Do akej miery sa rastúce napätie s Čínou premietne do hospodárskej politiky Spojených štátov? Po sérii sankcií a otvorene diskriminačných právnych predpisov, po očakávaných opatreniach týkajúcich sa amerických investícií v Číne a po tom, ako sa v Spojených štátoch čoraz častejšie hovorí o vojne, Bidenova administratíva vie, že musí vyjasniť svoje hospodárske vzťahy s krajinou, ktorá je najväčším obchodným partnerom USA mimo Severnej Ameriky.

V nadväznosti na jarné zasadnutia Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, ktoré sa konali tento mesiac, vydala ministerka financií Janet Yellenová svoje prvé významné vyhlásenie o hospodárskych vzťahoch s Čínou od roku 2021. Súdiac podľa tónu, jej posolstvo má objasniť a upokojiť sériu špekulácií a diskusií o motívoch a zámeroch. V súčasnej situácii však zďaleka nie je jasné, či jasnosť skutočne prispieva k upokojeniu.

Scenár, ktorý Yellenová odmieta, je scenárom Thukydidovej pasce, no jej dôvody sú výrečné. Myšlienka, že “konflikt medzi Spojenými štátmi a Čínou” je “čoraz nevyhnutnejší”, je podľa nej založená na falošnom predpoklade. Tento pohľad “vychádzal z obáv, ktoré zdieľali aj niektorí Američania, že Spojené štáty sú v úpadku. A že Čína nás bezprostredne preskočí ako najväčšia svetová hospodárska mocnosť, čo povedie k zrážke medzi národmi”. Amerika by sa snažila o vojenskú konfrontáciu, aby zabránila nepriaznivej zmene mocenskej rovnováhy v dôsledku fenomenálneho hospodárskeho rastu Číny. Yellenová nás ubezpečuje, že to nemá zmysel, pretože americké hospodárstvo je vďaka základným inštitúciám slobody, kultúre inovácií a múdremu riadeniu Bidenovej administratívy v dobrom stave.

“Spojené štáty zostávajú najdynamickejšou a najprosperujúcejšou ekonomikou na svete.” Yellenová preto trvá na tom, že Amerika nemá dôvod snažiť sa “potlačiť hospodársku a technologickú modernizáciu Číny” alebo sa usilovať o hlboké oddelenie. Americká hospodárska moc, pokračuje ministerka financií, “je posilnená” jej vzťahmi s “blízkymi priateľmi a partnermi v každom regióne sveta vrátane indo-tichomorského”. Amerika sa preto “nemá dôvod obávať zdravej hospodárskej súťaže s ktoroukoľvek krajinou”. A potom Yellenová prináša pointu: “Hospodársky rast Číny nemusí byť nezlučiteľný s vedúcim postavením USA v ekonomike.”

Stojí za to pozastaviť sa nad touto implikáciou. Konflikt nie je nevyhnutný, pretože sa Amerike darí. To zasa znamená, že Čína môže rásť bez toho, aby ohrozovala americké vedúce postavenie v hospodárstve. Ale čo keby to tak nebolo? Yellenová túto implikáciu nešpecifikuje. V takom prípade, keď Yellenová ponecháva len malý priestor na pochybnosti, by však boli všetky stávky zrušené. Dokonca aj teraz, keď Bidenova administratíva vyhlasuje, že je presvedčená o amerických hospodárskych vyhliadkach, Yellenová trvá na svojom: “Tak ako vo všetkých našich zahraničných vzťahoch, aj vo vzťahu s Čínou je prvoradá národná bezpečnosť.”

Na jednej strane je to zrejmé. Žiadny verejný činiteľ nikdy nepovie nič iné. Bezpečnosť je základnou funkciou štátov. Všetko však závisí od rozsahu vašej predstavy o národnej bezpečnosti a od úrovne dôvery. A ak musíte nahlas uviesť prioritu národnej bezpečnosti v zahraničných vzťahoch, viete, že máte problém.

Pre Yellenovú je zrejmé, že Amerika má právo definovať svoju národnú bezpečnosť na planetárnej úrovni. Tvrdí napríklad, že medzi “najnaliehavejšie problémy americkej národnej bezpečnosti” patrí obrana Ukrajiny pred ruskou agresiou. Každý, kto sa rozhodne ignorovať americké sankcie voči Rusku a spadá pod jeho jurisdikciu, bude čeliť vážnym dôsledkom. Podobne, keďže sa Amerika rozhodla, že chce odoprieť určité technológie čínskej armáde, zavedie príslušné sankcie a obchodné obmedzenia.

Silná a sebavedomá Amerika teda nemá dôvod stáť v ceste hospodárskej a technologickej modernizácii Číny, s výnimkou všetkých oblastí, ktoré americký národný bezpečnostný establišment, najgigantickejší na svete, definuje ako základné národné záujmy. Aby to bolo niečo iné ako pokrytectvo, musíte si predstaviť, že žijeme v zlatom svete, v ktorom sú technológie, priemyselné kapacity a obchod, ktoré sú dôležité pre národnú bezpečnosť, vedľajšie v súvislosti s hospodárskou a technologickou modernizáciou v širšom zmysle.

Yellenová túto víziu zlatého klinca podporuje tým, že trvá na tom, že opatrenia USA voči Číne budú prísne cielené. Ako však všetci vedia, tieto cielené opatrenia doteraz zahŕňali masívne úsilie o ochromenie svetového lídra v oblasti 5G technológií, spoločnosti Huawei, sankcie proti celému dodávateľskému reťazcu čipov a zaradenie väčšiny významných výskumných univerzít v Číne na americký zoznam subjektov, ktorý prísne obmedzuje obchod.

K tomu všetkému treba dodať, že zatiaľ čo Yellenová trvá na tom, že sankcie v oblasti národnej bezpečnosti nám nič nehovoria o amerických zámeroch voči čínskemu rastu, vyzdvihuje právne predpisy prijaté za Bidenovej vlády, najmä zákon o čipoch a zákon o znížení inflácie, ktoré obsahujú silné protičínske prvky, ako výrazne prispievajúce k budúcej prosperite samotnej Ameriky.

Výsledkom je, že Amerika víta hospodársku modernizáciu Číny a odmietne vábenie Thukydidovej pasce, pokiaľ bude rozvoj Číny prebiehať v súlade s líniami, ktoré nenarušujú americké vedúce postavenie a národnú bezpečnosť. A americký postoj bude tým priaznivejší, čím úspešnejšie bude presadzovať svoju národnú prosperitu a prevahu práve v týchto oblastiach.

Je príznačné, že to, čo sa zdá byť rozumným a ústretovým vyhlásením, je v skutočnosti také rušivé. Čína musí akceptovať americké vymedzenie status quo. Ak nebude rešpektovať hranice, ktoré jej Washington vytýčil medzi neškodnou prosperitou a historicky dôležitým technologickým rozvojom, potom by mala očakávať, že bude čeliť masívnym sankciám.

Treba byť Yellenovej vďačný za to, že to povedala tak jasne. Ale ako, preboha, Washington očakáva, že Peking zareaguje? Čína nie je Japonsko alebo Nemecko po roku 1945. Vo vzťahu k Spojeným štátom, ak sa kladie otázka “vedúceho postavenia”, je parita to najmenej, o čo sa Peking musí usilovať. Status quo, ktorý ministerka financií Yellenová považuje za samozrejmosť, zjavne nemôže byť dlhodobo legitímny. Ako Peking uviedol, usiluje sa o zásadnú zmenu usporiadania svetových záležitostí tak, aby americké reči o vedúcej úlohe navždy odišli do dôchodku. Čína nie je jedinou veľkou ázijskou mocnosťou, ktorá zdieľa tento názor. India to nechápe inak.

Vo Washingtone sa to stretáva s nepochopením alebo dokonca s pocitom zranenej hrdosti. Nechápe Čína, že za svoj rast vďačí poriadku vedenému Američanmi? Vzbúriť sa proti tomuto poriadku, hovorí Yellenová celkom otvorene, nie je v záujme Číny. Yellenová má pravdu, že konflikt medzi Čínou a Spojenými štátmi nie je nevyhnutný. Závisí však od krokov, ktoré obe strany urobia.

Je však ťažké pochopiť, ako môže byť jej vízia, v ktorej si Spojené štáty prisvojujú právo určovať, aká trajektória čínskeho hospodárskeho rastu je a aká nie, základom pre mier. Ak majú Spojené štáty stále záujem o globálny hospodársky a politický poriadok, a to by určite mali mať, musia byť otvorené rokovaniam o mierovej zmene. V opačnom prípade si jednoducho koleduje o boj.