Chmelár sa postavil proti zámeru poslancov zaviesť nový sviatok vzniku Česko-Slovenska: “Oslavovať zaniknutý štát je trochu úchylný spôsob spomienkovej nostalgie”

Bratislava 16. septembra 2020 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Uvádzame list Eduarda Chmlára v plnom znení:

Ako iste viete, poslanci vládnej koalície predložili do parlamentu návrh zákona, aby sa 28. október stal štátnym sviatkom Slovenskej republiky – Dňom vzniku samostatného česko-slovenského štátu. Zároveň navrhujú, aby sa tento deň nestal dňom pracovného pokoja. Dovoľte mi z čisto vecného a odborného hľadiska vysvetliť, prečo považujem tento návrh za absurdný a z hľadiska historických faktov za nesprávne odôvodnený.

Hlavný problém spočíva v uvedomení si toho, čo týmto dňom vlastne oslavujeme. Ak by sme chceli docieliť, aby si Česi a Slováci pripomínali vznik republiky spoločne (ako znie ďalší z argumentov predkladateľov), potom by týmto historickým dňom nemal byť 28. október, ale 18. október 1918. V ten deň bola zahraničným odbojom Čechov a Slovákov oficiálne odovzdaná „Deklarácia nezávislosti česko-slovenského národa jeho Dočasnou vládou“ (známejšia pod názvom Washingtonská deklarácia), ktorá vyhlásila zvrchovaný a nezávislý česko-slovenský štát.

Česko-slovenská národná rada na čele s T. G. Masarykom, M. R. Štefánikom a E. Benešom bola už v tej chvíli v plnej miere uznaná západnými mocnosťami, takže o vzniku republiky bolo rozhodnuté. Nie náhodou sa tvorcovia Washingtonskej deklarácie odvolávajú na Deklaráciu nezávislosti USA – mala totiž pre vznik česko-slovenskej nezávislosti rovnaký význam: Washingtonská deklarácia je krstným listom Česko-Slovenska.

Oslavy 28. októbra sú síce tradíciou, ale z hľadiska historických faktov sú nedorozumením. Keď 27. októbra rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Gyula Andrássy oznámil, že habsburská monarchia prijíma podmienky amerického prezidenta Wilsona na rokovania o mieri, pražská verejnosť toto oznámenie mylne považovala za kapituláciu, hoci Viedeň ju ešte nepodpísala. Správa o tejto udalosti dorazila do Prahy o deň neskôr a vyvolala revolučnú atmosféru. Ľudia vyšli do ulíc, strhávali symboly monarchie a nadšene oslavovali.

Prebiehajúce zasadnutie Národného výboru československého (ktorý pôvodne vznikol 13. júla ako výsledok dohody výlučne českých politických síl) sa už potom len prispôsobilo vzniknutej situácii a vyhlásilo samostatnú ČSR. Na poslednú chvíľu sa členom tohto orgánu stal Vavro Šrobár, ktorý sa v tom čase zhodou okolností ocitol v Prahe na svadbe svojej dcéry. Českým ústavným právnikom a oficiálnej československej historiografii neskôr prítomnosť Šrobára umožňovala tvrdiť, že tento muž sa na vyhlásení republiky zúčastnil ako zástupca Slovákov. Šrobár však nemal na takéto vystupovanie nijakú legitimitu. Na Slovensku v tom čase o udalostiach v Prahe nikto ani len netušil a nikto sa to nedozvedel ani na druhý deň. Keď sa slovenská politická reprezentácia schádzala 30. októbra 1918 v Martine, išla tam v presvedčení, že monarchia existuje a oni sa chcú vyjadriť k jej ďalšej budúcnosti. Budapešť sa s obsahom Wilsonovej nóty oboznámila 21. októbra, a hneď na druhý deň o nej rokoval parlament.

Požiadavku vyjednávať o ďalšom usporiadaní s Národným výborom československým ako s rovnocenným partnerom považovalo celé maďarské politické spektrum za veľké poníženie. Vodca opozície Mihály Károlyi bol ešte ochotný uznať samostatný český štát, ale bez práva na Slovensko. A premiér Sándor Wekerle prízvukoval: „Chvalabohu, že naši Slováci sa ešte nevyjadrili, že sa chcú pripojiť k Čechom. Ba sú opačné náznaky.“ Je veľmi dôležité uvedomiť si práve tento aspekt vzniku republiky. Európa čakala na vyjadrenie Slovákov. A situácia bola o to nebezpečnejšia, že Budapešť v tých dňoch organizovala po hornouhorských mestách zhromaždenia, na ktorých sa obyvatelia vyjadrovali proti existencii česko-slovenského štátu.

Dovoz a distribúcia českej tlače bola zakázaná a informačná izolácia Slovenska sa v tých dňoch výrazne podpísala pod zvláštny pokoj, ktorý tu panoval. Účastníci martinského zhromaždenia však v každom prípade nesmierne riskovali. Ako napísal neskôr historik a Šrobárov blízky spolupracovník Štefan Janšák, „ak by sa v chaose, ktorý nastal po porážke rakúsko-uhorských armád v Taliansku a na Balkáne podarilo maďarskej šľachte získať oporu vplyvných dohodových politikov, všetci deklaranti by putovali na šibenicu“.

Vážená pani poslankyňa, vážený pán poslanec, dodal som Vám všetky potrebné odborné podklady na to, aby ste sa mohli rozhodovať na základe historických skutočností, vecných informácií a priorít štátu – nie na základe nostalgických spomienok a emócií. Ja sám Vám schváliť takýto štátny sviatok neodporúčam. Vznik Česko-Slovenska je bezpochyby významným medzníkom našich dejín, ale nepoznám nijaký štát, ktorý by oslavoval výročie svojho predchodcu.

Ak by sme si osvojili argument navrhovateľov, že Česko-slovenská republika nás zachránila, tak by sme museli oslavovať aj 17. december 1526 – výročie korunovácie Ferdinanda Habsburského za uhorského kráľa vo Františkánskom kostole v Bratislave, ktorým sa začala formovať habsburská monarchia – lebo bez materiálneho bohatstva Habsburgovcov by sme nikdy nezastavili osmanskú rozpínavosť. Ba mohli by sme spoločne s Maďarmi oslavovať aj svätoštefanský sviatok 20. augusta, lebo bez vzniku Uhorského kráľovstva by sa nikdy nesformovala a nevyčlenila slovenská identita, dovtedy vnímaná ako slovanská.

Zoznam štátnych sviatkov by však nemal byť historickým kalendárom, ale výberom dní, ktoré svojím významom prekračujú spomienku na formovanie identity a stávajú sa kľúčovými piliermi hodnôt našej štátnosti. To, čo by sme mali v skutočnosti oslavovať, nie je zaniknutý štát, ale hodnoty, na ktorých vznikol. Iba tie sú totiž živé. Oslavovať zaniknuté štáty je trochu úchylný spôsob spomienkovej nostalgie, ktorá nechce vidieť realitu v celej svojej zložitosti a uľahčuje si rozmýšľanie o vlastných dejinách. Presviedčame samých seba, že tu bol štát, ktorý existoval od roku 1918 s prestávkami až do roku 1992, ale to nie je pravda.

V roku 1918 vznikla republika podľa amerického a francúzskeho vzoru s cieľom vytvoriť jednotný politický národ. Lenže v rozpore s touto ideou vytvorila fikciu československého národa a národnostiam neponúkla nič. Takéto Česko-Slovensko existovalo v skutočnosti iba 20 rokov. Po svojom zániku malo síce právnu kontinuitu, ale nie fyzickú, keďže hlavnými atribútmi štátu sú územie a zvrchovanosť. V roku 1945 už vzniká úplne nová republika, v ktorej štátotvorný národ nie je československý, ale český a slovenský a ktorá má navyše úplne odlišné územie a geopolitické postavenie.

Z tohto hľadiska by bolo oveľa logickejšie, keby ste za štátny sviatok Slovenskej republiky vyhlásili 19. september 1848 – deň vzniku Slovenskej národnej rady, kedy Ľudovít Štúr po prvýkrát formálne vyhlásil nezávislosť Slovenska. Neradím Vám prijímať nové štátne sviatky – to už nechám na Vaše politické rozhodnutie – iba pripomínam na jednej strane nezmyselnosť vášnivej diskusie o zaniknutom štáte a na druhej strane fakt, že medzi štátne sviatky Slovenskej republiky nepatrí nijaká udalosť spojená so štúrovským hnutím (či už deň kodifikácie spisovnej slovenčiny alebo spomínaný deň vzniku SNR).

Ak sme schopní vyvinúť energiu na presadenie oslavy zaniknutého štátu a na druhej strane ignorujeme úplne fundamentálne národné hnutie, bez ktorého by nebolo vôbec nič – ani Slováci, ani slovenčina, ba ani republika – svedčí to o veľmi nízkej úrovni nášho historického vedomia.

O Slovensku sa všeobecne traduje, že patrí medzi štáty s najväčším počtom štátnych sviatkov. Tento údaj je však trochu zavádzajúci, lebo nerozlišuje medzi štátnymi sviatkami a cirkevnými a počíta len dni pracovného pokoja. Existujú krajiny (aj v rámci Európskej únie), ktoré majú nepomerne viac cirkevných sviatkov, no ich oslavu nespájajú s formálnym dňom pracovného pokoja, ale s tradíciami a podujatiami, ktoré sa zaobídu bez zbytočných oficialít. Predkladatelia tohto zákona chcú však zaviesť štátny sviatok bez dňa pracovného pokoja, čo nemá vo svete obdobu.

Vždy som namietal voči tomu, aby sa parlament hral na insitný historický ústav. Zásahy zákonodarnej moci do výkladu našich dejín dopadli vždy katastrofálne – či už to bol tzv. Lex Hlinka alebo tzv. zákon o osvienčimskej lži, ktorý spôsobil, že identifikovať neonacistov je dnes oveľa zložitejšie, lebo začali byť vo svojich prejavoch a deklarovaných zámeroch neúprimní. Z rovnakého dôvodu neodporúčam vstupovať politicky do výkladu vzniku Česko-slovenskej republiky. Oveľa radšej by som videl, keby ste napravili jednu krivdu z roku 1992 a vrátili nášmu najvyššiemu zákonodarnému zboru hrdý historický názov Slovenská národná rada. Dnešný názov „Národná rada Slovenskej republiky“ je paškvil a je nepochopiteľné, prečo sa parlament vzdal slávneho dejinotvorného označenia, za ktoré bojovali štúrovci v roku 1848, memorandisti v roku 1918 i povstalci v roku 1944. Bolo by Vašou veľkou historickou zásluhou, aby sme sa naučili aj Vaším pričinením ctiť si vlastné dejiny a zmieriť sa s nimi.

S úprimným pozdravom

doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD.

historik a vysokoškolský pedagóg