Podľa jej slov „naberá na sile hrubosť, vulgárnosť a manipulácia vo verejnej debate. (…) osobný konflikt je legitímnou pracovnou metódou. (…) so slovom sa často narába účelovo, bez zodpovednosti za následky a s umlčaním vlastného svedomia“.  Ako to teda je s tou hrubosťou, konfliktom a svedomím v prípade Čaputovej, ktorá by nemenila potratovú legislatívu? Nie je hrubosťou, konfliktom a umlčaním svedomia zabíjanie nenarodených, ktoré nechce meniť? Tu treba Čaputovej položiť otázku: Prečo s nenarodenými nebudeme všetci na Slovensku žiť spoločne ale naďalej povoľujeme ich zabíjanie, keď ich niekto nechce?

Takto si Čaputová predstavuje prajnosť a úctivosť? Takto si predstavuje svoju víziu, že spolu tvoríme Slovensko? Čiže podľa nej „každý, kto má skutočný záujem o to, aby sa našej republike darilo, musí vidieť v tom druhom aj brata, sestru, občana, človeka (…), len tí nenarodení už nie sú podľa nej, ani bratmi, ani sestrami. Kde je teda jej proklamovaná prajnosť, solidarita a spolupatričnosť?

Čaputová v prejave spomenula „dodržiavanie pravidiel všetkými rovnako a povinnosť niesť zodpovednosť v prípade ich porušenia – alebo jednoducho povedané zabezpečenie poriadku a férovosti v reálnom živote – je naším najväčším dlhom po novembri 1989“, čo však nekorešponduje s jej podivnou koncipientskou praxou a jej advokátskym statusom či volebnou kampaňou. Ukazuje sa, že jej „odhaľovanie reality, ktorá nám chvíľami vyrážala dych“ nemusí byť vždy príjemné. Istanbulský dohovor po parlamentných a vládnych tancoch tiež nerieši podobne ako ministra v demisii, tak ako je to s tými pravidlami? Skutočne pravidlá pre všetkých?

Čaputová, ako mnoho politikov za posledných 30 tridsať rokov pred ňou, tiež použila doslova otrepanú floskulu, že „(…) vymožiteľnosť práva, právna istota, rovnosť pred zákonom – namiesto korupcie, formalizmu a zneužívania spravodlivosti“. Ale už len prezidentské voľby a podané sťažnosti jedným z kandidátov, ktoré dodnes kompetentné súdne orgány nevyriešili, robia z tohto jej tvrdenia bezobsažný ideologický slogan. O vymožiteľnosti práva by vedeli rozprávať okradnutí vlastníci pôdy, pacienti, čo sa nemajú báť umierať spolu s nenarodenými deťmi, podnikatelia, ktorým nezaplatili za prácu na diaľniciach, poľnohospodári, ktorí nemajú rovnaké dotácie ako v západnej EU, či bezbranní ľudia na súdoch nemajúci na právnikov, alebo Kiskova DPH, bytovky a pozemky…atď.

Čaputovej solidarita „so ženami, ktoré roky zažívali násilie a nevedeli sa dovolať pomoci“ by sa mohla skôr zamerať na spravodlivosť a jej vyžadovanie od orgánov štátnej moci, ktoré neustále zlyhávajú pri riešení týchto obludných tragédiách. Že by išlo zneužitie právomocí verejného činiteľa, ak polícia a súd nekoná? Alebo len dôvod na presadzovanie Istanbulského dohovoru?

Čaputová sa vraj rozprávala “ ľuďmi, ktorí od malička žijú s pocitmi menejcennosti len kvôli príslušnosti k národnostnej menšine či farbe pokožky.“.  To je rasový, etnický a kultúrny paradox, lebo reálna prax na Slovensku ukazuje, že je skôr problémom, že ak nejaký člen slovenského národa vyjadrí národnú hrdosť, tak liberálne médiá a multikulturálni politici  okamžite dehonestujú tieto postoje ako xenofóbiu, zápecníctvo, extrémizmus a nenávisť. Treba upozorniť, že práve to, čo je slovenské je neustále kritizované a marginalizované, ale to, čo nie je slovenské, je supremované a glorifikované.  Jednoducho svet Čaputovej je odlišný od reality, ktorú prežívajú Slováci a Slovenky.

Čaputová žije asi paralelnej realite, lebo sa rozprávala „s ľuďmi, pre ktorých je tečúca voda a istota bývania nedosiahnuteľným snom“. Možno ju bude vhodné informovať, že ak chcú pracujúci  Slováci a Slovenky dosiahnuť sen o bývaní a tečúcej vode, tak musia celý život pracovať, vložiť hlavu do slučky smrteľného zovretia hypotékového otroctva. Nikto im zadarmo nestavia byty a domy. Vraj sa rozprávala „ s mnohými ďalšími, ktorí sú vylučovaní nie pre svoje skutky, ale pre atribúty, ktoré nevedia ovplyvniť, lebo im ich nadelil život sám“. Nuž z hľadiska kauzality je zrejmé, že každý, kto sa nechce vzdelávať, civilizovať, socializovať a denne tvrdo pracovať, logicky seba samého vylúči z civilizovanej spoločnosti na jej okraj. Následne sa nechá nespravodlivo živiť z plodov práce iných vo forme sociálnych dávok, čo odporuje  biblickej múdrosti: kto nechce pracovať nech ani neje. Ak teda nemá atribúty ako eštebácki, komunistickí a privatizérski rodičia. Takí pracovať určite nemusia.

Je zrejmé, na ktorej strane Čaputová stojí, lebo ona sa vraj rozprávala „s ľuďmi, ktorí sú objektom nenávisti pre ich inakosť, či túžbu žiť rodinným životom tak ako ostatní. A s mnohými ďalšími, ktorí sú vylučovaní nie pre svoje skutky, ale pre atribúty, ktoré nevedia ovplyvniť, lebo im ich nadelil život sám“.

Zdá sa, že v ideologickom genderovom, antropologickom a právnom svete Čaputovej žijú na Slovensku muži a ženy, ktorí sú vraj nenávidení a vraj nemôžu žiť rodinným životom ako ostatní, hoci po ňom túžia. Netušil som, že právny systém na Slovensku bráni niekomu, kto spĺňa zákonom stanovené predpoklady, slobodne a zodpovedne uzavrieť manželstvo a založiť si rodinu. Stretol na Slovensku niekto muža, ktorému bolo legislatívne bránené oženiť sa zo ženou? Alebo ženu, ktorej by niekto legislatívne bránil vydať sa za muža? A tak si založiť rodinu? Isteže sú určité legislatívne obmedzenia ako napr. incest a vek. Je nejaká žena alebo muž na Slovensku nenávidený pre takúto túžbu? V Čaputovej svete vraj áno.

Možno Čaputovej pomôže, ak jej kompetentný odborník vysvetlí, čo znamenajú pojmy muž, žena a rodina, či rodinný život. Aspoň nebude musieť (ak má svedomie a biblické poznanie) čítať lži a nezmysly v novoročných prejavoch, ktorých autorom je…? Je paradox, že ju trápi neexistujúca nenávisť v dobe, kde niekto, kto spĺňa legislatívne kritéria pre uzavretie manželstva a pre rodinný, sa tých legislatívnych možností a „formalít” dobrovoľne zrieka (žije nadivoko lebo sám s dieťaťom), pričom tí, ktorí z antropologických a iných vedeckých dôvodov nemôžu uzavrieť manželstvo a žiť rodinným životom, potrebujú tieto legislatívne možnosti a „formality“.

Podľa Čaputovej „všetci máme na Slovensku svoje miesto, svoj domov, právo na kvalitné služby od štátu, právo sa začleniť a žiť dôstojne. Dať šancu prežiť dôstojný život iným  nijako neznižuje šancu prežiť dôstojný život nám“, čo je v rozpore s realitou slovenských rodín, ohrozených chudobou (napriek tomu, že rodičia pracujú), so zabíjaním nenarodených a s legislatívou, ktorá to umožňuje, a ktorú ona sama roky obhajuje. To je jej veľmi zvláštna právna predstava “zabezpečenia spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti“, ktorú považuje za výzvu v tomto roku.

Je chvályhodné tvrdenie a túžba, dotiahnuť „zmeny v zdravotníctve tak, aby sme znížili počet odvrátiteľných úmrtí. Aby sme zabezpečili dostatok lekárov, zdravotných sestier a podmienky, ktorým budú pacienti dôverovať“, len je otázkou či táto glorifikovaná zmena v zdravotníctve kauzálne spôsobí zníženie počtu odvrátiteľných úmrtí a či zabezpečí dostatok lekárov…atď. V dojemnej legislatívnej spolupráci štátu (vlády SR, zdravotné poisťovne a parlament) s finančnými skupinami toto určite dosiahneme. Ale len pre finančne bonitných klientov, lebo chorí pacienti už asi neexistujú, sú len klienti a zdravotnícke služby (Zajacove a pentliarikove cynické reformy). Ostatným musí stačiť tzv. základ.

Čaputovej slová „Vybudujme pevný systém dlhodobej starostlivosti o seniorov, keďže sme najrýchlejšie starnúca krajina v Európskej únii a máme nedostatok zariadení a personálu na počet obyvateľov“ vyznievajú cynicky v kontexte jej skorších vyjadrení o tom, že SR má byť krajinou, v ktorej sa ľudia nebudú báť umierať. Ešte cynickejšie jej slová vyznievajú v kontexte toho, čo povedala o potratovej legislatíve, ktorú nechce meniť, ale zachovať. Asi ešte neprišla na to, že národ, ktorý zabíja vlastné deti nemá budúcnosť a súčasne zabudla na svoje predchádzajúce tvrdenie: „Biblická múdrosť hovorí, že keď pravdu spoznáme, tak nás oslobodí. Kiežby toto naše poznanie bolo základom budúceho roku, roku príležitostí“.  Nuž biblická múdrosť hovorí aj Nezabiješ! a možno toto imperatívne sformulované biblické poznanie raz dorazí aj k Čaputovej najmä v tomto roku príležitostí. Hádam bude aj príležitosťou pre niekoľko tisíc nenarodených narodiť sa a žiť.

Čaputovej klimatický apel „postarajme sa o ochranu našich lesov, o čistotu ovzdušia a o ochranu druhov, ktoré svojou činnosťou ničíme“ tiež vyznieva tragikomicky, ak si občania spomenú na (i jej – podľa nej) presunutie istej skládky odpadu z jedného slovenského mesta do iného slovenského mesta. Asi takto si Čaputová predstavuje „silu nápadov, inovácií, ktorými môžeme konkurovať svetu“: presunúť problém z jedného teritória na iné, dobre na tom zarobiť, a ešte sa tváriť ako klimatická princezná.  Toto je svetový štandard, ktorý asi bude SR kopírovať.

Každý, kto dokáže konceptuálne myslieť, vie že „riešenie generačnej chudoby a nedostatku bývania“ bez zásadnej štrukturálnej zmeny celého daňového, pracovnoprávneho legislatívneho, sociálneho a dôchodkového systému, ktorý nielen ekonomicky demoluje rodinu v kontexte generácií, je nemožné. Takže, ak tento „sociálny“ štát rodinu oberá o viac ako 70% jej príjmov vo forme daňového, odvodového a poistného zaťaženia, tak potom po pár dekádach  nie je možný iný výsledok, ako ten, ktorý chce zrazu riešiť.  Ako chce myslieť na generáciu mladých ľudí, ktorých potrebujeme na Slovensku udržať, keď im takto usporiadaná spoločnosť neponúka nič okrem doživotného dlhového otroctva? Asi si neuvedomuje, že iba niektorí sa narodili do rodiny vyvolených privatizérov a bývalých komunistov či eštebákov, ktorí sa po roku 1989 nemorálne zmocnili majetku vytváraného viacerými generáciami. Deti tohto druhu ľudí sú už zabezpečené. Nájomné byty nepotrebujú.

Dojemne vyznieva aj jej starosť  o „(…)  našu kultúru a naše kultúrne dedičstvo“, ktoré chce asi zveriť spolu s inými liberálnymi a sociálnymi, či tzv. probruselskými politikmi multikulturalistom a migrantom z cudzích kultúr a civilizácií z iných kontinentov. To občanom Slovenska iste pomôže objať krásu protekcionistických menšín najrôznejšieho druhu, ale spodobniť aj budúci civilizačný a náboženský konflikt dobra a zla, oživiť kolektívnu  pamäť o pohnutých chvíľach našej minulosti, z ktorých sme sa očividne nepoučili.  Je zvláštne, že chce otvárať otázky o mravnosti vo verejnom priestore a o zmysle života, najmä ak sa občan pozrie na jej slová a skutky v minulosti.

Jej volanie po dôvere v podivné ciele, ktoré si vraj my sami stanovíme (30 ročnú skúsenosť so stanovovaním cieľov tu už máme: napr. privatizácia národného majetku vyvoleným domácim či zahraničným dobrodincom), ale aj po dôvere v štátne inštitúcie (súdy, prokuratúra, polícia), ba dokonca k politikom, je až tragicky infantilné. Vari nestačia ťaživé zistenia o zlyhaní jednotlivcov, či skôr celého riadiaceho byrokratického, justičného, vzdelávacieho a zdravotníckeho systému v posledných dekádach? Podľa Čaputovej mnohí z nich odviedli v minulom roku kus dobrej práce, keďže istý daňový, dpháčkový a pozemkový expert, či súčasný aj bývalý generálny prokurátor, alebo všetci „noví“  gorilí politici, ktorí chcú nové a slušné zmeny, všetci dnešní privatizéri pôdy a rozkrádači eurofondov (našich daní) sú stále na slobode. To sú tí skvelí ľudia –  najväčší potenciál našej krajiny. To sú skutočne  naši ľudia, ktorí dosahujú skvelé výsledky na svetovej úrovni, len všetci v praxi vidíme, čo znamená slovo „naši“. Lebo to nie sme my občania. Požehnaný Nový rok všetkým, nielen tým „našim“.

René Balák