Hrubé vyjadrenie amerického vysokého dôstojníka netreba považovať za vtip. Ponechajme teraz stranou skutočnosť, odkiaľ berie USA právo presadzovať svoje záujmy v oblasti Juhočínskeho mora a sústreďme sa na fakty.

Tichooceánska flotila je najväčšia a najlepšie vyzbrojená skupina ozbrojených síl USA, zložená s operatívnych flotíl 3, 5 a 7. Do tejto flotily patrí aj 38 ponoriek, takmer 200 lietadiel a 2 expedičné zbory americkej námornej pechoty (cca 100 000 vojakov).

Toto vyjadrenie amerického dôstojníka Čína chápe jednoznačne a v súvislostiach s Trumpovým rozhovorom s Cchaj Jing-wen , prezidentkou Taiwanu. Čína považuje Taiwan za svoje územie, ktoré sa časom vráti do zostavy Číny, rovnako ako sa vrátil Honkong a Macao.

Nový americký prezident Donald Trump však v rozhovore s taiwanskou prezidentkou Cchaj Jing-wen použil zaujímavú formuláciu – Trump povedal že nechápe, prečo by USA museli viesť politiku „jednotnej Číny“ za predpokladu, že sa im nepodarí s Čínou vyriešiť ďalšie otázky.

Ďalšie otázky – to je napríklad čoraz otvorenejšia snaha preniesť americké spoločnosti z Číny do USA a takisto upevnenie čínskeho juanu vo vzťahu k americkému doláru. Donald Trump sa jednoznačne snaží vyplniť svoje predvolebné sľuby a snaží sa prinútiť americký kapitál investovať vo vlastnej krajine.

Tieto americké snahy môžu oslabiť Čínu, ktorá stratí množstvo pracovných miest, stratí takisto štatút dôležitého priemyselného centra. Donald Trump sa totiž snaží vrátiť USA štatút „priemyselnej veľmoci č. 1“, ktorý USA stratili, keď presunuli s finančných dôvodov výrobu z USA do zahraničia (lacnejšia pracovná sila, lepšia môžnosť investícii).

Potreba navrátenia amerického priemyslu do rodnej krajiny sprevádza potreba upevnenia juana k doláru. Dôvod je jednoduchý, vyrobenú produkciu je potrebné aj predať. Slabší dolár vytvára vhodné podmienky pre národných exportérov.

Slová admirála Harrisa a Trumpove snahy vníma Čína ako určité ultimátum. Čína však nechce prepustiť dobrovoľne USA svoj priemysel a trhy a tak možnosť vojenskej konfrontácie medzi oboma krajinami rýchlo rastie. K tomu ešte USA žiadajú, aby Čína zlikvidovala svoje vojenské základne na umelo vybudovaných ostrovoch v Juhočínskom mori. USA podporujú Taiwan politicky i ekonomicky a poskytujú Taiwanu aj vojenskú pomoc. Navyše sa USA snažia posilniť svoj vplyv v krajinách, ktoré s Čínou v uvedenom regióne súperia (Vietnam, Filipíny, Malajzia a už spomenutý Taiwan).

Donald Trump sa pre Čínu ukázal byť analogickou hrozbou, ako Hillary Clintonová pre Rusko. Donald Trump je pre Čínu prezident, ktorý kvôli dosiahnutiu svojích politických cieľov nebude mať problém striedať diplomatické rozhovory s vojenským nátlakom, pričom sa vedome bude pohybovať na hrane „tenkej červenej línie“, len aby dostal Čínu do submisívnej pozície.

Čína samozrejme v tomto svojom zápase s USA neostáva osamotená. Peking sa môže spoľahnúť na Moskvu, s ktorou ju spájajú spoločné politické, ekonomické, diplomatické projekty i vojenská spolupráca. Obe krajiny sa minimálne od roku 2014 čoraz rýchlejšie zbližujú, pretože aj Moskva a aj Peking chápu, že ak by nedržali spolu, USA a Západ by ich systémom „per partes“ postupne politicky, ekonomicky a nakoniec možno aj vojensky eliminoval.

Peking nedávno  podporil aktivity Moskvy v Bezpečnostnej rade OSN ohľadne Sýrie, spoločne s Ruskom Čína vytvára koncepciu Veľkej a spoločnej Eurázie, ktorá oslabuje pozície USA a Západu. Koncepcia spoločnej Eurázie prinesie v najbližších rokoch rast ruského i čínskeho potenciálu a vplyvu. A to je skutočnosť, ktorú s nevôľou nesú USA i Západ.

USA si preto neželajú vznik spoločnej Eurázie a budú sa snažiť tento projekt čo najviac zbrzdiť, oslabiť, prípadne zastaviť. Ak sa im to podarí, uchránia si svoje postavenie svetového hegemóna. Budú sa snažiť znova oživiť koncepciu Transatlantického partnerstva a transtichooceánskeho partnerstva, pretože cez tieto organizácie môžu koncepcii spoločnej Eurázie najviac škodiť.

USA si uvedomili, že zápas s Ruskom, ktorého radikálna fáza začala v roku 2014 udalosťami na Ukrajine prehrali a Obamove pôsobenie sa stalo jednou obrovskou katastrofou. Ukrajina je na hrane ekonomického krachu, nepodarilo sa ani odstaviť legitímneho prezidenta Bašára Asada v Sýrii, navyše USA má množstvo vnútorných ekonomických, sociálnych i národnostných problémov.

Keďže sa USA nepodarilo Rusko eliminovať, sústredili americkí plánovači momentálne svoju pozornosť na Čínu, pričom sa snažia Čínu zdolať aj  vo vojenskej sfére. Čína napriek svojím zdrojom a mohutnej armáde zaostáva za ruskou armádou v kvalite zbraní i v bojaschopnosti.

Ak Čína odmietne americké ultimátum – a to že ho odmietne je isté takmer na 100%, situácia môže eskalovať. Pri uvedenej eskalácii sa Čína bude spoliehať na ruskú podporu. Donald Trump si je vedomý nebezpečenstva, ktoré USA hrozí a preto je ochotný ísť k mnohým ústupkom voči Rusku.

Trumpov plán je jednoduchý. Donald Trump predpokladá, že sa dohodne s Ruskom a zlepší vzájomné rusko-americké vzťahy natoľko, že Rusi nebudú Čínu podporovať. Potom porazí Čínu, ktorá bez ruskej podpory nemá šancu na úspech a po tomto víťazstve hodí  pragmaticky za hlavu vzťahy s Ruskom. Spoločne so Západom potom zatlačia na Rusko, ktoré však bez čínskeho spojenca nebude môcť odolať sústredenému vojenskému, ekonomickému i politickému tlaku, takže výsledkom bude takisto porážka Ruska. USA sa tak podarí postupne zbaviť sa Ruska a aj Číny.

Američania sa pripravujú momentálne na diplomatickú ofenzívu voči Číne, pričom využívajú jednu so základných diplomatických fínt. Chystajú sa všetky problémy spoločne previazať do jedného balíku – takže všetky dohovory o Sýrii, Ukrajine, EÚ budú podmieňovať neutrálnou pozíciou Ruska k súpereniu USA a Číny. Pochopiteľne tento plán je pre Rusko neprijateľný, ak by ho Rusko prijalo, Moskva stratí všetky čiastočné úspechy, ktoré dosiahla od nástupu Vladimíra Putina do funkcie ruského prezidenta a podpíše si rozsudok smrti.

Ale ani drvivé víťazstvo Číny nemusí byť pre Rusko prínosom. Ak by Čína politickým diplomatický i ekonomický zápas s USA ukončila víťazne vo svoj prospech, stane sa hegemónom a Rusko bude evidente v tandeme Rusko – Čína slabším článkom. Vzájomné rusko-čínske vzťahy už v minulosti ukázali, že to môže priniesť so sebou aj určitú formu súperenia, čo by ozajstne nebolo dobré. Netreba zabúdať, že Rusko má približne 150 miliónov obyvateľov a Čína viac ako miliardu.

Východisko z nepríjemnej situácie poskytuje vytvorenie trojuholníka Moskva – Peking – Washington a v tomto formáte musí prísť aj k diplomatickým rozhovorom. Tento trojuholník však de facto znamená koniec dominancie USA a Západu a znamená vznik multipolárneho sveta.  Vytvorenie takéhoto trojuholníka však Washington a Peking môžu vnímať s nevôľou, pretože úloha Moskvy ako sprostredkovateľa nie je pre Washington a ani pre Peking strategicky výhodná.

Moskva v takomto prípade, keď sa pokúsi pôsobiť ako sprostredkovateľ  bude jednať vyložene podľa „amerického scenára“. Američania sa vždy snažili pôsobiť ako sprostredkovateľ a táto pozícia im prinášala cenné „diplomatické body a zisky“.

Vojenské napätie v tichooceánskom priestore vníma aj Rusko veľmi pozorne. Ideálne by bolo, keby sa celý región čiastočne demilitarizoval. Samozrejme proces demilitarizácie nie je možné vyriešiť hneď, bude trvať dlhšiu dobu.

Rusko sa sústreďuje na ochranu svojho pobrežia, kontroluje moria do úrovne Vladivostoku, Kuríl a Kamčatky, priestor za týmito hranicami Rusko výraznejšie nezaujíma, kontrola uvedeného priestoru (po Vladivostok, Kurily a Kamčatku) stačí na ochranu ruského územia.

Čína potrebuje kontrolovať akvatóriu svojích pobrežných morí, kde s nevôľou nesie zásahy USA, ktoré sa navyše snažia udržať resp. posilniť svoj vplyv vo Vietname, Malajzii a takisto aj na Filipínach, kde však kvôli Dutertemu narastá intenzita amerických problémov.  Kvôli ochrane svojho pobrežia Čína prikročila k budovaniu umelých ostrovov (nepotopiteľné lietadlové lode) na ktorých umiestnila batérie rakiet pobrežnej ochrany, protilietadlové batérie i letectvo.

Nervozitu vykazujú aj USA, ktoré sa nechcú zmieriť so stratou pozície hegemóna. Kvôli procesu demilitarizácie sa však budú musieť USA stiahnuť za Hawai a k Aljaške. Stiahnutie americkej flotily k rodným brehom, pričom línia amerického vplyvu bude ležať na spojnici Hawai – Aljaška je dostatočnou garanciou bezpečnosti územia USA.

Samozrejme, že USA sa „ústup z piedestálu veľmoci č. 1 a strata štatútu svetového žandára č. 1“ nepáči, USA si však budú musieť zvyknúť. Čas hrá totiž výrazne proti nim a mnohí americkí politici z okolia Donalda Trumpa si to uvedomujú. Už teraz je zrejmé že situácia v Sýrii, na Ukrajine svojou dynamikou a vektorom rozvoja naznačuje, že otázka už ani neznie, či tieto oblasti prejdú pod vplyv Moskvy, ale v akom rozsahu prejdú pod vplyv Moskvy.

Turbulencie, ktoré očakávajú EÚ v najbližšom roku 2017 takisto môžu priniesť so sebou odstredivé tendencie medzi členmi EÚ, pričom politické elity východných štátovy EÚ sa čoraz odmietavejšie stavajú k snahám nikým nevolených úradníkov v Bruseli. Čím viac zapadnú USA do súperenia s Čínou, tým viac sa oslabí ich vplyv vo východnej Európe, Ukrajine či Sýrii.

Čas tlačí najmä Donalda Trumpa, ktorého pozícia v USA nie je práve najsilnejšia. Voči jeho pôsobeniu vo funkcii prezidenta USA existuje reálny odpor priamo v USA, ktorý môže kulminovať a priniesť so sebou rast napätia a odstredivé tendencie v rámci americkej spoločnosti. Pôsobenie Donalda Trumpa bude prísne monitorované zo strany jeho odporcov, tí budú očakávať prvé výsledky Trumpovho pôsobenia už v roku 2018.

Rusko rieši vďaka rozporom USA a Číny úspešne aj ďalší problém a to s Japonskom. Ruský prezident Vladimír Putin a japonský premiér Šinzó Abe v posledných hodinách dospeli vo vzájomných rokovaniach k dôležitému pokroku a výsledkom. Japonci navyše v prípade demilitarizácie tichooceánskeho priestoru správne pochopili, že aj keď sa USA stiahnu, neznamená to, že Rusko a USA nemôžu dospieť ku vzájomnému konsenzu vo vzájomných rozhovoroch, bez účasti Japonska.

Čas hrá momentálne pre Rusko a čím dlhšie bude existovať pnutie v tichooceánskom priestore medzi Čínou a USA, tým viac z neho dokáže Rusko politicky získať.

Rostislav Iščenko