Hlava Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi (UKGK) v rozhovore pre KAI v súvislosti s hrozbou ruskej agresie uviedla: „Ukrajina nie je krajinou, akou bola ešte v roku 1914. Ukrajinská spoločnosť sa bude brániť a bude prelievaná krv. Preto sa modlíme, aby sa to nestalo. Okrem toho jedna z najvýznamnejších autorít ukrajinského spoločenského života hovorí o hlavných problémoch a výzvach, ktorým Ukrajina čelí, a o tom, ako na ne UKGK reaguje, o priebehu synody biskupov o synodalite a o očakávanej návšteve pápeža Františka.“

Krzysztof Tomasik (KAI): V Ženeve, Bruseli a Viedni prebiehajú rokovania USA, NATO, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) a Ruska o Ukrajine. Aké nádeje s nimi arcibiskup spája? Podarí sa dosiahnuť dohodu a odstrániť hrozbu ruskej agresie?

Arcibiskup Svjatoslav Ševčuk: Ako občania veľa nevieme o tom, o čom presne a podrobne sa hovorí. Vieme toľko, koľko uvádzajú médiá. Osobne môžem hovoriť len o situácii na samotnej Ukrajine, kde vládne pre mnohých zvláštna atmosféra pokoja. Neviem, či je to spôsobené tým, že si vláda neuvedomuje, čo sa skutočne deje na hraniciach našej krajiny, alebo sú ľudia už tak unavení z vojny, ktorá trvá už takmer osem rokov. Celkovo už roky žijeme v očakávaní frontálneho útoku zo strany Ruska, či už zo smeru okupovaného Krymu, Donbasu alebo z iných smerov našich hraníc, ktoré máme s východným susedom. Myslím si však, že žijeme vo falošnom pocite bezpečia. A to ma znepokojuje. Niekedy mám pocit, že západný svet, USA a Európska únia sa viac obávajú počtu ruských vojakov na hraniciach našej krajiny ako našej vlády. Vedúci predstavitelia ukrajinskej občianskej spoločnosti sú však veľmi znepokojení tým, čo sa deje.

Mali by sme sa tiež obávať vypuknutia sociálnej nespokojnosti na samotnej Ukrajine. Nevieme úplne presne, kto sú ľudia zo samotného prezidentovho okolia a pre koho pracujú. K tomu sa pridáva takzvaná “selektívna” spravodlivosť, v rámci ktorej sú niektorí vedení k zodpovednosti a iní nie, čoho príkladom je konanie proti bývalému prezidentovi Petrovi Porošenkovi. V dôsledku stále vyšších cien plynu rastie sociálne napätie. Plyn už nekupujeme z Ruska, ale z iných európskych krajín, ktoré zatiaľ nie sú tak vážne postihnuté energetickou krízou ako Ukrajina. Okrem toho sa za súčasnou hybridnou vojnou skrýva nielen reálna vojenská sila, ale aj silná mediálna manipulácia a rôzne kroky zasahujúce hospodárstvo a energetiku. Naša vláda robí, čo môže, ale pravdepodobne nie dostatočne podľa svojich možností. Zvýšenie cien plynu by sa mohlo stať iskrou, ktorá spôsobí veľký výbuch sociálnej nespokojnosti. Ľudia, nielen zo strednej triedy, môžu vyjsť do ulíc a protestovať. Napätie na Ukrajine narastá a potrebuje len iskru, ktorá povedie k výbuchu. Rusko na to len čaká a môže nastať situácia, aká je v súčasnosti v Kazachstane. Ruská armáda zasiahne, aby zachránila Rusov žijúcich na Ukrajine, napríklad tvárou v tvár chaosu.

KAI: Ale vy sa nebojíte agresie a vojny? Bude sa Ukrajina brániť?

Obávam sa. Ukrajina nie je krajinou, akou bola ešte v roku 1914. Ukrajinská spoločnosť sa bude brániť a bude prelievaná krv. Preto sa modlíme, aby sa to nestalo.

KAI: K mimoriadnej situácii sa pridáva pandémia. Ako sa Gréckokatolícka cirkev ocitla v tejto situácii?

S pandémiou, ktorá je celosvetovým fenoménom, si ľudia zvykli žiť. V rámci svojich možností podporujeme očkovaciu kampaň proti Covid-19. V našej katedrále sa nachádza očkovacie miesto. Krátko po jej otvorení som bol so Svätým Otcom Františkom, ktorý mi za to poďakoval, že našej Cirkvi záleží na zdraví našej spoločnosti, najmä chudobných. Ako cirkev však nehlásame “evanjelium o vakcínach”, to nie je naše poslanie. Chceme pomôcť všetkým a tiež v boji proti ideológii proti očkovaniu. Na Ukrajine, rovnako ako v iných krajinách, sa stretávame s propagandou a manipuláciou proti očkovaniu. Našťastie, k dnešnému dňu je už zaočkovaná takmer polovica ukrajinských občanov. Každý deň sa zaočkuje približne 100 000 ľudí. Počet nakazených zatiaľ klesá, hoci nie je známe, ako to bude v budúcnosti, pretože v Európe čelíme nárastu ochorenia a nevieme, či nás táto ďalšia vlna nezasiahne.

KAI: Mala pandémia, podobne ako v iných krajinách, negatívny vplyv na sociálnu situáciu v rôznych rozmeroch?

Bohužiaľ, áno. V prvom rade sa na Ukrajine nesmierne zvýšila nedôvera vo všetko, v seba, v susedov, v štátne inštitúcie. Tomu som venoval svoju kázeň počas svätej liturgie na sviatok Narodenia Pána a svoj pastiersky list na Vianoce. Ak nikomu a ničomu neveríme, sme vystavení rôznym druhom manipulácie. My kresťania máme veľmi dobrý kľúč na riešenie problému nedostatku dôvery. Spievaním hymny: “Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle” vyjadrujeme nielen našu dôveru v Boha, ale predovšetkým ukazujeme dôveru, ktorú Boh vkladá do človeka.

Táto Božia dôvera v nás je spôsob, ako obnoviť dôveru človeka v človeka. Ak nám Boh dôveruje a zveruje nám do rúk svojho jednorodeného Syna, je to prejav najvyššej dôvery. Božia dôvera v človeka a v celé ľudstvo je základom pre obnovenie dôvery človeka v seba samého a v iných. Boh nás nevidí len ako stvorenia plné hriechu a utrpenia, ale vidí nás vo svojej perspektíve, že sa vďaka jeho milosti môžeme stať inými a lepšími. Ak to prijmeme, môžeme budovať svoju budúcnosť s nádejou. Svetlo prichádzajúce z neba, nielen to fyzické, ale predovšetkým to duchovné, nám ukazuje zmysel všetkého, čo prežívame, čo môžeme a čo by sme mali za daných okolností robiť.

KAI: Ako reaguje Gréckokatolícka cirkev v duchovnom rozmere na hrozbu vojenského útoku zo strany Ruska?

Predovšetkým sme ako biskupi vyzvali k neustálej modlitbe a pôstu za mier. Každá eparchia (diecéza) na celom svete má určený deň, keď sa postí, a o ôsmej hodine kyjevského času sa modlíme ruženec, ktorý sa prenáša cez internet. A predstavte si, že sa s nami za mier denne modlia desaťtisíce ľudí. Urobme analógiu: keď sa nepriateľ priblíži k našim hraniciam, nastáva všeobecná mobilizácia armády, celej spoločnosti, aby sa bránila, a my kresťania sa tiež mobilizujeme duchovne, aby sme sa bránili modlitbou a pôstom. Som presvedčený, že naše duchovné zbrane sú silnejšie ako pušky a rakety, ako lži a manipulácia, ktoré v súčasnosti nepriateľ šíri po celom svete. V čase Vianoc je tiež mimoriadne dôležité, aby sme sa cítili silní predovšetkým tým, že konáme dobro a staráme sa o tých najslabších. Naša sociálna diakonia ukazuje, že môžeme urobiť niečo konkrétne, že sme silní tým, že pomáhame iným v čase ekonomického kolapsu.

KAI: Ako ovplyvňuje situácia hrozby ruskej agresie ekumenický a medzináboženský dialóg? Cítite sa viac duchovne zmobilizovaní a zjednotení?

Naša Všeruská rada cirkví a náboženských spoločenstiev je veľmi aktívna najmä v kontaktoch s úradmi, s prezidentom, premiérom, predsedom parlamentu, ale aj s poslancami najbohatších krajín sveta G-7. V skutočnosti nás považujú za dôležitý orgán občianskej spoločnosti. Keď chcú naši zahraniční partneri vedieť, aká je sociálna situácia, pýtajú sa predovšetkým nás. Dialóg medzi nami je otvorený a úprimný. Stretávame sa nielen navzájom v našich vlastných orgánoch, ale aj individuálne so zástupcami rôznych úrovní štátnej správy. Je to nesmierne dôležité, pretože môžeme otvorene hovoriť o mnohých citlivých otázkach a nie nevyhnutne vo svetle médií.

KAI: Aké sú v kontexte ruskej hrozby vaše vzťahy s Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou Moskovského patriarchátu (UKP PM)?

Ako gréckokatolícka cirkev sa snažíme hovoriť s každým. S bolesťou konštatujem, že s predsedom vlády UKP nevedieme žiadny dialóg. Táto cirkev je stále veľká a má iné hodnotenie vnútorných či medzinárodných udalostí ako väčšina Ukrajincov. Celkovo nevieme, čo si predstavitelia tejto cirkvi myslia o tom, čo sa teraz deje. Čoskoro budeme prežívať Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý je príležitosťou nielen na dialóg, ale aj na obyčajný spoločný čas a rozhovor. Žiaľ, zástupcovia predsedu vlády UKP sa na ňom nikdy nezúčastnili. Niekedy sa ho zúčastňujú laickí veriaci tejto Cirkvi, ľudia z oblasti vedy a kultúry, ktorí majú potrebu modliť sa a viesť s nami dialóg. Žiaľ, ich duchovní sú čoraz uzavretejší a vyhýbajú sa akémukoľvek kontaktu. Samozrejme, vždy od nich môžete počuť, že sú diskriminovaní, pretože ukrajinské zákony vyžadujú, aby si zmenili meno, že sa v ukrajinskom štáte necítia dobre.

KAI: A vzťahy s ukrajinskou pravoslávnou cirkvou?

Pravoslávna cirkev na Ukrajine sa stále buduje. Zatiaľ s ňou nevedieme oficiálny ekumenický dialóg, ale stretávame sa. Je to cirkev otvorená dialógu, vyvíja konštruktívne iniciatívy v oblasti sociálnych problémov a podporuje budovanie občianskej spoločnosti, štátnu reformu a realizáciu proeurópskych ambícií Ukrajiny. Spolupracujeme pri realizácii všetkých konkrétnych projektov slúžiacich pre dobro nášho štátu. Naše vzťahy sú dobré.

KAI: Sme uprostred synody biskupov o synodalite. Ako to vyzerá na Ukrajine? Máte v tejto súvislosti nejaké spoločné iniciatívy s rímskokatolíckou cirkvou?

Počas nášho spoločného stretnutia a výjazdového zasadnutia v novembri minulého roka Synoda a synodalita boli hlavnou témou našich úvah. Podelili sme sa o naše názory na synodalitu, čo máme spoločné a v čom sa rozchádzame, čo je kontroverzné, na čo sme už našli odpovede a aké úlohy nás ešte čakajú. Synoda je predovšetkým vhodným časom na to, aby sme si povedali pravdu o situácii, v ktorej sa nachádzame, aby sme sa postavili pred Pána v pravde. Stáva sa, že máme medzi sebou príslovečného “slona v obchode s porcelánom” a, žiaľ, neodvažujeme sa verejne hovoriť o jeho správaní, vytvárame dojem, že ho nevidíme, že neexistuje. Predovšetkým si musíme povedať, že ukrajinská spoločnosť prechádza mimoriadne rýchlou sekularizáciou.

Otázkou je, ako by sme na to mali reagovať my kresťania? Máme dva vzájomne sa vylučujúce prístupy. Jeden hovorí: musíme bojovať proti sekularizácii, stavať múry a pevnosti a tvrdo ich brániť bojom proti inak zmýšľajúcim. Hlásame, že musíme zvíťaziť aj s podporou štátnej legislatívy, a keď sa nás oponenti pýtajú, prečo “to tak musí byť”, počujú odpoveď: “pretože to tak musí byť”.

Druhá možnosť naopak nabáda k dialógu so svetom, pričom v žiadnom prípade netreba zrádzať svoju identitu a hodnoty, ale predovšetkým hovoriť jazykom, ktorému ľudia rozumejú. V prúde sekularizácie sú, samozrejme, sily, ktoré bojujú proti Cirkvi, ale podľa môjho názoru medzi sekularizovanými ľuďmi viac ako 90 % potrebuje predovšetkým novú evanjelizáciu. Synoda je teda veľmi vhodným časom na premýšľanie o tom, ako týchto ľudí osloviť, akým jazykom ich osloviť, najmä preto, že sa čoraz menej stretávame osobne a čoraz častejšie vo virtuálnom priestore, ktorý sa stal neoddeliteľnou súčasťou nášho života.

Otázkou je, či sa virtuálne už nestalo skutočným. Preto musíme otvoriť nové areopágy, aby sme evanjelizovali našu krajinu. Na Ukrajine má sekularizácia trochu inú tvár ako v západných krajinách. Globálna sekularizácia sa prekrýva s ranami postkomunistickej spoločnosti, najmä v strednej, južnej a východnej Ukrajine, kde boli zničené všetky náboženské, národné a rodinné tradície. Sme v situácii, keď od základov budujeme novú tradíciu, ktorá samozrejme nemá vždy kresťanský charakter. V dialógu musíme vytvoriť novú kultúru založenú na kresťanských hodnotách.

KAI: Veľkou výzvou pre Ukrajinu je emigrácia…

Je to nepochybne veľká výzva pre štát a pre našu Cirkev. Na našej synodálnej ceste si kladieme tri otázky: kto a kde sme a ako môžeme byť spolu. Synodálna cesta nie je len o diskusii o problémoch. Synodalita je o vytváraní spoločenstva, aby sme mohli čo najlepšie prevziať osobnú zodpovednosť za Kristovu Cirkev. Naša cirkev prežíva štvrtú fázu zjednotenia. V priebehu histórie sme sa vždy snažili byť jednotní, keď sme žili v diaspóre. Naše farnosti, eparchie v Spojených štátoch, Kanade, Austrálii, Brazílii a iných častiach sveta si vždy uvedomovali, že patríme do jedného cirkevného spoločenstva, ktoré má svoj pôvod na Ukrajine, s celou jeho stáročnou kyjevskou duchovno-teologickou tradíciou. Udržať túto jednotu nie je v súčasnosti také jednoduché. Identifikácia migrantov s ich vlasťou a Cirkvou už nie je taká samozrejmá. Už v prvej generácii migrantov sa deti asimilujú do prostredia, v ktorom žijú.

Napríklad deti migrantov, ktoré sa narodili v Taliansku, nie vždy hovoria po ukrajinsky a my ich musíme katechizovať po taliansky. Pre mnohých je migrácia veľkou príležitosťou na vytvorenie vlastného života, ale na druhej strane je aj veľkou výzvou. Ľudia idú tam, kde im je najlepšie, a zvyčajne sa najprv nepýtajú, kde je najbližší kostol, ale po čase ho začnú hľadať. Okrem toho migrácia prebieha aj v rámci krajín, napr. v Spojených štátoch sa všetky naše cirkevné štruktúry nachádzajú na východe krajiny, pretože sa tam od začiatku 20. storočia usadili Ukrajinci.

Medzitým sa dnes geografia našej prítomnosti v tejto krajine radikálne zmenila. Už teraz sa musíme vážne zamyslieť nad určením nových štruktúr na západe USA. Premena statickej spoločnosti na dynamickú, ktorá prebieha už roky, je pre našu Cirkev veľkou výzvou, a preto musíme urobiť všetko pre to, aby sme boli čo najbližšie k našim veriacim. Mottom našej synodálnej cesty sú slová: “Cirkev je vždy a všade s vami”. Musíme objavovať a neustále sprevádzať našich veriacich, nech žijú kdekoľvek.

KAI: V súčasnej zložitej situácii hrozby invázie by bola návšteva Svätého Otca na Ukrajine nepochybne mimoriadne dôležitá. Môžeme ho očakávať a kedy?

V novembri minulého roka som mal tú česť dlho hovoriť s pápežom Františkom. Bolo to moje prvé stretnutie od vypuknutia pandémie začiatkom roka 2020. Svätý Otec sa nepýtal len na všeobecnú situáciu na Ukrajine, ale skutočne sa zaujímal o detaily. Ubezpečil ma, že jeho rozhodnutie navštíviť našu krajinu je už zrelé na realizáciu. Veľmi dobre vie, že ruská agresia voči Ukrajine sa netýka len nás, ale má globálny rozmer. Jasne to vidíme na ultimáte, ktoré Rusko dalo USA a NATO a ktoré sa týka celého Západu. Naša krajina sa stala takým “bolestivým nervom” sveta, a preto je také dôležité, aby sa pápež skutočne dotkol našej reality.

KAI: Existujú už nejaké konkrétne termíny návštevy?

Zatiaľ nie. Požiadal som Svätého Otca, aby svoje konečné rozhodnutie oznámil čo najskôr, aby sme boli dobre pripravení na jeho prijatie. Tak to bolo aj v prípade návštevy Jána Pavla II., ktorej termín bol oznámený rok pred jeho príchodom a my sme sa mohli dobre pripraviť. Pápež navštívi nielen katolíkov oboch obradov, ktorí tvoria menšinu, ale všetkých Ukrajincov, pravoslávnych a predstaviteľov iných náboženstiev a neveriacich. Návšteva bude mať celoštátny rozmer. Očakávame, že bude chcieť hovoriť o princípoch budovania spravodlivej spoločnosti a štátu v súlade so svojou encyklikou “Fratelli tutti” o bratstve a sociálnom priateľstve. Bude to mimoriadne dôležité, najmä vzhľadom na naše zranenia spôsobené vojnou na východe krajiny a pandémiou. Sociálna citlivosť pápeža Františka je pre nás a celý svet veľmi dôležitá.

Návšteva bude mať mnoho rozmerov a čaká nás veľa práce. Na stretnutí s rímskokatolíckymi biskupmi sme sa rozhodli vytvoriť spoločný výbor, ktorý sa bude zaoberať prípravami na pápežskú návštevu, a budeme sa snažiť urobiť všetko pre to, aby prebehla čo najlepšie. Pápežova návšteva bude veľkou podporou a svetlom nádeje pre štát, národ a Cirkev. Bude to predovšetkým veľká duchovná udalosť a vyjadrenie modlitbovej podpory Ukrajiny zo strany celého katolíckeho sveta.

KAI: Najlepší čas pre Ukrajinu je…?

Pravdepodobne v letnom období, aby sa zhromaždilo čo najviac ľudí. Najmä preto, že ako vidíme z pohľadu posledných dvoch rokov, v tomto období pandemická vlna zvyčajne opadne a obmedzenia sa uvoľnia.

KAI: Ako by sme my Poliaci a Cirkev mali podporiť Ukrajinu v tomto dramatickom období?

Predovšetkým modlitbou. Modlite sa za nás, pretože vaša modlitba je silnejšia ako americké zbrane. Potrebujeme tiež podporu Poľska v rôznych medzinárodných organizáciách. Poľsko teraz predsedá OBSE a má čo povedať k bezpečnosti a mieru na Ukrajine a na celom našom kontinente. Ruská agresia voči našej krajine je zároveň útokom na Poľsko a ďalšie krajiny, ktoré vstúpili do NATO v roku 1997.

Snažím sa predovšetkým myslieť ako kresťan a posudzovať súčasnú situáciu z Božej perspektívy. Odvolám sa na Bibliu. Keď Izrael hľadal podporu v Egypte proti asýrskej agresii, prorok Izaiáš varoval, aká klamlivá môže byť dôvera Izraela v Egypt, a apeloval, že Boh je jediný Pán, ktorý môže zachrániť, a vyzýval k úplnému odovzdaniu sa mu. Vďaka Božiemu zásahu sa Asýrčania stiahli z obliehaného Jeruzalema a Izrael bol zachránený. Preto aj my teraz dúfame, že podobne ako Jeruzalem, Boh ochráni Ukrajinu. Modlíme sa, aby ruské vojská opustili naše hranice a vrátili sa do svojich kasární.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.