Keď sa v St. Gallene konalo 44. sympózium tamojšej univerzity, tak zaznela nečakaná otázka moderátora: “Kto z vás by sa chcel dožiť napríklad takých 650 rokov?”

Medzi niekoľko stovkami študentov, profesorov, docentov a asistentov boli mnohí, ktorí zdvihli ruku. Moderátor sa potom obrátil na svojho vedľa neho sediaceho partnera: “Čo hovoríte Aubrey, má vôbec zmysel váš výskum, keď sotva polovica prejavila záujem o superdlhý život?”

De Grey vecne poznamenal: “Hm, tu sedia takmer len mladí ľudia, ktorí sú ešte len na začiatku života, a preto sa im vlastná smrť zdá byť ešte takmer v nedohľadne a vôbec na ňu nemyslia. Ak by tu ale sedeli len ľudia, ktorí sú starší ako sedemdesiat, tak si môžete byť istý, že by skoro všetci zdvihli ruky.”

Angličan de Grey potom vystrieda moderátora pri mikrofóne a náruživo začne prednášať – ako to robil už na nespočetných kongresoch a sympóziách predtým – o tom, že každý zdravý človek, ktorého genetika nie je narušená, by sa v podstate mohol dožiť niekoľko sto až tisíc rokov. Po niekoľkých minútach, keď už zjavne upútal pozornosť poslucháčov, položí nečakanú provokačnú otázku: “Priatelia, v akom veku by ste chceli ochorieť na Alzheimera, Parkinsona alebo na cukrovku? To sú totiž najčastejšie choroby staroby.” V sále je ticho – žiadna reakcia. Napokon sa ozve moderátor:

“Pred nedávnom som oslávil päťdesiatku, moje vlasy nie sú už také husté ako zamlada, ale cítim sa telesne ešte dobre, hoci ani to už nie je celkom tak ako, keď som mal tridsiatku. Ale aj tak príde skôr alebo neskôr čas, keď sa začne blížiť neodvratný koniec a jedného dňa už pre mňa nepríde žiadny ďalší deň.”

Obaja muži – tak moderátor, ako aj de Grey – však dobre vedia, že veľa ľudí nemá jednoduchú a ľahkú smrť a že pre mnohých je ich koniec veľmi ťažký.

V našej západnej spoločnosti zomierajú až dve tretiny ľudí na choroby pokročilého veku. A to je takmer vždy veľmi strastiplné a neraz aj nedôstojné zomieranie.

De Grey tvrdí, že je nezodpovedné čakať pasívne  na to, že lekárska veda jedného dňa – nevedno však kedy – bude v stave tieto choroby staroby nejakým spôsobom zmierniť. Základom jeho osobnej filozofie je presvedčenie, že je potrebné poraziť proces starnutia.

Je presvedčený, že niečo take je možné, musíme ale porozumieť a dostať pod kontrolu molekulárne procesy starnutia.

Je nesporné, že de Grey je veľmi excentrickým a neortodoxným vedcom a je sporným aj v radoch vedcov. Na druhej strane je ale faktom, že žiadnemu z jeho vedeckých kolegov sa jeho tvrdenia nepodarilo argumentatívne vyvrátiť.

De Grey sa narodil  v Londýne ako syn umelkyne. Na otca nemá žiadne spomienky, lebo rok po jeho narodení ich opustil. Už ako dieťa bol presvedčený, že starnutie musí byť niečim hrôzostrašným a že tento stav je potrebné “korigovať”. Po maturite išiel študovať informatiku na Trinity College v Cambridge. Tam spoznal svoju neskoršiu manželku, americkú biologičku a odborníčku na genetiku, Adelaide Carpenterovú. Bola od neho o 19 rokov staršia a znamenala rozhodujúci obrat v jeho živote, v mnohých jeho názoroch, ako i v jeho kariére. Zosobášili sa v roku 1991.

Viedol s ňou nekonečne dlhé odborné rozhovory a dlhé diskusie, neskôr aj s jej vedeckými kolegami. Nedokázal pochopiť , že biológovia dosiaľ neprejavili takmer nijaký záujem o problematiku straty vitálnych funkcií pri procese starnutia vo vyššom veku. Popri svojej práci na čiastočný úväzok, keď sa venoval genetickému výskumu určitých časti organizmu muchy s latinským názvom Drosofilidae, sa intenzívne venoval súkromnému štúdiu biogerontológie.

V priebehu len štyroch rokov sa de Grey stal uznávaným odborníkom v tejto vede.

V roku 1995 publikoval niečo, čo dovtedy bolo v biológii neznámym fenoménom: Išlo o neznáme dôsledky, ktoré spôsobujú mutácie v mitochondriách. Mitochondrie sú metabolicko-energetické centrály našich buniek  – písal som o nich podrobne v inom článku. V roku 1999 zhrnul svoje poznatky o bunkových a biomolekulárnych procesoch starnutia v publikácii The Mitochondrial Free Radical Theory of Aging. V roku 2000 mu bol za ňu udelený titul doktora Univerzity Cambridge.

To súčasne znamenalo pre neho prelom na poli biogerontológie. V celej sérii ďalších vedeckých publikácií rozvíjal ďalej svoje odvážne a revolučné tézy, v ktorých postuloval, že starnutie nemusí byť žiadnym ireverzibilným procesom, ale že jeho súčasťou sú viaceré čiastkové procesy, ktoré je možné zastaviť a dokonca aj zvrátiť a teda vrátiť naspäť.

Mnohí jeho kolegovia odporovali jeho tvrdeniam a robili všetko pre to, aby ho diskreditovali. V roku 2005 americký Institut of Technology  v Massachusetts vypísal odmenu 20 000 dolárov pre toho, kto presvedčivo dokáže, že jeho tézy sú nesprávne. Až dosiaľ nikto z jeho renomovaných kolegov, ktorí to skúšali, túto odmenu nedostal.

Tézy de Greya sú obsiahnuté  vo vedeckom programe SENS. 

Je programom na vypracovanie stratégií, ktoré proces starnutia eliminujú, respektíve extrémne spomalia. V programe vypracoval de Grey také stratégie, ktoré sú zacielené proti siedmym hlavným nepriateľom života, proti ktorým by mali začať viesť boj najlepší vedci planéty.

Týmito smrteľnými nepriateľmi sú:

1. rakovina

Mutácie DNK bunkového jadra. Mnohé z nich spôsobujú rakovinu. Postihnuté bunky sa začnú nekontrolovane rozmnožovať (deliť), lebo takzvané teloméry – ochranné čiapočky na chromozómových koncoch, sa časom neskracujú, na rozdiel od zdravých buniek a preto delenie buniek pokračuje a pokračuje. To je princíp rakoviny.

Riešenie: Kmeňové bunky každého človeka každých desať rokov nahradiť takými, ktoré sú bez génu príslušného pre produkciu telomér.

2. Osteoporóza

Mutácie DNK v mitochondriách. To sú energetické motory buniek a 13 z ich génov sú náchylné  na zmeny, ktoré následne spravidla spôsobia osteoporózu.

Riešenie: Tieto gény “prekopírovať” do DNK v  jadre buniek, kde sú podstatne viac chránené pred takými zmenami.

3. Parkinson

Odumieranie buniek v organizme starnúceho človeka. Ak len pomaly dorastajú, prípadne už vôbec, tak to škodí predovšetkým mozgu a srdcu. Následne prichádza k strate neurónov v areáli Substantia nigra v strednom mozgu. To vedie k ochoreniu nervového systému – k Parkinsonovi.

Riešenie: Pravidelné transfúzie kmeňových buniek, ktoré však treba ešte vyvinúť.

4. Arterioskleróza

Bunkový odpad v lyzozómoch (organely v bunkách, v ktorých sa rozkladajú veľké molekuly, ktoré obsahuje naša potrava). Zmes z mikro častíc, ktoré sa nestrávia, spôsobuje okrem iného aj artériosklerózu – stvrdnutie artérií. Následky tohto procesu sú častou príčinou smrti.

Riešenie: Špeciálne gény istých baktérii, ktoré sú v pôde, zasadiť do lyzozómov, a tak zabezpečiť dodatočné enzýmy, potrebné pre dokonalé trávenie.

5. Cukrovka

Jej východiskovým bodom je nakopenie sa starnúcich buniek. Tým sú mienené také, ktoré stratili schopnosť delenia sa, ale existujú ďalej a sčasti ako tukové bunky  zapríčiňujú cukrovku, alebo vo forme bunkových usadenín v kĺboch obmedzujú pohybovú schopnosť a spôsobujú v nich bolesti.

Riešenie:  Vyvinutie istého druhu imunitných buniek , ktoré budú v stave prilnúť na povrchové receptory zmienených škodlivých buniek a ich eliminovať.

6. Alzheimerova nemoc

Jej zárodkom sú odpadové látky, ktoré sa nachádzajú v tekutine, v ktorej sú bunky.  V tejto mimobunkovej substancii sa vytvárajú extrémne zdeformované proteínové agregáty, ktoré nie sú viac odbúrateľné. Tak okrem iného vzniká amyloid. To je látka, ktorá spôsobuje prerezávanie dendritov, prepojení, ktoré spájajú v mozgu jednotlivé neuróny medzi sebou.

Riešenie:  Výroba očkovacích látok, ktoré dokážu mobilizovať imunitný systém proti takýmto látkam, ktoré ničia mozgové funkcie.

7. Vysoký krvný tlak

Niečo čo je dobré, sa niekedy môže zvrhnúť na niečo veľmi zlé a nebezpečné. Čosi také sa veľmi často odohráva aj v našom organizme. Proteínové molekuly, ktoré sa nachádzajú medzi bunkami v našom tele, vytvárajú vzájomné priečne prepojenia. Tieto molekuly sa starajú o elasticitu nášho tkaniva, pričom sa časom môže stať, že sa v dôsledku istých chemických zmien tak pospájajú, že krvné cievy stratia schopnosť sa elasticky rozšíriť a krvný tlak stúpa.

Riešenie:  Produkcia molekulárnych liekov, ktoré odstránia rušivé spojenia medzi molekulami.

De Grey považuje telo za stroj a jeho problémy starnutia za vyslovene “inžinierske” problémy.

Každý z uvedených siedmych problémov, ktorý bude “inžinierskymi” metódami odstránený, znamená predĺženie života. Prorok “večnej mladosti” prijal už veľa vedcov a žurnalistov, ktorí prišli, aby ho “vyspovedali” a kriticky preverili jeho tézy. De Grey nemá auto a nemá ani vodičský preukaz. Na stretnutia so svojimi návštevníkmi chodieva na bicykli do toho istého pubu, v ktorom sa pred viac ako 60 rokmi stretávali a diskutovali aj nositelia Nobelovej ceny za objavenie molekulárnej štruktúry DNK, James Watson a Francis Crick.

Takmer všetci ho kritizujú, ale keď pozýva na kongres, tak tam prídu najväčšie kapacity z celého sveta.

Celkom otvorene priznáva, že sa od svojich kolegov extrémne odlišuje a sebavedome, ale bez pátosu dôležitosti dodá, že ak niekto chce v tom, čo on hlása a tvrdí, dosiahnuť úspech, tak musí mať o sebe veľmi vysokú mienku.

De Grey vie, že na uskutočnenie jeho cieľov je potrebné veľa miliónov dolárov a okrem toho, že všetko závisí aj od najnovšieho vývoja výskumu.

Veľkým problémom, ktorým sa ale de Grey vôbec nezaoberá, je však niečo, čo rozhodne nemožno vyriešiť “inžinierskymi metódami”, ktoré chce nasadiť na dosiahnutie matuzalemského veku ľudí.

Ako sa dá a či sa vôbec dá odstrániť opotrebovanie našej psychiky, ktoré je neraz oveľa dramatickejšie a neporovnateľne horšie, ako opotrebovanie tela.

Len vtedy, ak by to bolo možné – o čom ja osobne pochybujem – môže mať človek chuť žiť veľmi dlho a dožiť sa veku biblického Matuzalema.

Roman Bednár