale koľko ľudí sa správa hrdinsky, keď ide o prežitie, a keď každý odpor je zbytočný? U Sorosa je však typické, že spomienku na tieto časy neoznačuje za strašný zážitok, ale za dobrodružstvo. Hovorí, že to bol ,najšťastnejší rok môjho života‘.

Keď človek číta prostoreké výroky G. Sorosa, a keď sa s ním stretne v jeho elegantnom, ale trošku zanedbanom londýnskom dome (kde zo stien vypadávajú elektrické zástrčky a v kúpeľni leží na podlahe hromada špinavého prádla), nevdojak si obľúbi tohto chlapíka. Ale tá jeho prostorekosť sa zdá byť trochu falošná.

Napríklad v roku 1992 Soros napadol mechanizmus, ktorým sa riadil európsky valutový kurz (Exchange Rate Mechanism) a takmer sa mu podarilo zbankrotovať Anglickú štátnu banku. A keď sa už takto stal pravdepodobne prvým špekulantom, ktorý za mesiac ,utŕžil‘ jednu miliardu dolárov, poučoval: ,Je povinnosťou ľudí pri moci, aby vypracovali taký systém, z ktorého nebudú môcť ťažiť špekulanti. Áno, ja som to urobil, ale prečo ste mi to umožnili? To je vina systému‘.

Soros je teda kapitalista, ktorý sa voči možnému riziku poisťuje tým, že podporuje socialistické tézy.

Človek – šialenec

Kľúčom k pochopeniu Sorosovej osobnosti je skutočnosť, že – podľa vlastného priznania – sa pohybuje na okrajoch šialenstva. V tom je jeho sila i slabosť. Britským televíznym divákom povedal: ,Mávam fantázie, že som bohom a hneď popri tom aj veľmi intenzívne fantázie, že sa ma chytá šialenstvo. Veď môj starý otec bol paranoikom a v mojej rodine bolo viacero prípadov šialenstva. Mne sa to však zatiaľ neprihodilo.‘

Ale len-len…

Jeden taký záchvat mal začiatkom 80. rokov, keď z ničoho nič zanechal svojho spoločníka, svoju manželku i rodinu. Vysvetľuje: ,Bol to veľmi silný emocionálny proces pri náprave omylov na finančnom trhu. Čím väčší úspech, tým viac trápenia s väčšími obnosmi peňazí na špekuláciu…‘

V nasledujúcich piatich rokoch sa Soros venoval intelektuálom a dobročinným záujmom, znova sa oženil a napokon dosiahol svoj najväčší finančný úspech v stávke proti britskej libre.

Soros nevedel odolávať zvodom vlastnej samoľúbosti, ani pokušeniam oslniť iných svojimi vedomosťami, a preto napísal niekoľko kníh. Tie sú však nezrozumiteľné do takej miery, že niektorí ľudia si myslia, že Soros si z nich robí bláznov. Nedávno uverejnil príspevok ,Hrozba kapitalizmu‘ v časopise Atlantic Monthly. Článok je súhrnom nafúkaných a nezrozumiteľných úvah o kapitalizme. Naznačuje sa v ňom, že škodcami kapitalizmu boli Reagan a Thatcherová (i keď sa ich mená tam výslovne nespomínajú). Soros potom povedal, že niektorí ľudia neporozumeli jeho myšlienkam: ,To nebol útok na kapitalistický systém. Napadol som iba výstrednosti kapitalistického systému‘.

Jáj, či tak?

Na otázku, či premieta svoje osobné obavy a neistoty na kapitalizmus a burzový trh, Soros odpovedal: ,Možno. Neistota, ktorú preciťujem, zodpovedá podmienkam finančného trhu oveľa lepšie, než rovnováha, s ktorou sa zaoberajú profesori ekonomiky.‘

Zahľadený do seba Soros vidí svet, pozerajúc na svet, vidí G. Sorosa. Šialenstvo má blízko ku genialite.“ (Koniec textu R. C. Moraisa)

Budovanie zázemia v Európe

Nie je to lichotivý portrét človeka, ktorý nedávno navštívil Slovensko, aby tu prijal poctu a úctu svojich vďačných ctiteľov. Majú mu byť za čo vďační, veď vlani ich podporil pozornosťou vo výške 5 miliónov dolárov a tohto roku im sľúbil ešte viac. Ale i tak to bude iba zlomok toho, čo od Sorosa dostávajú maďarské nadácie (medzi ktorými je aj Stredoeurópska univerzita, ktorá ma vychovávať ,administratívnu‘ elitu). Tie (podľa vlastného priznania) dostávajú ,okolo 60 miliónov dolárov ročne‘.

Bolo by naivné domnievať sa, že tieto podpory sa dávajú veľkodušne, nezištne a bez záväzkov. R. C. Morais poukazuje, že od prijímateľov Sorosových miliónov (či sú to už noviny a časopisy, inštitúcie, politici alebo pedagógovia v Európe a inde) sa očakáva aj určitá činnosť v duchu Sorosových politických koncepcií. Uvádza takýto príklad:

„Ak je vám nejasnou záhadou, čo sa deje v Albánsku, môžeme vám to vysvetliť krátkou vetou: Sorosovi chlapci zbierajú plody svojej práce. Koncom februára ozbrojené bandy vedené gangstermi a exkomunistami (z ktorých mnohí sú veteránmi bývalého policajného štátneho aparátu) len-len že nezvrhli zvolenú liberálnu vládu a prinútili prezidenta, aby za ministerského predsedu vymenoval neo-komunistu. Kým sa toto dialo, George Soros, 67-ročný, v Maďarsku narodený americký občan, sedel vo svojom londýnskom domčeku a pokojne vysvetľoval korešpondentovi časopisu Forbes, že jeho albánska nadácia je ,vynikajúca organizácia, ktorá má situáciu pevne v rukách‘.

Má pravdu, že ju majú pevne v rukách. Soros financoval časopis Koha Jone, ktorý burcoval pučistov plamennou protivládnou propagandou. Keď sa zrútila investičná finančná schéma, pri ktorej mnohí ľudia prišli o životné úspory, Sorosom financovaný časopis prakticky vyzýval k ozbrojenému povstaniu. Najvyšší funkcionár Sorosovej nadácie v Tirane sa chvastal pred prekvapenými pozorovateľmi: ,Toto je koniec (prezidenta) Berišu. Držíme ho v hrsti.‘“

Teda, keď slovenskí „Sorosovi chlapci“ (a dievčatá) nás strašia Albánskom, nemožno to brať naľahko. Vedia o čom hovoria a vedia, ako na to.

Mýtus o filantropovi

V Maďarsku je predsedom Sorosovej nadácie 80-ročný Miklos Vasarhelyi, vedúca postava ľavicovo-liberálnej skupiny Aliancia slobodných demokratov. Cez neho môže Soros ovplyvňovať maďarskú vládnu politiku, pretože ako píše Forbes, „mnohé vedúce osobnosti koalično-liberálnej strany Aliancia slobodných demokratov sú na Sorosovej výplatnej listine.“

Sorosovi sa podarilo vytvoriť o sebe legendu veľkého filantropa, ktorý ročne rozdá asi 300 miliónov dolárov. Jeho nadácie sa nachádzajú v 30 krajinách od Haiti po Mongolsko a zamestnávajú úradnícky aparát pozostávajúci z tisíc zamestnancov. Občas prekvapí svet gestami ostentatívnej štedrosti. Napríklad keď ruská vláda nemala z čoho vyplácať svojich vedeckých pracovníkov, Soros im veľkoryso poskytol výpomoc vo výške ročného platu.

Ale jeho štedrosť má aj politickú stránku. Všetky nadácie vydržiavané Sorosovými dolármi sú orientované na filozofiu Karla Poppera a hlásajú „tolerantnú otvorenú spoločnosť“ – Open Society Institutes.

Liberálny extrémizmus

Soros sám priznal, že v jeho nadáciách je výrazná politická predpojatosť („Yes, clearly there is a political bias in the foundation“). Predsedom Open Society Institute v USA je Aryeh Neier, známy nielen ako advokát ľudských práv, ale aj ako exponent extrémnych liberálnych názorov. Ďalšou hviezdičkou na nebi Sorosovej otvorenej spoločnosti je profesorka práva Lani Guinierová, ktorú svojho času chcel prezident Clinton vymenovať za vedúcu oddelenia občianskych práv na Ministerstve spravodlivosti. To však vyvolalo takú búrku protestu, že Clinton musel od svojho úmyslu odstúpiť. Ale v Sorosovej otvorenej spoločnosti jej radikálne ľavičiarske názory nikomu neprekážajú. ba zdá sa, že Soros sa najradšej obklopuje práve takýmito ľuďmi.

Profesor Mark Arnold z Oxfordskej univerzity o ňom povedal: „Soros najíma do svojich služieb ľudí, ktorí sú známi svojimi proti-thatcherovskými názormi. V jeho nadáciách by bolo ťažko nájsť náboženského disidenta alebo tvrdého antikomunistu.“ Podobne sa vyjadril aj Jonathan Sunleym, predseda organizácie The Windsor Group: „Soros sa venuje jednostrannému ideologickému premývaniu starých komunistických nomenklatúrnych kádrov, namiesto takých, ktorým komunisti zamietali cesty do zahraničia.“

Jeho vplyv na politický vývoj v krajinách bývalého „socialistického tábora“ je nepopierateľný. Péter Bod, bývalý minister a guvernér Centrálnej banky v Maďarsku o ňom vyhlásil, že je „najvplyvnejším nezvoleným politikom na východ od Álp“. Jeho moc nepochádza však z volebnej urny, ale z jeho bankových účtov.

Bratríčkovanie s ľavičiarmi

C. Morais o ňom napísal: „Soros by chcel nahradiť staré ľavicové diktatúry nie voľnotrhovými demokraciami, ale ľavicovými demokraciami.“

Svoje bratríčkovanie sa s bývalými komunistami Soros vysvetľuje takto: „Exkomunisti vedia lepšie, čo je demokracia, ako snáď aj tí, čo odporovali komunistickému režimu.“ R. C. Morais to nazýva „urážkou tých skutočných demokratov, ktorí za svoje demokratické presvedčenie museli platiť niekedy aj životom.“

Najpevnejšiu bázu má G. Soros vo svojom rodnom Maďarsku, kde zasahuje do domácej politiky rozličnými „finančnými podporami“ už trinásť rokov. Od polovice 80. rokov začal štedro podporovať aj disidentské skupiny v iných socialistických krajinách. Boli medzi nimi aj českí chartisti a cez nich sa nejaké omrvinky utrúsili aj našim slovenským disidentom.

Ako sa ukázalo, bola to dobrá investícia. Pre multimilionára, ktorý špekuláciou na burze „zarábal“ niekedy sto (a v jednom prípade až tisíc) miliónov dolárov mesačne, to nebola nijaká citeľná odmena. Pre disidentov, ktorí museli pracovať ako murári, údržbári, kuriči a pod. aj sto dolárov bola veľká suma, a samozrejme, boli svojmu dobrodincovi vďační. Nepýtali sa pritom, či tu išlo o poctivo zarobené peniaze, či tie milióny, ktoré tiekli do Sorosovho mešca, niekomu nechýbali, či niekoho neochudobnili.

Podkupno-predajná inteligencia

Medzi podujatiami žijúcimi zo Sorosových dolárov sú nielen noviny, časopisy, výskumné inštitúty, ale aj Stredoeurópska univerzita v Budapešti, ktorej prvoradým cieľom je výchova „administratívnej elity“.

Taká univerzita sa plánovala aj u nás. Ale nebolo to treba, pretože Sorosovi ľudia už prenikli na slovenské vysoké školy. Pokus založiť Stredoeurópsku univerzitu v Prahe prekazil Václav Klaus, ktorý včas prehliadol Sorosove úmysly. Ako poznamenáva R. C. Morais, „Klaus sa nebál Sorosových názorov, ale jednoducho nechcel, aby mu niekto za Sorosove peniaze vykupoval českých intelektuálov.“

Ani Chorváti sa nebáli povedať Sorosovi, že u nich nie je vítaný ani on, ani jeho doláre. Zatiaľ však na Slovensku jeho chlapci bez strachu, bez hanby, bez ohľadu na dôsledky pripravujú pôdu pre „ľavicovú demokraciu“ podľa predstáv svojho majstra a zamestnávateľa.

Z čoho má Soroš strach

Sorosov priateľ Byron Wien vyzradil, čoho sa Soros obáva najviac. Vraj pravicového nacionalizmu („Soros is terrified of right-wing nationalism“). A pretože strach má veľké oči, Soros vidí pravicový nacionalizmus i tam, kde by ho obyčajný smrteľník ani drobnohľadom nenašiel. Odtiaľ tie donkichotské ťaženia proti Slovákom, Chorvátom a iným malým národom strednej i východnej Európy, ktoré sa usilujú zaistiť si dôstojné postavenie v spoločnosti ostatných národov sveta.

Soros nie je iba rozmarný finančný magnát, ktorý „kupuje politikov a intelektuálov, ako kedysi novozbohatlíci kupovali kaštiele a obrazy starých majstrov“. Je to človek, ktorého peniaze môžu narobiť veľa zla, najmä v malých chudobných krajinách. Nebolo by múdre podceňovať štrngot jeho mešca a predpokladať nepodkupnosť, statočnosť a rodolásku našich marxizmom poznačených intelektuálov, politikov a publicistov.