Pre ruského vodcu a ľud existujú tri hlavné trajektórie: “moment 1942”, ktorý predznamená veľkú ruskú vojenskú obrodu, vnútropolitická kríza v štýle roku 1917, ktorá vyvolá revolúciu a ukončí Putinovu vládu a možno aj jeho život – alebo Putin, ktorý zahrá jadrovou kartou. Všetky tri možnosti majú negatívne dôsledky pre Spojené štáty a Západ.

Mnohí v Spojených štátoch a Európe oslavovali v posledných piatich alebo šiestich týždňoch postupné víťazstvá, keďže Ukrajina strhávala na bojisku jedno víťazstvo za druhým. Ruské sily na severe odovzdali Ukrajine tisíce kilometrov štvorcových územia a v posledných dňoch boli Putinove jednotky zatlačené späť aj pozdĺž rieky Dneper v Chersonskej oblasti.

Zelenskij sa nechal počuť, že úspech ho povzbudil, a autoritatívne vyhlásil, že nebude o ničom rokovať, kým Rusko nebude mať “iného prezidenta” ako Putina. Zelenského hlavný poradca Mychajlo Podoljak povedal “mier obnoví len cesta posilnenia Ukrajiny a vyhnania okupantov z celého nášho územia. Túto cestu dokončíme” a potom dodal: “Krym.”

Mnohí na Západe majú z nedávneho zvratu udalostí oslavnú náladu a tvrdia, že vojna sa pre Putina zmenila na “veľmi hroznú”. Iní sa domnievajú, že teraz je už len otázkou času, kedy sa Zelenského sen o vytlačení Ruska z celej Ukrajiny naplní. Opatrnosť je však na mieste. Vojny sa málokedy vyvíjajú lineárne a dnešný víťaz môže byť zajtra porazený.

V jednom však majú analytici pravdu: Putin sa rozhodne nachádza v krízovom momente. To, ako zareaguje na tieto neúspechy, bude mať vážne dôsledky nielen pre Kyjev a Moskvu, ale aj ďaleko za hranicami Ukrajiny. Západ by sa mal zbaviť predstavy, že Putin sa bude pasívne prizerať, ako sú jeho sily metodicky oslabované, hnané kilometer po kilometri na východ, až kým sa jeho armáda nezrúti. Ak niečo vieme o Putinovi od jeho nástupu k moci v roku 1999, tak to, že je neúnavný – a nemilosrdný – pri dosahovaní svojich cieľov.

Bez ohľadu na to, aký postup Putin nakoniec zvolí, existujú tri hlavné potenciálne výsledky jeho úsilia: revolúcia v štýle roku 1917, obrat na bojisku v štýle roku 1942 alebo prípadne použitie taktickej jadrovej zbrane.

1917

Keď cárske Rusko vstúpilo do vojny proti centrálnym mocnostiam v prvej svetovej vojne, prvá bitka bola obrovskou katastrofou. V prvom mesiaci vojny Rusko vyslalo svoju 150-tisícovú druhú armádu bojovať proti Nemcom v bitke pri Tannenbergu. Keď sa 28. augusta 1914 bitka skončila, bolo zabitých, zranených alebo zajatých neuveriteľných 140 000 Rusov; išlo o jedno z najveľkolepejších zlyhaní vo vojenských dejinách. Neznamenalo to však koniec vojny ani pád ruskej vlády.

Na čele Ruska stál cár Mikuláš II, ktorý sa považoval za brilantného vojenského stratéga, čo podľa historika Mayhilla Fowlera “nebol”. Do konca prvého roka vojny Rusko stratilo milión mužov, ale vojna napriek tomu pokračovala a ľudia, hoci reptali, naďalej podporovali vojnové úsilie. Keď sa však straty v bojoch v rokoch 1915 a 1916 hromadili, ruský ľud toho mal napokon dosť a v marci 1917 sa vzbúril a zosadil cára.

Ruský ľud má historickú schopnosť znášať utrpenie. Napriek počiatočným stratám a neúspechom vo vojne sa okamžite neobrátil proti svojmu vodcovi. Ale aj ruská trpezlivosť sa môže vyčerpať. V čase, keď sa cárske vojská stiahli z prvej svetovej vojny a vypukla revolúcia, utrpeli neuveriteľných 6,7 milióna zabitých alebo zranených vojakov. Odchod Moskvy z vojny síce zmiernil tlak na Nemecko, ale mal značné dôsledky pre Európu – keďže priamo viedol k vzostupu Stalina, Lenina a ruskej komunistickej strany.

Ukrajina doteraz tvrdí, že Rusko stratilo najmenej 50 000 vojakov. Minulý mesiac Putin urobil politicky riskantný krok a zmobilizoval 300 000 záložníkov. Hoci mnohí na Západe dnes dúfajú, že nedávne bojové straty Ruska na frontoch v Charkove a Chersone by mohli spôsobiť, že ruský ľud sa obráti proti Putinovi a ukončí jeho držanie moci, história naznačuje, že takéto nádeje sa v dohľadnom čase pravdepodobne nenaplnia.

V prieskume verejnej mienky, ktorý sa uskutočnil po ruských prehrách v Charkove a Chersone a následnom vyhlásení mobilizácie, mal Putin stále ohromujúco vysoký rating 77 %. Hoci sa aj medzi prokremeľskými stúpencami objavilo reptanie, zdá sa, že obyvatelia Ruska sa v tejto chvíli chystajú dať Putinovi výhodu pochybností a rozhodli sa počkať, ako sa vojna zvrtne, keď sa ruské sily rozrastú o 300 000.

Ak však ani zvýšenie počtu vojakov nezastaví postup Ukrajiny a Zelenského jednotky začnú v roku 2023 vytláčať Rusko stále ďalej a ďalej z ukrajinského územia, je celkom možné, že ruská trpezlivosť sa vyčerpá a Putina môže zvrhnúť prevrat alebo revolúcia. V klasickej situácii “dávaj si pozor na to, čo si želáš” je však možnosť, že by porevolučné Rusko vytvorilo vodcu, ktorý by bol priateľskejší k Západu, veľmi nízka. Je oveľa pravdepodobnejšie, že ktokoľvek by nahradil Putina, bol by nacionalistickejší, autokratickejší a nepriateľskejší voči Západu (kalkulujúc s tým, že Putinova “slabosť” bola príčinou jeho prehry na Ukrajine a v NATO).

1942

Druhou možnosťou je, že Putinova reakcia na značné straty, ktoré jeho sily utrpeli v uplynulom mesiaci, by mohla odrážať skúsenosti Moskvy zo začiatku druhej svetovej vojny. Nacistické Nemecko napadlo Rusko v júni 1941 so silou približne troch miliónov nemeckých a spojeneckých vojakov. Hitlerove vojská boli spočiatku úspešné až šokujúco.

Do jari 1942 stratil Sovietsky zväz neuveriteľných 4 000 000 ľudí a bol zatlačený späť takmer na všetkých frontoch. Nadir vojny pre Rusko nastal v júli 1942, keď Sovieti stratili strategicky a psychologicky dôležitý Krym a jeho prístavné mesto Sevastopoľ. O mesiac neskôr začali Hitlerove vojská útok na menovca vodcu ZSSR: Stalingrad. Podľa všetkého by sa zdalo, že takmer 18 mesiacov nepretržitých porážok v rade odsúdilo Rusov na istú porážku.

V auguste 1942 však Stalin vymenoval Georgija Žukova za prvého zástupcu hlavného veliteľa sovietskych ozbrojených síl. Žukov bol vo velení mimoriadne efektívny, keďže v roku 1941 viedol úspešnú obranu Leningradu aj Moskvy. Keď Nemci hrozili, že sa zmocnia Stalingradu, Žukov zmobilizoval Červenú armádu a tajne spustil rozsiahlu protiofenzívu, operáciu Urán, ktorá začiatkom roka 1943 zastavila nemecký postup a zničila alebo zajala celú nemeckú armádu s viac ako 280 000 mužmi. Hitlerove vojská sa z tejto straty už nikdy nespamätali a ZSSR valcoval nacistov až do Berlína.

Pri súčasných bojoch na Ukrajine ruské vojská ustupovali a odovzdávali tisíce štvorcových kilometrov územia späť pod kontrolu Kyjeva. Zdá sa, že Rusko sa stále pevne drží v centre (Donbas), ale na severe a juhu utrpelo značné straty. Pred Putinom stojí otázka: urobí podobne ako jeho predchodca z druhej svetovej vojny potrebné zmeny vo vojenskom vedení, posilní svoje vojensko-priemyselné kapacity a prostredníctvom mobilizácie svojich rezerv zvráti situáciu na Ukrajine? Mnohí v Rusku určite dúfajú práve v takýto výsledok.

Taktické jadrové zbrane

Najdesivejšou možnosťou pre Spojené štáty je však jednoznačne jadrová možnosť. S najväčšou pravdepodobnosťou sú Putinove nejasné varovania, že by mohol použiť jadrové zbrane, v súčasnosti blufovaním. Nemôže byť pochýb o tom, že akýkoľvek režim, ktorý chce použiť jadrové zbrane, si uvedomuje, že je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že jeho protivníci vyzbrojení jadrovými zbraňami odpovedia rovnakým spôsobom. Je preto veľmi nepravdepodobné, že by Putin v najbližšom čase použil jadrové zbrane, keďže v súčasnosti vkladá nádej, že jeho konvenčné sily dokážu zvrátiť vojnu v roku 2023.

Putin si určite uvedomuje, že ak jeho čiastočná mobilizácia nasýti bojový priestor na Ukrajine na dostatočnú masu a podarí sa mu získať späť stratené územie, bude to jeho najlepšia možnosť, keďže sa nepredpokladá, že by ktorákoľvek iná mocnosť na svete priamo zasiahla Rusko. Na druhej strane, ak Putinova mobilizácia neprinesie konvenčné víťazstvo, strach zo spomínanej revolúcie alebo prevratu v štýle roku 1917 môže viesť Putina k tomu, že sa uchýli k taktickému jadrovému úderu.

Je úplne pochopiteľné, prečo mnohí na Západe srdečne tlieskajú nedávnym taktickým úspechom Ukrajiny. Musíme však triezvo sledovať aj dlhodobú perspektívu a zvážiť konečnú hru a to, čo by tieto taktické úspechy mohli predznamenať. Každý rozumný analytik si musí uvedomiť, že prakticky neexistuje šanca, že Putin dovolí, aby bola jeho armáda násilne vytlačená z ukrajinského územia, že sa bude pasívne prizerať, ako územie, ktoré práve formálne pripojil k Ruskej federácii, obsadzujú ukrajinské sily, a nebude reagovať.

Ak konvenčné sily prinesú Putinovi vytúžený úspech, rád sa vydá touto cestou. Ak však ani jeho mobilizácia nedokáže zastaviť príliv, šanca, že použije jadrovú nálož na bojisku, sa dramaticky zvyšuje. Jedným z potenciálnych spôsobov použitia by mohlo byť zničenie veľkého sústredenia ukrajinských vojsk v blízkosti frontovej línie. Ďalšou možnosťou by mohlo byť demonštratívne použitie zariadenia s najnižšou výťažnosťou v jeho inventári na izolovanom mieste s prísľubom, že ak sa ukrajinská armáda nestiahne z jeho novo anektovaných území, Putin nariadi ďalšie použitie na vysoko hodnotný cieľ na Ukrajine.

Je ťažké vidieť iný platný výsledok ako jeden z troch vyššie uvedených scenárov.

Je preto načase začať vážne uvažovať o tom, že sa Západ/USA vydá diplomatickejšou cestou a urobí všetko, čo je potrebné, aby sa táto vojna čo najskôr skončila. Ukončenie konfliktu a ukončenie rizika jadrovej eskalácie, to je v záujme západnej národnej bezpečnosti. Snaha “poraziť” Rusko pravdepodobne nebude úspešná a nezmyselne zvýši riziko pre západnú národnú bezpečnosť, uzatvára militantný denník19fortyfive.