Spiatočná letenka ma vyšla na skvelých 19,98 Eur, čomu som sa veľmi tešil. Lietadlo odlietajúce podvečer bolo obsadené tak na osemdesiat percent. Letuš (určite to nie je správne slovenské slovo, no nechcel som použiť steward) ma usadil na mieste pri evakuačných dverách, lebo som vraj vyzeral zodpovedne a nik tam nesedel. Iste to mnohí poznáte, je tam viac miesta pre nohy a väčší komfort.

Cítil som sa zaviazaný, tak som si objednával nejakú tú poživeň a nakoniec som si uvedomil, že cena letenky dosiahla úroveň, ako keby som do Bergama letel trebárs cez Kyjev.

Kubo ma už čakal so svojim autom pred letiskovou halou. Takže, hor sa do Pávie. Po raňajkách druhý deň ráno, ktoré nám pripravila Miška ma Kubo zobral na univerzitu, kde si momentálne robí svoj doktorát v geológii. Zoznámil ma so svojimi kolegami, šli sme na jednu prednášku a v rýchlosti sme porozprávali o tom, ako sa mu darí a páči v Taliansku. Aby som ho trochu predstavil. Jakub je so svojou mladou rodinkou svetobežník. Je rodený Košičan, študoval na univerzite v Toulouse vo Francúzku, spolu sme pracovali na projektoch pri Košiciach a pri  Žiline. Momentálne sa vrátil z USA a po chvíľke odchádza, tentoraz do Švajčiarska a onedlho, ako som sa prednedávnom dozvedel na dlhšie obdobie do Dubaja. Mnoho šikovných Slovákov si našlo uplatnenie v zahraničí, Jakub je príkladom, že sa to za každých okolností dá.

No vráťme sa späť na tému Taliansko. Poobede (Jakub musel pracovať) ma Miška a Kikuš v kočiari zobrali na prechádzku po Pávii. Je to mesto rovnomennej provincie, ktoré sa nachádza asi 35 kilometrov južne od Milána. Je známe hlavne pestovaním viniča, ryže a výrobou mliečnych výrobkov. Asi najznámejším rodákom pre našincov je spevák Drupi.

Mestečko je známe hlavne katedrálou „Duomo di Pavia“ postavenou v renesančnom štýle, Castello Visconteo a historickým centrom so starou časťou miestnej univerzity. Pre mňa osobne je a bude Pávia najznámejšia tou najlepšou zmrzlinou na svete. Malinová zmrzlina, naberaná drevenou paličkou bola tá naj sladkosť, akú som kedy okúsil. Vôbec mi nevadilo, že jedna dávka stála toľko, ako lepšie obedové menu na Slovensku. Odporúčam, kto chce skvelú zmrzlinu tak adresa je: Strada Via Paratici, Pávia. Tam už to určite nájdete.

Nasledujúci deň som sa vybral vlakom do neďalekého Milána. Mal som sa tam stretnúť s ďalšími cestovateľmi, no nejako som stretnutie zmeškal. Rozhodol som sa, že si to mesto teda pozriem sám.

Prvou zástavkou bol gotický Duomo di Milano, impozantná stavba postavená v rozmedzí 14-teho až 16-teho storočia. Úprimne (možno teraz skončím na pranieri), i keď viem, že turizmus je i v takýchto stavbách po celom svete veľmi rozšírený. Zarmútilo ma, že som pred katedrálou videl dlhé rady turistov platiacich za vstup, vnútri blesky fotoaparátov, spolu s ľuďmi predávajúcimi a kupujúcimi rôzne suveníry. Veľmi málo ľudí v súčasnej svetskej dobe chápe podstatu Duoma, či hociktorého Božieho chrámu.

V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si (Ježiš) z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto!

Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ (Jn2, 14-16)

Moje ďalšie kroky viedli skrz „Galeriu Vittorio Emanuele“, ktorá vyniká svojou krásou a množstvom luxusných obchodíkov až k svetoznámej budove opery „La Scala“. Z priečelia to vyzerá na nie až tak veľkú stavbu, no kapacita je vyše dvetisíc divákov. V opere účinkovalo množstvo svetových umelcov, no nás určite poteší napríklad účinkovanie nášho a zároveň svetového Petra Dvorského.

Najkrajší čas v Miláne som strávil v parku „Parco Sempione“, do ktorého sa vchádza cez „Castello Sforzesco“, hrad slúžiaci, ako hlavné centralizované miesto múzeí a kultúry. Ako to v Západnej Európe býva, parky sú nádherne upravené. Miestne spevavce si slobodne pospevujú, korytnačky sa bezstarostne pohybujú v okolí jazier a aj ľudia vyzerajú spokojne. Nie, ako by si človek v rušnom veľkomeste mohol myslieť. Ničím nezvyčajným nie je, že si na pohľad distingvovaný pán v obleku ľahne na trávu a trochu si zdriemne. Nikoho to nepoburuje, nik nenamieta. Viem si predstaviť, čo by sa asi stalo, ak by som to spravil ja v staničnom parku (Pozn.: Mestský park pri železničnej stanici v Košiciach). Divné pohľady okoloidúcich, možno policajná hliadka s výzvou legitimovať sa, či miestny opilec, ktorý by si ku mne priľahol a pýtal za hlt z krabicového vína. Ľudia to tam jednoducho berú trochu inak.

Večer, opäť v Pávii a Kubovom byte som navaril moju „špecialitu“. Je to vlastne indické sabdži, čiže zmes zeleniny dusenej na kokosovom oleji s množstvom kari korenia, čili a kurkumy. Ja do toho pridávam šošovicu, sladký zemiak, bambus a navrch sa mi osvedčila bryndza alebo jogurt. Jedlo bolo podľa vyjadrení Mišky a Kuba vynikajúce, čo ma skutočne tešilo. Menej ma však potešil poradovník na WC, ktorý sme si takmer museli vypracovať nasledujúci deň ráno.

Našťastie žalúdočné rozmary prestali relatívne skoro a tak sme sa mohli vydať na cestu do národného parku „Parco Nazionale della Cinque Terre“. Cinque Terre je päť samostatných dedín, ktoré sú charakteristické terasovo a natesno postavenými domami. Auto sme odstavili v mestečku La Spezia a vlakom sa dopravili do jednej z piatich dedín – Vernazza, ktorá spolu s ostatnými dedinami patrí do svetového dedičstva pod správou UNESCO. Turizmus je v národnom parku veľmi rozšírený. Niet sa čomu čudovať. Nádherné scenérie útesov s domčekmi a veľmi pekné pláže lákajú desaťtisíce turistov na toto miesto každý rok. Najväčšie skupiny tvoria turisti z východu. Nie, nie je to Ukrajina, ani Rusko.

Ešte ďalej… Áno, hlavne Číňania a Japonci. O tom sme sa presvedčili aj na vlakovej zastávke. Tam sa jedna, zrejme Číňanka opýtala Mišky, či si ju spolu s Kikušom môže odfotografovať. Pre vysvetlenie, malý, blond, kučeravý a modrooký človiečik je vo východnej Ázii asi zriedkavejší, ako panda s klobúkom na hlave. Miška odpovedala, že môže. To nemala… Všetkých zhruba tridsať aziatov vytiahlo svoje fotoaparáty a začali si Mišku a hlavne Kikuša fotiť zo všetkých strán. Odhadujem, že všetci by pri klasických fotoaparátoch vyfotili aspoň tri filmy. Po asi piatich minútach nás to už patrične obťažovalo, až musel zasiahnuť Jakub a drobca doslova vytrhnúť spred fotoaparátov.

Úsmevné na tom je, že i keď nám to prišlo už dosť prehnané, Kikuš sa usmieval a zrejme ho to bavilo. Možno raz z neho bude svetová star, a keď nie svetová, tak aspoň čínska. Posledný deň som strávil opäť v Miláne prechádzajúc sa po ďalších parkoch, ktoré sa v meste vo veľkom množstve nachádzajú. Navštívil som aj malé paleontologické múzeum, na obed si dal chutnú ciabattu a vyrazil päť eurovým autobusom zo stanice „Milano Centrale“ smer letisko.

Pávia, Miláno a Cinque Terre sú len mála z miest, ktoré som v Taliansku navštívil. Samozrejme, Taliansko je veľmi pestré. Či už z pohľadu histórie alebo prírody a dalo by sa o ňom písať veľmi veľa.

Miesta o ktorých som v riadkoch vyššie písal sa mi páčili z dôvodu, že z veľkomesta Milána vyžaruje relatívny pokoj, že i niekde v Pávii je poznať pozitívny vplyv ľudí z malého Slovenska. Zároveň preto, lebo miesto ako Cinque Terra je svojou krásou tak jedinečné v celom regióne Talianska, že sa určite oplatí vidieť a to už možno opäť aj túto letnú sezónu. Takže dovidenia priatelia alebo lepšie addio amici!

Poďakovanie: Ďakujem Jakubovi a Miške za uchýlenie v ich príbytku a za priateľskú atmosféru, ktorú som s nimi zažil. Špeciálne ďakujem Kikušovi, za to, že ma naučil pozerať rozprávku „Pepa Pig“, ktorá sa stala pre mňa bestsellerom.

Cestovateľ Igor Jurík

Foto k článku si môžete pozrieť tu: