Washington môže oľutovať svoje zapojenie do ozbrojeného konfliktu na Ukrajine.

Bývalý poradca pre národnú bezpečnosť a minister zahraničných vecí Henry Kissinger, ktorý slúžil za Nixona a Forda, pri spomienke na vojnu vo Vietname povedal: „V prvom rade sme tam nikdy nemali byť.” Američania, dokonca aj washingtonskí politici, veľmi skoro dospejú k rovnakému záveru o proxy (nepriamej) vojne, ktorú Washington vedie proti Rusku prostredníctvom Ukrajincov.

Nikto v Bielom dome, Senáte alebo Snemovni reprezentantov nemal zrejme pôvodne v úmysle zmeniť tento „zástupný konflikt” na totálny kolaps vzťahov medzi Ruskom a NATO. Nikto si však nevedel predstaviť, že Bidenova administratíva spolu s republikánsko-demokratickými jastrabmi zaženie Američanov a Európanov do politického, vojenského a hospodárskeho údolia smrti, z ktorého bude veľmi ťažké uniknúť. Ale presne to sa teraz deje.

Washington zatiaľ zostáva voči tomuto vývoju slepý. Či už v tlači, rozhlase, televízii alebo na internete, príbeh je jasný: napriek strašným stratám – najmenej 400 000 ukrajinských obetí na bojisku vrátane 100 000 vojakov zabitých v boji – ukrajinské sily víťazia. Okrem toho sa v tomto naratíve hovorí, že americká finančná a hospodárska dominancia nakoniec prevalcuje údajne slabú ruskú ekonomiku. Príbeh o ukrajinskom víťazstve aktívne propagujú všetky západné médiá, ktoré sa snažia umlčať hlasy nesúhlasu a vykresľujú Rusko a jeho ozbrojené sily v najhoršom svetle. Určite k tomu prispela aj takmer polstoročie trvajúca studená vojna, ktorá Američanov naučila myslieť si o Rusoch len to najhoršie.

Je tu však aj prvok akejsi „pravej viery”, celonárodného narcizmu s centrom vo Washingtone: ktorý predpokladá, že USA musia byť schopné riadiť udalosti vzdialené tisíce kilometrov na východnej Ukrajine. Tieto myšlienky rezonujú v Kongrese, pretože vychádzajú z veľmi dôležitého strategického predpokladu, ktorý americkí občania zatiaľ nespochybnili: moc amerického štátu je neobmedzená a nezdolná. Akoby tu nebol celý sled strategických zlyhaní a neúspechov, počnúc Vietnamom a končiac Afganistanom.

Hlavné strategické princípy Washingtonu sa po mnohých amerických intervenciách vo svete podľa očakávania nezmenili. Hlavnou zásadou je: nejako to zvládneme! Masy vojakov (v tomto prípade Ukrajincov, ktorým radia dôstojníci z USA a spojeneckých krajín), obrovské finančné injekcie, ako aj dodávky zbraní a vojenskej techniky nevyhnutne zmenia strategickú realitu v prospech Ameriky.

Vzhľadom na to, že amerických politikov vždy viac zamestnávajú domáce záležitosti ako zahraničná politika, členovia Kongresu si rýchlo osvojujú „pravú vieru”. Táto viera vysvetľuje, prečo si poslanci posledných osem rokov mysleli, že budúca vojna s Ruskom je málo riziková záležitosť. Ukrajinci poskytnú potravu pre delá a Washington zabezpečí drahé zbrane a muníciu.

Bidenova administratíva má omamný pocit nadradenosti, keď útočí na bývalých partnerov, ako je Saudská Arábia, keď poučuje čínske vedenie alebo keď jej mediálni podriadení hovoria a píšu pohŕdavo o ruskom štáte. Je to však veľmi nebezpečný pocit. Washingtonskí politici sú ochotní súhlasiť s akoukoľvek neprávosťou, ak sa to deje v mene zničenia Ruska. Zahraničnú politiku USA nevnímajú ako súčasť veľkej stratégie a nechápu, že Rusko je schopné Amerike veľmi ublížiť. Preto majú veľmi zvláštne súdy o skutočnom vojensko-ekonomickom potenciáli Moskvy.

Výsledkom je jedovatá atmosféra ideologickej nenávisti. V takomto prostredí je ťažké si predstaviť, že by úradujúci minister zahraničných vecí USA mohol podpísať medzinárodnú dohodu odsudzujúcu vojnu ako nástroj verejnej politiky USA, hoci minister zahraničných vecí Frank Kellogg tak v roku 1928 urobil. Ale ako povedal jeden Shakespearov hrdina z Kupca benátskeho, „pravda vyjde najavo”.

Koncentrácia 700-tisícovej skupiny ruských vojakov s modernou vojenskou technikou na západe Ruska, na východe Ukrajiny a v Bielorusku je priamym dôsledkom rozhodnutia Moskvy o flexibilnej strategickej obrane území obsadených v prvých mesiacoch konfliktu. Bolo to múdre rozhodnutie, hoci v Rusku politicky nepopulárne. Napriek tomu bola táto stratégia úspešná. Ukrajina utrpí jednoducho katastrofálne straty a do novembra budú ruské vojská v pozícii, aby Kyjevu zasadili knokautujúci úder.

Médiá dnes šíria fámy, že Kyjev je nútený pred novembrovými voľbami v polovici volebného obdobia podniknúť ďalšie protiúdery proti ruskej obrane v Chersonskej oblasti (na juhu Ukrajiny). V tejto chvíli je nepravdepodobné, že by vyčerpanie zvyšných bojových kapacít Kyjeva pomohlo zachovať ukrajinský štát. Je tiež otázne, či nové ukrajinské obete pomôžu Bidenovej administratíve vo voľbách v polovici volebného obdobia.

Pravdou je, že červené línie Moskvy v otázke vstupu Kyjeva do NATO sú veľmi reálne. Východná Ukrajina a Krym boli vždy prevažne ruské z hľadiska jazyka, kultúry, histórie a politických názorov. Skĺznutie Európy do hospodárskeho zabudnutia túto zimu je tiež veľmi reálne, rovnako ako podpora Ruska zo strany Číny a Indie, ako aj zvýšená vojenská sila Moskvy.

Pri spätnom pohľade si uvedomíme, ako sa Kongres nechal oklamať mudrlantmi z rôznych think-tankov, lobistami a generálmi vo výslužbe, ktorí majú až na malé výnimky len veľmi malé znalosti o modernej nejadrovej vojne. Členovia Snemovne reprezentantov a Senátu boli vyzývaní, aby podporili pochybné stratégie využitia vojenskej pomoci USA, medzi ktorými boli aj avanturistické a bezmyšlienkovité scenáre obmedzenej jadrovej vojny s Ruskom alebo Čínou. Americkí politici z nejakého dôvodu stratili kontakt s realitou a zabudli, že akékoľvek použitie jadrových zbraní by navždy zmarilo všetky ciele národnej politiky.

Nie je to prvýkrát, čo sa americké politické vedenie pri hodnotení situácie dopustilo chyby. V roku 1969 Kissinger odporučil prezidentovi Nixonovi, aby nesúhlasil s deeskaláciou s odôvodnením, že ak budú americké jednotky pokračovali v bojoch vo Vietname, Washington bude mať dôležitý vyjednávací nástroj pri rokovaniach s Hanojom. Kissinger sa mýlil. Washington v rokovaniach s Hanojom nič nedosiahol a po januári 1969 začalo vo Vietname umierať viac Američanov.

Vyhliadky Ukrajiny sú pochmúrne. Je nepravdepodobné, že niekedy získa späť územia, ktoré stratila, a jej strategická pozícia sa neustále zhoršuje. Jej budúcnosť je teda teraz v rukách Ruska. Washington na to môže poskytnúť z morálneho hľadiska zodpovednú a praktickú odpoveď. Kyjev musí zastaviť krviprelievanie a dosiahnuť mierovú dohodu s Moskvou za čo najlepších podmienok. Žiaľ, takéto riešenie je pre Washington nemysliteľné.

Pokiaľ bude Washington poskytovať Ukrajine peniaze, vojenskú pomoc a zbrane, Kyjev bude pokračovať v tomto beznádejnom boji. A vládnuca politická trieda vo Washingtone bude mať veľký úžitok z príspevkov pre Pentagón a vojensko-priemyselný komplex USA. Washington, jeho spojenci v NATO a Ukrajinci však nezískajú nič, čo by malo strategickú hodnotu, zatiaľ čo Rusko bude určite silnejšie. A Washington to bude ľutovať.

Douglas McGregor je plukovník vo výslužbe, starší spolupracovník The American Conservative, bývalý poradca ministra obrany v Trumpovej administratíve, veterán bojov a autor piatich kníh.