Keďže v oblasti ekonomiky či politiky sú jeho výsledky biedne a ani v konflikte v Donbase nedokázal dosiahnuť vôbec nič, musel si zabezpečiť podporu aspoň časti voličov zo západnej Ukrajiny  prepísaním histórie v otázke S. Banderu a Banderovcov.

Veľmi agresívne v tejto otázke vystupujú aj ukrajinskí diplomati, najmä veľvyslanec v ČR J. Perebyjnis, ktorý sa snaží dokázať, že zločiny Banderovcov sú výtvorom komunistickej propagandy a ide o bojovníkov za slobodu. Za týmto účelom vystúpil napr. v českej verzii Denníka N.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Volyňská lož a pozícia Poľska
• Banderovci podľa EÚ a OSN
• Status Banderovcov na Ukrajine
• Banderovská propaganda na Slovensku
• Čo sa o Ukrajine nehovorí
• Postoj Slovenska k Banderovcom

Volyňská lož a pozícia Poľska

Lenže na rozdiel od toho, čo sa snaží tvrdiť oficiálna Ukrajina, zločiny Banderovcov nie sú „komunistickou propagandou“ ani propagandou Kremľa, ale kritizujú ich aj sily, ktoré majú otvorene antikomunistický charakter. Najtvrdšia odpoveď proti banderovskej propagande prichádza z Poľska, ktoré určite nemožno označiť za obeť moskovských dezinformácií. Naopak, poľskí historici sa otázkou Banderovcov dlhodobo a intenzívne zaoberajú a popieranie alebo zľahčovanie protipoľských zločinov banderovskej UPA vo Volyni sa označuje ako „volyňská lož“. Za Volyňskú lož sa považuje aj tvrdenie, že vo Volyni v roku 1943 nešlo o jednostrannú genocídu zo strany Banderovcov voči poľskému obyvateľstvu, ale o obojstrannú etnickú čistku Poliakov a Ukrajincov.

V minulom roku v Poľsku poslanci dokonca schválili zákon, ktorý za šírenie volyňskej lži umožňoval uložiť trest smrti až do výšky troch rokov odňatia slobody. Ústavný súd toto ustanovenie nakoniec v januári 2019 zrušil najmä kvôli rozporu s princípmi právneho štátu (čl. 2 ústavy) a slobodou prejavu (čl. 54). Zhoda na odmietaní volyňskej lži v Poľsku však stále pretrváva. Téma Banderovcov vyvoláva aj napätia v bilaterálnych vzťahoch medzi Poľskom a Ukrajinou a to napriek tomu, že Poľsko bolo vždy považované  za akéhosi advokáta európskej integerácie Ukrajiny.

K téme Banderovcov sa vyjadrujú aj vedúci poľskí politici. J. Kaczynski, líder poľskej vládnej strany PiS už vo februári 2017 povedal: „…nemôžeme súhlasiť, aby bol na Ukrajine vytváraný kult ľudí, ktorí sa dopustili voči Poliakom genocídy, a to takej, že hoci bolo ťažké prekonať Nemcov v ukrutnosti, to oni ich prekonali. Povedal som jasne prezidentovi Porošenkovi, že s Banderom do Európy nevojdú…“  Veľmi jednoznačne sa vyjadril aj minister zahraničných vecí W. Wasczykowski: „„Náš postoj je úplne jasný: s Banderom sa do Európy nedostanete.“ Uvedený pohľad na Banderovcov je všeobecne zdieľaný aj medzi poľskou opozíciou.

Banderovci podľa EÚ a OSN

Problémom s kultom S. Banderu na Ukrajine majú aj v západnej Európe a glorifikáciu S. Banderu kritizoval priamo Európsky parlament (EP). Vo svojej rezolúcii  “O situácii na Ukrajine” z 25. februára 2010 sa vyjadril takto: „(EP) Vyjadruje hlboké poľutovanie nad rozhodnutím odchádzajúceho prezidenta Ukrajiny Viktora Juščenka o posmrtnom udelení titulu „národný hrdina Ukrajiny“ Stepanovi Banderovi, vodcovi Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorý spolupracoval s nacistickým Nemeckom; v tejto súvislosti dúfa, že nové ukrajinské vedenie prehodnotí takéto rozhodnutia a zachová svoj záväzok voči európskym hodnotám;“Glorifikácia S. Banderu je teda podľa EP v rozpore s európskymi hodnotami.

Zvláštnou témou je hodnotenie spolupracovníkov s nacistami v OSN. Obhajoba Banderovcov tam nachádza ešte menšiu podporu než v EÚ, pretože väčšinu sveta tvoria štáty s „neárijským“ obyvateľstvom a preto odmietajú hnutia, ktoré presadzovali rasovú politiku v Druhej svetovej vojne. Rozpor väčšiny sveta s Ukrajinou v hodnotení histórie sa opäť objavil v decembri 2018, keď Valné zhromaždenie OSN schválilo rezolúciu, odsudzujúcu glorifikáciu nacizmu vo svete.  A tak ako je zvykom každý rok, aj tentokrát ju schválila obrovská väčšina krajín sveta, zatiaľ čo proti hlasovali len dva štáty (USA a Ukrajina). Zaujímavé je aj to, že ešte na konci roku 2013 Ukrajina podobnú rezolúciu proti nacizmu v OSN podporila a hlasovala za ňu. Naopak, od roku 2014 však vždy hlasovala proti každoročnej rezolúcii o glorifikácii nacizmu.

Status Banderovcov na Ukrajine

Banderovcov však vnímajú kriticky nielen Rusko, Poľsko, EÚ či OSN, ale aj mnohí obyvatelia Ukrajiny. Napriek tomu, že sa P. Porošneko a spol. pokúšajú navonok vytvárať dojem ukrajinského konsenzu o úlohe Banderovcov v dejinách, tento konsenzus neexistuje a najmä východná Ukrajina má s kultom S. Banderu problém. Obzvlášť kritický názor na S. Banderu majú ukrajinskí Židia, ktorých predkovia počas Druhej svetovej vojny zažívali banderovské krutosti najintenzívnejšie. Židovské obce na Ukrajine preto veľmi ostro kritizoval aj súčasnú vládnu moc kvôli jej vzťahu k S. Banderovi. Negatívne vnímali Banderovcov aj mnohí ukrajinskí sudcovia, keď v roku 2011 odňali S.Banderovi posmrtný titul “národný hrdina Ukrajiny”, ktorý mu udelil ešte V. Juščenko.

Súčasný právny stav sa však líši od obdobia vlády prezidenta V. Janukovyča, keď  na Ukrajine mohol slobodne zaznievať aj kritický názor na UPA. Dnes je kritika Banderovcov na Ukrajine riskantná, pretože tam bola prijatá reštriktívna právna úprava. Probanderovskú legislatívu na Ukrajine po roku 2014 symbolizuje najmäzákon o právnom statuse a uchovávaní pamiatky bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny v 20. storočí z 9. apríla 2015. Podľa čl. 1 tohto zákona sa právna ochrana vzťahuje na Organizáciu ukrajinských nacionalistov (OUN), Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA), ale aj na osoby ako S. Bandera či R. Šuchevyč. Táto ochrana bola zosilnená aj na konci roku 2018, keď Banderovcom priznali status vojnových veteránov .

Apologeti S. Banderu na Ukrajine sa z neho snažia robiť nevinnú obeť Hitlerovej politiky, lenže táto snaha je veľmi pochybná. S. Bandera Hitlera a jeho nacistickú politiku dlho podporoval a UPA páchala zločiny, ktoré v Poľsku mnohí považujú za porovnateľné s nemeckými zločinmi. S. Banderu nevyviňuje ani fakt, že po obsadení Ukrajiny začal Hitlerovi prekážať, keďže sa Hitler o ukrajinské zdroje nechcel deliť a preto ho dal dočasne zavrieť. Lenže to S. Banderu vôbec nevyviňuje: Hitler totiž dokázal tvrdo postupovať voči mnohým svojim spolupáchateľom, napr. voči E. Röhmovi. Ani jeho to ale nevyviňuje.

Banderovská propaganda na Slovensku

Aj na Slovensku sa objavuje snaha o prepísanie histórie UPA. Niektorí jednotlivci pritom vystupujú neslušne (P. Kalmus), iní sa snažia vzbudiť dojem „odbornej diskusie“. Jedným z hlavných nástrojov šírenia tohto kultu sa stal web aktuality.sk. Už v minulosti sa tam objavovala snaha legitimizovať banderovské pozdravy a tiež nevyvážené informácie o jednotke Azov. Je veľmi zvláštne, ako sa propagandisti snažia zľahčovať symboliku banderovského pozdravu, najmä po tom, čo ho na štadiónoch zakazujú aj športové organizácie ako UEFA. Téme som sa venoval v samostatnom článku.

V januári 2019 sa objavil ďalší „rozhovor“, ktorý poskytol historik M. Šmigeľ. Niektoré z jeho vyjadrení boli pritom naozaj veľmi kontroverzné. Išlo napr. o šírenie spomínanej volyňskej lži: „To, čo sa stalo na Volyni v roku 1943… išlo o obojstrannú etnickú čistku poľského a ukrajinského obyvateľstva, ktorí obývali toto etnicky zmiešané územie.“ Podobné vyjadrenia o „obojstrannej etnickej čistke“ by však boli v Poľsku vnímané ako extrémizmus a ešte donedávna aj ako trestný čin. Za ďalšie kontroverzné tvrdenie by sa dali označiť výroky o rejdoch UPA: „(Oddiely UPA) Ďalej vyzývali na boj proti „červenému komunizmu“, k spájaniu demokratických síl…“ Nuž, pojem demokracia sa dá ohýbať všelijako, ale ani pri najlepšej vôli banderovská UPA nemôže byť vnímaná ako „demokratická sila“…

V celom rozhovore sa objavili i ďalšie kontroverzné tvrdenia o Banderovcoch. Osobne som síce zástancom širokej slobody prejavu a dokážem prijať i to, keď zaznievajú probanderovské pohľady. V takom prípade si však treba dať pozor, aby rozhovor neskĺzol do propagandy a ak novinárka spovedá jednostranného historika, mala by mu klásť veľmi kritické otázky. Kritický novinár nemôže len tak akceptovať tvrdenie, že Banderovci chceli spájať demokratické sily… Takisto je potrebné čitateľa oboznámiť i s faktormi, ktoré objektivitu konkrétneho historika limitujú. V prípade M. Šmigeľa je to ukrajinský pôvod a prostredie, v ktorom vyrastal. V serióznom rozhovore by bolo treba na tieto fakty aspoň upozorniť.

Podobnými neduhmi sa však vyznačujú aj ďalšie diela v českej a slovenskej publicistike o Banderovcoch. Známy je najmä film Banderovci z roku 2011, financovaný verejno-právnou Českou televíziou. Autori filmu sami priznali vplyv historika M. Šmigeľa na obsah diela a preto sa nemožno diviť, že vo filme dominujú probanderovské pohľady a priestor dostali aj takí historici ako V. Vjatrovič, ktorý je zvlášť ostro odmietaný v Poľsku. Naopak, poľský pohľad na udalosti vo filme absentuje a väčšinu priestoru dostali emocionálne vyjadrenia potomkov a obhajcov Banderovcov. Väčšia časť filmu preto nie je ani tak obžalobou UPA, ako skôr obžalobou sovietskej NKVD. Zločiny NKVD sú síce hrozné a treba ich odsúdiť, nemali by však byť spracované tak, aby sa nimi ospravedlňovali zločiny UPA.

Čo sa o Ukrajine nehovorí

Žiaľ, kult Banderovcov je súčasťou celkového spoločenského trendu na Ukrajine. V slovenskom mainstreame sa o tejto téme nehovorí, ale vecí, ktoré sa tam dejú sú skutočne závažné. Už dlhšie sa tam objavujú oslavné festivaly na počesť Banderovcov. Najznámejším je festival Banderštat, o ktorom som už písal. Od roku 2017 sa však objavuje aj Šuchevyč Fest. Nie je bez zaujímavosti, že v roku 2017 sa konal 30. júna – 2. júla v Ľvove, teda počas pamätných dní Ľvovského masakru UPA proti Židom. V roku 2018 zasa vydala ukrajinská štátna pošta oficiálne vydala sériu známok, oslavujúcich členov divízie SS Galizien. Pre analógiu si skúsme predstaviť, čo by sa stalo, keby slovenská pošta vydala sériu známok na počesť slovenských členov divízií SS.

Veľkým problémom sú aj výroky niektorých vedúcich predstaviteľov Ukrajiny. Predseda ukrajinského parlamentu A. Parubij sa v septembri 2018 vyjadril, že „Adolf Alojzovič“ (Hitler) bol najväčším zástancom priamej demokracie. Skúsme si predstaviť situáciu, že by urobil podobný výrok predseda parlamentu v SR. V prípade A. Parubého nejde o nič výnimočné, jeho fašizoidné názory sú známe. V máji 2018 boli zasa zverejnené informácie o fašistických excesoch V. Marušinca, ukrajinského konzula v Hamburgu, ktorý Ukrajincov označoval za „árijsko-slnečnú rasu“ a kritizoval Maďarov za „okupáciu ukrajinských území“. Na jednej z fotografií z roku 2016, opublikovaných v jeho knihe, tento diplomat dokonca odovzdával kolegovi tortu vo forme knihy „Mein Kampf“.

Postoj Slovenska k Banderovcom

Pre Slovensko sú otázky spojené s glorifikáciou S. Banderu a Banderovcov sú dôležité už kvôli slovenskej histórii. Na tejto téme existuje na Slovensku už od konca vojny konsenzus a jeho spochybňovanie povedie aj nastoľovaniu ďalších tém z minulosti. Ak totiž mainstream bude poskytovať priestor pre apologetov UPA a verejno-právne médiá podľa vzoru ČT vytvárať filmy s „novým pohľadom“ na Banderovcov, bude ťažké zdôvodniť, prečo sa podobný postoj neposkytuje aj pre apologetov vojnového slovenského štátu; aj oni majú svoje argumenty. Nemožno používať dvojaký meter a uprednostňovať tých spolupracovníkov A. Hitlera, ktorých obhajoba aktuálne vyhovuje pri podpore konkrétnych politických síl na Ukrajine.

Glorifikácia Banderovcov môže byť veľmi vážnym konaním i podľa trestného zákona. Vzhľadom na prísne zákony proti extrémizmu, ktoré sa prijali v SR v posledných rokoch, nie je možné opomenúť ani túto otázku. Ide najmä o § 421 trestného zákona: „… kto propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktorá v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.“ Pritom fakt, že Banderovci smerovali k potlačovaniu práv a slobôd iných, najmä kvôli ich etnickému pôvodu, je očividné. Osobne by som však nebol rád, keby sa toto ustanovenie TZ používalo práve kvôli článkom o Banderovcoch a rozhodne som proti používaniu tzv. volyňskej lži na trestno-právne účely.

Je otázne, ako intenzívne by malo Slovensko na aktuálnu problematiku glorifikácie Banderovcov na Slovensku reagovať. Národná rada SR by však mohla zvážiť oficiálne vyhlásenie k otázke Banderovcov a ich glorifikácie, ktoré by zopakovalo vyššie uvedenú pozíciu Európskeho parlamentu. Vzhľadom na háklivosť slovenskej politiky voči Ukrajine sa zrejme ani takéto vyhlásenie nepodarí prijať. Slovenská diplomacia by preto mohla aspoň intenzívnejšie komunikovať s ukrajinskou stranou, že jej postoj k minulosti je v rozpore s európskymi hodnotami a predstavuje prekážku pre jej integračné úsilie do EÚ.

z blogu Pravda, 11.2.2019

Braňo Fábry