Manželka Jaroslava Haščáka poukazuje na pokrytectvo Denníka N

Pri mene poslanca Jána Mažgúta sa vo svojom komentári pristavila advokátka Valéria Haščáková, ktorá rázne pripomenula Denníku N ich dvojaký kilometer pri posudzovaní rodinných väzieb v Smere v porovnaní so vzťahom redaktorky Moniky Tódovej a sudkyne Pamely Záleskej. Ako upozorňuje denník Pravda, ide o manželku finančníka Haščáka.

Haščáková v komentári pre Medialne.sk pripomenula, že novinár Braňo Bezák z Denníka N odkázal Jánovi Mažgútovi, že verejnosť „nemá IQ dreveného vláčika“, keď vysvetľoval, že sa s manželkou doma nebavia o práci.

„Odkázal by to isté aj svojej kolegyni Monike Tódovej?“ Pýta sa v článku Valéria Haščáková. Poznamenala, že keď v auguste 2023 Tódová vysvetľovala vzťah so sudkyňou Záleskou, ubezpečovala verejnosť, že sudcovia o svojich prípadoch nehovoria rodine ani priateľom. Záleská pred Súdnou radou vyhlásila, že nikdy nevyniesla, nesprístupnila ani neposkytla žiadnu informáciu zo súdneho spisu „ani pani Monike Tódovej“ a že rozhoduje na základe dôkazov, nie na základe želaní, diktátu alebo objednávky.

Pri Jánovi Mažgútovi sa však podľa Haščákovej podobná logika stáva predmetom irónie. „Keď v rozhovore pre 360-tku tvrdí, že sa doma s manželkou nerozpráva o jej podnikaní, odkazuje mu iný redaktor Denníka N – Braňo Bezák, že verejnosť nemá IQ dreveného vláčika… A podľa Moniky Tódovej ide dokonca o prejav Mažgútovej arogancie.“

„Rozdiel tak vlastne nespočíva v obsahu tvrdenia, ako skôr v tom, kto ho vysloví. Lenže možno je celá debata postavená nesprávne. Možno problém nespočíva v tom, či sa manželia, prípadne blízke priateľky doma rozprávajú o práci. Skutočný problém pri blízkych a intímnych vzťahoch spočíva v tom, že jedna strana môže konať spôsobom, o ktorom vie, že druhej strane vyhovuje – bez potreby čokoľvek vysloviť. Nie preto, že niekto niečo žiada. Ale jednoducho preto, že na názore toho druhého záleží,“ myslí si advokátka.

Dodala k tomu aj ďalší príklad z minulosti. „Presne o tomto písala Monika Tódová už v roku 2015, keď v článku o sudkyni Kataríne Bartalskej a šéfovi SIS Jánovi Valkovi (majú spolu dve deti) napísala, že „vzťah Valka a Bartalskej zvyšuje riziko, že štát môže ovplyvňovať rozhodnutia súdov v kauze Váhostav“. Tódová neriešila, či Valko dával Bartalskej pokyny. Neriešila ani to, či sa doma rozprávali o konkrétnych prípadoch. Stačila jej samotná existencia blízkeho vzťahu, pretože správne chápala, že moc nemusí vždy fungovať ako rozkaz a že niekedy stačí blízkosť, dôvera a anticipovaný súhlas.“

Vysvetlila, že ani jej otázka nikdy nestála tak, či Tódová vyslovila priamu požiadavku, aby Pamela Záleská v decembri 2020 vzala jej manžela – Jaroslava Haščáka do väzby. „Tódová pritom dlhé roky vo svojej novinárskej práci zaujímala voči Haščákovi nadmieru kritický postoj, po jeho vzatí do väzby hovorila o „predčasných Vianociach“ a dokonca to označila za „historický moment“.“

„Otázka vždy stála inak. Či bol vzájomný vzťah Tódovej a Záleskej v decembri 2020 na takej úrovni blízkosti, hodnotovej zhody a vzájomného porozumenia, že sudkyňa – poznajúc postoje a názory novinárky, vrátane jej dlhodobého kritického postoja voči Jaroslavovi Haščákovi, a uvedomujúc si, že jeho väzobné stíhanie by pre ňu predstavovalo „predčasné Vianoce“ – mohla konať spôsobom, o ktorom vedela, že bude jej priateľke vyhovovať. Nie ako výsledok priamej požiadavky, ale ako prejav tichej kompatibility.“

Práve v tom podľa advokátky Haščákovej spočíva najväčšie nebezpečenstvo takýchto vzťahov. „Nie v tom, že jeden človek druhého vedome ovláda, ale v tom, že blízkosť, dôvera a prirodzená túžba po zachovaní dobrého vzťahu môžu byť natoľko silné, že si človek ani nemusí uvedomovať, do akej miery jeho vlastné rozhodovanie spoluvytvára očakávanie niekoho, na kom mu záleží. Práve preto je tento druh vplyvu taký nebezpečný – nie preto, že musí byť výsledkom zlého úmyslu, ale preto, že môže zostať neviditeľný aj pre samotného človeka, ktorý pod jeho vplyvom koná.“

Preto podľa jej slov moderné právo nepracuje iba s kategóriou skutočnej zaujatosti sudcu, ale aj so zdaním jeho zaujatosti. „Pretože najväčším rizikom nie sú situácie, v ktorých sa ľudia navzájom otvorene ovplyvňujú, ale tie, v ktorých sa už ani nemusia o nič žiadať a možno si ani neuvedomujú, do akej miery sa ich vzájomná blízkosť stala súčasťou ich vlastného rozhodovania. A práve preto je výsmech o „IQ dreveného vláčika“ taký povrchný. Skutočný problém rodinných a blízkych vzťahov nemusí vždy spočívať len v tom, čo si ľudia povedia. Často spočíva práve v tom, že si nemusia povedať vôbec nič.“