Vatikán 4. mája 2020

Osemnásteho mája slávime 100. výročie narodenia pápeža Jána Pavla II. v malom poľskom meste Wadowice.

Poľsko, ktoré vyše sto rokov mali medzi sebou rozdelené tri okolité veľmoci, Prusko, Rusko a Rakúsko, na konci prvej svetovej vojny znovu dosiahlo svoju samostatnosť. Bol to prelom plný nádeje, ale aj ťažkostí, pretože nanovo sa konštituujúci štát bol naďalej pod tlakom Nemecka a Ruska.

V tejto situácii úzkosti, ale predovšetkým nádeje vyrastal mladý Karol Wojtyła, ktorý veľmi skoro stratil matku, brata a nakoniec aj otca, od ktorého si osvojil hlbokú a vrúcnu zbožnosť. Mladý Karol bol zapálený predovšetkým pre literatúru a divadlo a po maturite sa pustil najskôr do štúdia týchto odborov.

„Aby sa vyhol deportácii, začal v jeseni 1940 pracovať v kameňolome, ktorý patril k chemickej továrni Solvay“ (porov. Johannes Paul II., Geschenk und Geheimnis. Zum 50. Jahr meiner Priesterweihe. Styria Verlag, Graz Wien Köln 1997, s. 18).

„V jeseni 1942 sa definitívne rozhodol, že vstúpi do krakovského kňazského seminára, ktorý tajne zriadil vo svojej rezidencii krakovský arcibiskup Sapieha. Už ako robotník vo fabrike začal študovať teológiu zo starých učebníc, takže 1. novembra 1946 mohol byť vysvätený za kňaza“ (porov. Geschenk und Geheimnis, s. 23n).

Pravdaže teologické poznatky získaval nielen z kníh, ale aj z konkrétnej situácie, ktorá znepokojovala jeho i jeho krajinu. Toto je nejako charakteristické pre celý jeho život a pôsobenie. Študuje knihy, ale prežíva a trpí otázkami, ktoré stoja za tým, čo je vytlačené. A tak sa pre neho ako mladého biskupa – od roku 1955 pomocného biskupa, od roku 1964 krakovského arcibiskupa – stal Druhý vatikánsky koncil školou pre celý jeho život a pôsobenie.

Veľké otázky, ktoré zaznievali predovšetkým v súvislosti s takzvanou schémou 13 – neskoršou konštitúciou Gaudium et Spes –, boli jeho osobnými otázkami. Odpovede vypracované na koncile mu ukázali cestu pre jeho pôsobenie v postavení biskupa a neskôr pápeža.

Keď bol potom kardinál Wojtyła 16. októbra 1978 zvolený za nástupcu svätého Petra, Cirkev sa nachádzala v dramatickej situácii. Uznesenia koncilu boli verejnosti prezentované ako spor o samotnú vieru, ktorej sa tak zdal byť odňatý charakter jej neklamnej a nedotknuteľnej istoty.

Napríklad jeden bavorský farár komentoval túto situáciu takto: „Nakoniec sme dostali nesprávnu vieru.“ Tento pocit, že už neexistuje nič isté, že všetko je otázne, bol ďalej živený spôsobom, akým sa uskutočňovala liturgická reforma. Nakoniec sa zdalo, že aj v liturgii je možné všetko.

Pavol VI. s energiou a odhodlaním dotiahol koncil do konca, no po jeho ukončení bol vystavený čoraz naliehavejším problémom, ktorými bola spochybnená nakoniec samotná Cirkev. Sociológovia prirovnali vtedajšiu situáciu Cirkvi k situácii Sovietskeho zväzu za Gorbačova, keď sa pri pokuse o potrebné reformy nakoniec zrútila celá mocenská štruktúra sovietskeho štátu.

A tak na nového pápeža čakala vskutku pre človeka sotva zvládnuteľná úloha. No od prvého okamihu sa stalo, že Ján Pavol II. vzbudil nové nadšenie pre Krista a jeho Cirkev.

Predovšetkým to boli jeho slová na začiatku jeho pontifikátu so zvolaním „Nebojte sa! Otvorte, ba dokorán otvorte brány Kristovi!“ Tento tón určoval nakoniec celý jeho pontifikát a urobil z neho obnoviteľa a osloboditeľa Cirkvi. Predpokladom toho bolo, že nový pápež prišiel z krajiny, v ktorej bola recepcia koncilu pozitívna: Rozhodujúcim faktorom nebola pochybnosť o všetkom, ale radostná obnova všetkého.

Počas 104 veľkých pastoračných ciest precestoval celý svet a všade hlásal evanjelium ako radostnú zvesť a tak urobil zrozumiteľnou svoju povinnosť verejne sa zasadzovať za dobro, za Krista.
V 14 encyklikách nanovo sprístupnil vieru Cirkvi a jej ľudské učenie. Že tým vyvolal odpor v pochybnosťami naplnených cirkvách Západu, tomu sa nedalo vyhnúť.

Dnes sa mi zdá dôležité poukázať predovšetkým na skutočné centrum, z ktorého treba vychádzať pri čítaní posolstva obsiahnutého v rozličných textoch. Toto centrum nám všetkým ukázala hodina jeho smrti.

Pápež Ján Pavol II. zomrel v prvých hodinách sviatku Božieho milosrdenstva, ktorý zaviedol. Najskôr mi dovoľte pripojiť jednu malú osobnú poznámku, ktorá vypovie niečo dôležité o podstate a pôsobení tohto pápeža: Jána Pavla II. sa od začiatku hlboko dotklo posolstvo krakovskej mníšky Faustíny Kowalskej, ktorá zdôrazňovala Božie milosrdenstvo ako podstatný stred celej kresťanskej viery a želala si preň osobitný sviatok.

Pápež po všetkých konzultáciách vybral pre tento sviatok Bielu nedeľu. Pred definitívnym rozhodnutím si však vyžiadal posudok Kongregácie pre náuku viery o primeranosti tohto dátumu. Povedali sme „nie“, pretože sme boli toho názoru, že taký veľký, starobylý a obsahom naplnený sviatok sa nemá preťažovať novým ideami. Svätému Otcovi zaiste nepadlo ľahko prijať naše „nie“. Ale urobil to vo všetkej pokore a aj po druhý raz akceptoval „nie“ z našej strany.

Nakoniec sformuloval návrh, ktorý ponecháva Bielej nedeli jej historickú podobu, ale zahrňuje Božie milosrdenstvo do jej pôvodného historického rozmeru. Objavili sa aj ďalšie podobné situácie, v ktorých na mňa urobila dojem pokora veľkého pápeža, ktorý sa zriekal svojich nápadov, pretože nenašli súhlas úradných orgánov, ktorých sa podľa klasických poriadkov bolo treba na to spytovať.

Keď Ján Pavol II. naposledy vydýchol, práve sa začal po modlitbe prvých vešpier sviatok Božieho milosrdenstva. Osvetlil hodinu jeho smrti: svetlo Božieho milosrdenstva je tak útešným posolstvom o jeho smrti.

Vo svojej poslednej knihe Pamäť a identita, ktorá bola publikovaná takmer v predvečer jeho smrti, pápež ešte raz súhrne predstavil posolstvo o Božom milosrdenstve. Poukázal na to, že hoci sestra Faustína zomrela ešte pred hrôzami druhej svetovej vojny, vopred rozšírila Pánovu odpoveď na tieto hrôzy: „Zlo nebude mať definitívne víťazstvo. Veľkonočné tajomstvo potvrdzuje, že dobro nakoniec zvíťazí, že život triumfuje nad smrťou a láska nad nenávisťou.“

Pápežovi išlo celý život o to, aby si vnútorne osvojil a aj pre druhých urobil osvojiteľným objektívny stred kresťanskej viery – náuku o spáse. Božie milosrdenstvo je tu prostredníctvom zmŕtvychvstalého Krista pre každého človeka. Hoci tento stred kresťanskej existencie je nám darovaný len vo viere, predsa je významný aj filozoficky, lebo ak Božie milosrdenstvo nie je faktom, potom sa musíme vyrovnať so svetom, v ktorom nie je rozpoznateľná konečná protisila dobra voči zlu.

Okrem tohto objektívne historického významu je pre každého človeka dôležité vedieť aj to, že Božie milosrdenstvo je napokon silnejšie ako naša slabosť. Mimochodom, v tomto bode možno nájsť aj vnútornú jednotu posolstva Jána Pavla II. so základnými zámermi pápeža Františka: Ján Pavol II. nie je morálny rigorista, za ktorého ho niektorí označujú.

Zdôrazňovaním centrálnosti Božieho milosrdenstva nám dáva možnosť prijať morálny nárok na človeka, aj keď ho nikdy nedokážeme úplne naplniť. Naše morálne úsilie sa tak odohráva vo svetle Božieho milosrdenstva, ktoré sa preukazuje ako liečivá sila na našu slabosť.

Keď pápež Ján Pavol II. zomrel, svätopeterské námestie bol zaplnené ľuďmi, najmä mladými, ktorí sa chceli naposledy stretnúť so svojím pápežom. Nezabudnuteľným pre mňa zostáva okamih, keď arcibiskup Sandri oznámil úmrtie pápeža. No nezabudnem najmä na moment, keď veľký zvon Baziliky svätého Petra oznámil túto správu.

V deň pohrebu bolo vidno mnoho transparentov, na ktorých bolo napísané: „Santo subito!“ Bola to aklamácia, ktorá stúpala zo všetkých strán na základe stretnutia s Jánom Pavlom II. Nielen na Námestí sv. Petra, ale aj v rozličných intelektuálnych kruhoch sa diskutovalo o myšlienke pridať Jánovi Pavlovi II. titul Veľký.

Slovo svätý upozorňuje na Božiu sféru, slovo veľký na ľudskú dimenziu. Podľa cirkevných noriem možno svätosť rozpoznať podľa dvoch kritérií: hrdinské cnosti a zázrak. Obe normy spolu úzko súvisia.

Lebo slovné spojenie „hrdinská cnosť“ nehovorí o nejakom olympijskom výkone, ale znamená, že v človeku a skrze človeka sa zviditeľní to, čo nepochádza od človeka, ale čo umožňuje rozpoznať Božie pôsobenie v človeku a skrze človeka.

Nejde o morálne zápolenie, ale o zrieknutie sa vlastnej veľkosti. Ide o to, že človek nechá pôsobiť Boha na seba a tak sa skrze neho zviditeľní Božie pôsobenie a moc.

To isté platí o kritériu zázrak: ani tu nejde o to, aby sa udialo niečo senzačné, ale aby sa zviditeľnila Božia uzdravujúca dobrota takým spôsobom, ktorý prekračuje obyčajné ľudské možnosti. Svätý je človek, ktorý je otvorený pre Boha a preniknutý Bohom. Svätý odvádza pozornosť od seba a necháva nás vidieť a spoznať Boha. Čo najviac to preskúmať je zmyslom procesov blahorečenia a svätorečenia.

Obidva procesy boli pri Jánovi Pavlovi II. uskutočnené prísne podľa platných pravidiel. A tak teraz Ján Pavol II. stojí pred nami ako otec, ktorý pre nás zviditeľňuje Božie milosrdenstvo a dobrotu.

Ťažšie je správne definovať termín veľký. Počas takmer dvetisícročných dejín pápežstva sa presadilo označenie Veľký len pre dvoch pápežov, pre Leva I. (440 – 461) a Gregora I. (590 – 604). Termín veľký má pri obidvoch pápežoch politický rozmer, ale v takom význame, že skrze politický úspech sa zviditeľnilo niečo z tajomstva Boha.

Lev Veľký dokázal v rozhovore presvedčiť hunské knieža Atilu, aby ušetril Rím – mesto apoštolských kniežat Petra a Pavla. Bez zbraní, bez vojenskej alebo politickej moci, silou svojho presvedčenia o svojej viere dokázal odhovoriť obávaného tyrana od zničenia Ríma. V zápase ducha a moci sa duch ukázal ako silnejší.

Gregor I. síce nezaznamenal podobný veľkolepý úspech, ale vždy bol schopný ochrániť Rím pred Longobardmi – aj tu, stavajúc ducha proti moci, dokázal získať víťazstvo ducha.

Keď porovnáme obidva príbehy s príbehom Jána Pavla II., podobnosť je neprehliadnuteľná. Ani Ján Pavol II. nedisponoval nijakou vojenskou alebo politickou mocou. Pri rokovaniach o budúcej podobe Európy a Nemecka vo februári 1945 niekto poznamenal, že by sa mala zvážiť aj reakcia pápeža. Tu sa Stalin spýtal: „Koľko divízií má pápež?“

Nuž, pápež nemá k dispozícii nijakú divíziu. Ale sila viery sa ukázala ako moc, ktorá nakoniec v roku 1989 vyhodila z pántov sovietsky mocenský systém a umožnila nový začiatok. Je nesporné, že viera pápeža Jána Pavla II. bola podstatným prvkom tohto zlomu. A tak je zaiste aj tu viditeľná veľkosť, ktorá sa prejavila pri Levovi I. a Gregorovi I.

Či sa presadí, alebo nepresadí prímeno Veľký, to nechajme otvorené. Je to naozaj tak, že v Jánovi Pavlovi II. sa zviditeľnila Božia moc a dobrota. V hodine, keď Cirkev musí znovu odolávať útoku zla, je Ján Pavol II. pre nás znamením nádeje a dôvery.

Drahý svätý Ján Pavol II., oroduj za nás!

Benedikt XVI.

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.