Bratislava 3. marca 2017 (TASR/HSP/Foto:TASR/AP-Tim Ireland)

Britskí voliči, nespokojní s fungovaním Európskej únie, v referende vyhlásenom vtedajším konzervatívnym premiérom Davidom Cameronom schválili 23. júna 2016 vystúpenie Spojeného kráľovstva z EÚ. Teraz čaká krajinu dvojročný proces rokovaní o odchode z tohto spoločenstva, počas ktorého si obe strany dohodnú podmienky „rozchodu“. Británia by mala definitívne vystúpiť z EÚ do leta 2019.

Rokovania bude viesť Cameronova nástupníčka, takisto konzervatívna premiérka Theresa Mayová. Proces sa začne aktivovaním článku 50 Lisabonskej zmluvy a Mayová už skôr oznámila, že by ho chcela spustiť do konca marca. Šíri sa však aj informácia, že tento krok príde už v polovici marca – hoci Mayová to označila za špekulácie.

Podmienkou však je, aby obe komory britského parlamentu schválili vládny návrh zákona, ktorý spustí rokovania Spojeného kráľovstva s Európskou úniou.

Mayová zvolila „tvrdý brexit“, teda vystúpenie Spojeného kráľovstva z EÚ bez akejkoľvek formy privilegovaného partnerstva, čo znamená aj odchod zo spoločného, jednotného trhu EÚ. Zato však bude mať premiérka možnosť obmedziť prisťahovalectvo, ktoré bolo jedným z hlavných dôvodov nespokojnosti britských voličov, hlasujúcich za tzv. brexit.

Zníženie počtu prisťahovalcov v krajine je podľa Mayovej hlavné posolstvo referenda vláde, pripomenula stránka spravodajskej televízie BBC.

Za odchod z EÚ bola väčšina britských voličov – 51,9 percenta, proti ich bolo 48,1 percenta. Účasť na referende dosiahla 71,8 percenta, čo sa rovná účasti vyše 30 miliónov hlasujúcich ľudí. Británia má podľa odhadu z roku 2016 okolo 65 miliónov obyvateľov.

Súčasti, ktoré tvoria Spojené kráľovstvo Veľkej Británia a Severného Írska, sa však odlišujú v túžbe, či zostať v EÚ alebo ju opustiť. A podľa toho aj v referende hlasovali.

Anglicko súhlasilo s tzv. brexitom pomerom hlasov 53,4 k 46,6 percenta. Wales takisto hlasoval za brexit, pričom Leave (Odchod) na hlasovom lístku označilo 52,5 percenta voličov a Remain (Zotrvanie) 47,5 percenta. Avšak Škótsko a Severné Írsko podporili zotrvanie v EÚ: Škóti hlasovali za zotrvanie pomerom hlasov 62 k 38 percentám a Severné Írsko pomerom hlasov 56 k 44 percentám.

Výsledok referenda prekvapil, či dokonca šokoval Európanov. Niektorí zahraniční aj slovenskí politici nazvali piatok po štvrtkovom referende „čierny deň pre Európu“. Nemecká kancelárka Angela Merkelová zareagovala slovami, že výsledok referenda treba prijať s veľkou ľútosťou.

Výsledok ľudového hlasovania položil premiéra Camerona. Ten hneď na druhý deň po hlasovaní oznámil, že odstupuje. On, tak ako Mayová, boli proti odchodu Británie z EÚ. Mayová sa však v kampani pred referendom držala skôr v úzadí a nevystupovala ako nadšená prívrženkyňa Európskej únie.

Cameron aj ďalší vysoko postavení predstavitelia Konzervatívnej strany, ktorí chceli zostať v EÚ, argumentovali, že po vystúpení príde okamžitá ekonomická kríza a veľký nárast nezamestnanosti.

Mayová neskôr po nástupe do úradu premiéra zvolila „tvrdý brexit“, ktorého súčasťou môže byť tiež zastavenie voľného pohybu osôb. Na opačnej strane škály je „mäkký brexit“, keď by sa Británia mohla vydať po vzore Nórska, ktoré je členom jednotného trhu, ale zároveň musí akceptovať slobodný pohyb osôb.

Britská premiérka však prisľúbila, že jej vláda zaručí práva občanov EÚ v súčasnosti žijúcich v Británii, ale žiada aj recipročný sľub ostatných členských krajín EÚ, keďže v kontinentálnej Európe žijú milióny britských občanov.

Mnoho Britov, sklamaných výsledkom referenda, žiadalo druhé referendum o členstve v EÚ. Konzervatívci aj labouristi ho však odmietli, pretože podľa ich názoru by to bolo nedemokratické porušenie dôvery väčšiny Britov, ktorí jasne hlasovali za odchod.

Premiérka Škótska Nicola Sturgeonová čoskoro po referende vyhlásila, že výsledok je „z hľadiska demokracie neprijateľný“, pretože Škótsko vyvedú z EÚ, hoci hlasovalo za zotrvanie v únii.

Britská vláda by svojou „absolútnou neústupnosťou“ v otázke tzv. brexitu mohla podnietiť druhé referendum o nezávislosti Škótska, povedala Sturgeonová 28. februára. Zároveň varovala, že čas na zmenu prístupu Británie sa kráti.

Dohady o možnom druhom škótskom referende sa za uplynulý týždeň vystupňovali a médiá priniesli správy, že stúpenci nezávislosti pripravujú výzvu na jeho konanie už v marci tak, aby prebehlo v čase, keď chce Mayová oficiálne spustiť proces vystúpenia Británie z EÚ.

Zdroje zo škótskej vlády pre agentúru Reuters minulý týždeň uviedli, že kabinet vedený Sturgeonovej Škótskou národnou stranou (SNP), ktorá podporuje nezávislosť, je čoraz viac presvedčený o možnom víťazstve v druhom referende.

V článku Lisabonskej zmluvy, ktorá vstúpila do platnosti 1. decembra 2009, je špecifikovaná procedúra dobrovoľného odchodu členského štátu z EÚ.

Článok 50 Lisabonskej zmluvy stanovuje, že:

1. Každý členský štát sa môže rozhodnúť vystúpiť z Únie v súlade so svojimi ústavnými požiadavkami.

2. Členský štát, ktorý sa rozhodne vystúpiť, oznámi svoj úmysel Európskej rade. V zmysle usmernení Európskej rady Únia dojedná a uzavrie s takým štátom dohodu, ktorá ustanoví spôsob jeho vystúpenia, pričom zohľadní rámec jeho budúcich vzťahov s Úniou.

Táto dohoda sa dojedná v súlade s článkom 218 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. V mene EÚ ju uzatvára Rada, ktorá sa uznáša kvalifikovanou väčšinou po udelení súhlasu Európskeho parlamentu.

3. Zmluvy sa prestanú vzťahovať na dotknutý členský štát odo dňa nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení alebo v prípade, ak sa tak nestane, dva roky po oznámení uvedenom v odseku 2, pokiaľ Európska rada jednomyseľne nerozhodne o predĺžení tejto lehoty po dohode s dotknutým členským štátom.

4. Na účely odsekov 2 a 3 sa člen Európskej rady alebo Rady, ktorý zastupuje vystupujúci členský štát, nezúčastňuje na rokovaniach alebo rozhodnutiach Rady alebo Európskej rady, ktoré sa ho týkajú. Kvalifikovaná väčšina je vymedzená v súlade s článkom 238 ods. 3 písm. b) Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

5. Ak štát, ktorý vystúpil z Únie, opätovne požiada o členstvo, takáto žiadosť podlieha postupu uvedenému v článku 49.

Lisabonskú zmluvu podpísali členské štáty EÚ 13. decembra 2007. Je to medzinárodná zmluva, ktorá novelizuje dva dokumenty:

a) Maastrichtskú dohodu platnú od roku 1993 – v aktualizovanej podobe z roku 2007 známu pod názvom Zmluva o Európskej únii (TEU);

b) Rímske zmluvy z roku 1957 – v aktualizovanej podobe z roku 2007 známe pod názvom Zmluva o fungovaní Európskej únie (TFEU).

Oficiálne znenie článku 50 v slovenčine uvádza internetová stránka Európskej únie http://eur-lex.europa.eu (Konsolidované znenie Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

Pre dokreslenie citujeme aj text článku 49 Zmluvy o EÚ, ktorý stanovuje princípy vstupu krajiny do Európskej únie:

O členstvo v Únii môže požiadať každý európsky štát, ktorý rešpektuje hodnoty uvedené v článku 2 a zaviaže sa ich podporovať. Táto žiadosť sa oznámi Európskemu parlamentu a národným parlamentom. Žiadajúci štát zašle svoju žiadosť Rade, ktorá sa uznáša jednomyseľne po porade s Komisiou a po udelení súhlasu Európskeho parlamentu, ktorý sa uznáša väčšinou svojich poslancov. Zohľadnia sa podmienky prípustnosti schválené Európskou radou.

Podmienky prijatia a úpravy zmlúv, na ktorých je založená Únia a ktoré prijatie vyvolá, sú predmetom dohody medzi členskými štátmi a štátom žiadajúcim o prijatie. Táto dohoda sa predloží na ratifikáciu všetkým zmluvným štátom v súlade s ich príslušnými ústavnými predpismi.