Čo nám prezradila kauza Protasevič a hysterická reakcia Západu? A kto je tu teraz za celkom evidentného konšpirátora?

Minsk 28. mája 2021 (HSP/Foto:SITA/AP)

Bol nahlásený bombový poplach? Bol! Tak prečo znie zlostné zavýjanie z globálneho mediálneho močiara tentoraz tak mimoriadne falošne? Že by preto, lebo ochutnať vlastnú medicínu je niekedy veľmi trpké?

Ako vždy, aj v tomto prípade jedna strana hovorí jedno a druhá hovorí druhé: jedni vravia o únose, kým druhí hovoria, že postupovali štandardne, ako sa postupuje vždy, keď niekto nahlási v lietadle bombu. Tu je však zaujímavé prvotné vyhlásenie leteckej spoločnosti Ryanair, ktoré bude pod dojmom konzultácií možno ešte dodatočne „upresnené“.

Klamal Ryanair alebo klame globálny mediálny kartel?

Ryanair totiž bezprostredne po udalosti vydal vyhlásenie, v ktorom konštatuje, že posádka lietadla bola upozornená na možnú hrozbu na palube, riadenie letovej prevádzky jej nariadilo odkloniť let na najbližšie letisko v Minsku a ďalej prebehla štandardná bezpečnostná kontrola, po ktorej lietadlo v poriadku odletelo.

Vo vyhlásení Ryanairu nebolo spomenuté, ba ani naznačené žiadne vyhrážanie, žiadna dramatická konfrontácia, žiadna výnimočná okolnosť. Toto je namieste si pripomenúť, pretože niektoré denníky už šíria rôzne „pravdy“ o tom, že mail s informáciou o bombe v lietadle prišiel zo Švajčiarska údajne až 24 minút potom, ako bolo lietadlo odklonené, a podobne.

A preto sa dá predpokladať, že senzačné a „stopercentne pravdivé“ opisy rôznych Lukašenkových obludností, ktoré sa v súvislosti s týmto prípadom vynárajú a ešte len budú vynárať, nie sú ničím iným, než súčasťou kŕmnej kampane, aby bola verejnosť čo najpriaznivejšie nastavená k pripravovanému „Drang nach Osten“.

Ako sa to v skutočnosti odohralo? A vlastne, záleží na tom?

Realistický scenár, ako sa udalosť pravdepodobne stala, je veľmi jednoduchý: ten niekto, kto potreboval, aby bol dolapený trestne stíhaný protištátny živel Raman Protasevič, letiaci v tom lietadle, to zariadil tak, že zo Švajčiarska poslal mailom varovanie o bombovom útoku.

Niet dôvodu tomu neveriť, pretože áno, práve takto sa dalo veľmi elegantne zariadiť, aby dotyčného lapili, a aby to pritom bolo celé súčasťou úplne štandardného a legitímneho procesu okolo nahláseného planého bombového poplachu, akých sú po celom svete každoročne tisíce.

Že tá náhoda je viac než podozrivá? Nuž, všeličo je podozrivé, od pádu dvojičiek až po otravy najjedovatejšou látkou na svete, na ktoré sa záhadne nezomiera… Lenže rátajú sa iba dôkazy. Kto nemá dôkazy, je iba konšpirátor, všakže, páni Benčíkovci či Smatanovci?

V konečnom dôsledku však ani nie je dôležité, ako sa to odohralo. Koho vlastne zaujíma ako to skutočne bolo? Veď Západ nečakal ani minútu na nejaké dôkazy a začal z plného hrdla vrešťať, aká hrozná vec sa stala a aký je Lukašenko netvor. Tak čo tam po nejakých dôkazoch? Aj tak si každá strana bude hovoriť svoje.

Pointa je úplne inde

Nech to bol ktokoľvek, kto zariadil, že lietadlo s Protasevičom pristálo v Minsku, aby zatkol tohto trestne stíhaného človeka, je teraz vrcholne trápne, ba až komické, ak globálny mediálny kartel okolo toho robí taký cirkus. Je tu totiž do očí bijúci precedens z roku 2013, počas ktorého bol mediálny mainstream tichúčko ako myška.

Podobnosť medzi týmito dvomi prípadmi je natoľko zjavná, že si na túto paralelu dovoľujú poukazovať dokonca aj mnohé mainstreamové médiá. Štyri členské krajiny EÚ (Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Portugalsko) vtedy zakázali vstup do svojho vzdušného priestoru lietadlu bolívijského prezidenta Evo Moralesa, ktoré preto muselo núdzovo pristáť vo Viedni. To všetko sa dialo na pokyn USA, ktoré sa chceli zmocniť disidenta Edwarda Snowdena, ktorý sa previnil iba tým, že do celého sveta vykričal, aké svinstvá pácha americký režim, a ktorý by bol oprávneným kandidátom na Nobelovu cenu mieru, keby tá cena nebola medzitým politicky sprznená.

Ten prípad s Moralesovým lietadlom bol pritom ešte oveľa pikantnejší, keďže išlo o prezidentské lietadlo, ktoré bolo naviac ‒ v rozpore s medzinárodným právom ‒ prehľadané rakúskymi policajtmi. Napriek tomu sa vtedy mediálny mainstream tváril, že nič nevidí a nepočuje a tí demokraticky a ľudskoprávne cítiaci dvojmetroví novinári mlčali, prípadne vážne pokyvkávali hlavou, že keby v lietadle Snowden bol, tak by bolo celkom oprávnené ho zatknúť, lebo veď je to zločinec.

A preto, nech si Západ kričí, koľko chce, jeho hysterické scény pôsobia teraz, keď ochutnal vlastnú medicínu, naozaj mimoriadne falošne, ba až smiešne.

Dôležité sú v tomto prípade iné veci

V tejto kauze oveľa dôležitejšie, než nejaké prvoplánové mediálne a politické inscenácie, je niečo úplne iné. Tak napríklad je zaujímavé, ako sa informácia o tom, že Protasevič poletí tým lietadlom, dostala tak rýchlo do tých správnych rúk. Má azda Bielorusko takú výkonnú informačnú a spravodajskú službu, ktorá monitoruje celú Európu? Alebo že by tá informácia pochádzala od niekoho iného, kto takouto sieťou disponuje? (Niektorí zlomyseľníci hneď prišli s vtipkovaním, že agentov Boširova a Petrova s kufríkom novičoku videli v Aténach…)

A veľmi zaujímavá je principiálna otázka: čím je Protasevič taký cenný, že niekomu stál za to, usporiadať takúto akciu na jeho dolapenie? Veď jej výsledkom nepochybne budú citeľné sankcie Západu voči Bielorusku ‒ už teraz zakázali viaceré štáty EÚ lietať bieloruským lietadlám nad ich územím a nepochybne ďalšie sankcie sú na ceste.

A na to nadväzuje ďalšia otázka. Čo všetko Protasevič bieloruským orgánom porozpráva? Podľa hystérie, ktorú jeho zatknutie vyvolalo, a podľa jeho vyjadrenia pre bieloruskú televíziu sa zdá, že je ochotný spolupracovať a rozpovedať všeličo zaujímavé, čo vie. Napríklad o tom, kto, ako, za aké peniaze a najmä cez ktorých ďalších domácich zradcov pripravoval a pripravuje v Bielorusku prevrat. Protasevič možno porozpráva niečo aj o Ukrajine, kde údajne bojoval, zúčastnil sa Majdanu, a kde dokonca vraj absolvoval výcvik v prápore Azov…

Možno si Protasevič aj sám uvedomil, čo je pre neho z jeho hľadiska najrozumnejšie ‒ Západu by sa teraz možno najlepšie hodil ako martýr, ako sakrálna obeť, kým doma mu možno ponúkli, že ho budú chrániť, ak bude spolupracovať. (Možno aj v Bielorusku používajú inštitút udavača „kajúcnika“…)

A napokon, za povšimnutie stojí aj fakt, že Lukašenko potom, ako Západ rozpútal proti nemu plnohodnotnú kampaň, nezaliezol niekam do úkrytu ani neutiekol, ale sa pustil do otvoreného protiútoku. Toto viacerí pozorovatelia odmenili potleskom: nech je aký je, ale guráž mu nechýba.

Lukašenko pochopil, že oceľové zuby globálneho predátora by neboli voči nemu mäkšie, ak by sa teraz stiahol a začal ustupovať. Potom, ako mohol v uplynulých desaťročiach v priamom prenose na vlastné oči pozorovať modernú históriu východnej Európy, zrejme pochopil, že globálny predátor berie všetko alebo nič, a dokonca aj keby sa mu devótne hodil pod nohy ako bežní východoeurópski kompradori a quislingovia, nebola by to žiadna výhra.

A pochopil, že globálny predátor najlepšie rozumie vlastnej reči: jazyku krvavého meča a zákerných podrazov. A tak mu Lukašenko teraz poslal v tomto jeho rodnom jazyku dobre mierený pozdrav, keď jeho falošnú farebnorevolučnú figúrku jednoducho vyhodil zo šachovnice preč.

Ivan Lehotský