Oznámenie Japonska z decembra 2022 o oveľa aktívnejšej obrannej stratégii predznamenáva novú éru v americko-japonskom spojenectve. Na spoločnom brífingu s premiérom Fumio Kišidom 13. januára prezident Joe Biden uviedol, že “modernizujeme našu vojenskú alianciu, pričom vychádzame z historického zvýšenia japonských výdavkov na obranu a novej japonskej národnej bezpečnostnej stratégie”.

Japonsko je dôležitou súčasťou americkej bezpečnostnej architektúry v severovýchodnej Ázii. Hostí približne 54 000 príslušníkov americkej armády, ktorí majú prístup na osemdesiatpäť základní alebo zariadení. Okrem toho Japonsko poskytuje ročne približne 1,7 miliardy dolárov v rámci podpory hostiteľskej krajiny na financovanie amerických jednotiek.

Pôvodný dôvod vzniku aliancie možno vystopovať na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia, keď komunisti ovládli pevninskú Čínu a začala sa kórejská vojna. V tomto kontexte Spojené štáty považovali Japonsko za rozhodujúcu protiváhu rastúcej hrozbe komunizmu. Národný spravodajský odhad z roku 1951 uvádzal tri kľúčové dôvody, prečo Spojené štáty museli zapojiť Japonsko do svojho tichomorského aliančného systému: Priemyselný potenciál Japonska, jeho vyškolená pracovná sila a geografická poloha krajiny vedľa ázijskej pevniny.

V roku 1965 veľvyslanec Edwin Reischauer načrtol tri kľúčové ciele amerických vzťahov s Japonskom: 1) zabezpečiť, aby sa japonský “priemyselný potenciál neodklonil na stranu komunistov alebo do pozície neutrality”; 2) zachovať prístup k americkým základniam nachádzajúcim sa v Japonsku a na ostrovoch Rjúkjú (vrátane Okinavy); a 3) povzbudiť Japonsko, aby zohrávalo aktívnu úlohu v hospodárskom rozvoji slobodných krajín vo východnej a juhovýchodnej Ázii.

Ďalším americkým cieľom však bolo naliehanie na Japonsko, aby budovalo svoje vojenské kapacity a mohlo tak viac prispievať k vlastnej obrane a prípadne aj k regionálnym misiám. Bola to výzva, pretože, ako to charakterizoval Reischauer, Japonci si “vybudovali mýtus, že mier v Japonsku bol výsledkom ich ‘mierovej ústavy’, a nie obrannej pozície USA na Ďalekom východe”.

Nie všetci vo vláde USA však súhlasili s názorom, že na Japonsko by sa mal vyvíjať takýto tlak. V roku 1968 vydala Rada pre politické plánovanie ministerstva zahraničných vecí USA správu s názvom “Bezpečnostná úloha Japonska v Ázii”. Predložila tri možné scenáre vojenského vývoja Japonska, ktoré sa pohybovali od minimálneho po maximálne posilnenie vojenskej sily.

Na strane minima bola stratégia Alfa (“len obrana”), v ktorej by si Japonsko zachovalo minimálne spôsobilosti a spoliehalo by sa výlučne na Spojené štáty. Stredným scenárom bola stratégia Beta (“obrana plus udržiavanie mieru”), v ktorej by Japonsko rozvíjalo obranné vojenské spôsobilosti, ale obmedzilo by sa na medzinárodné angažovanie pri udržiavaní mieru.

Maximálny scenár bol označený ako stratégia Gamma (“hlavná regionálna vojenská mocnosť”), v ktorej by Japonsko pokračovalo v silnom vojenskom posilňovaní, a tým by malo “výrazne rozšírenú regionálnu úlohu…, ktorá by mu umožnila prevziať významný podiel na bezpečnosti prinajmenšom v oblasti severovýchodnej Ázie, pre ktorú sú teraz potrebné konvenčné vojenské sily USA”. V štúdii sa uvádza, že pre mnohých amerických obranných plánovačov sa stratégia Gamma javila ako optimálna, pretože jej výsledkom by bolo vojensky schopné Japonsko, ktoré by mohlo “odbremeniť USA od časti ich regionálneho bezpečnostného bremena”.

V štúdii sa však tiež uvádza, že stratégia Gamma by bola dvojsečnou zbraňou. Japonsko disponujúce “významnou autonómnou… vojenskou silou” by mohlo viesť k “nacionalistickým tlakom”, ktoré by Tokio povzbudili k snahe o “strategickú nezávislosť od USA”.

V súčasnom kontexte môže byť Japonsko, ktoré disponuje novými spôsobilosťami, ako sú napríklad protirakety, v pozícii iniciovať alebo reagovať na nepriateľské akcie v čase a na mieste, ktoré si samo zvolí. V takomto prípade by Spojené štáty podľa článku 5 zmluvy o obrane boli povinné podporiť svojho spojenca a potenciálne vstúpiť do konfliktu.

Ešte významnejšie je, že stratégia Gamma má rozsiahle dôsledky na druhú hlavnú otázku americko-japonskej aliancie: rozšírené odstrašovanie, ktoré sa považuje za základ aliancie. Ministerstvo obrany definuje rozšírené odstrašovanie ako americký “záväzok odstrašovať a v prípade potreby reagovať v celom spektre potenciálnych jadrových a nejadrových scenárov na obranu spojencov a partnerov”.

Hoci Pentagón uprednostňuje slobodu konania, ktorú “spektrum” reakcií – jadrových a nejadrových – predpokladá, americké sľuby rozšíreného odstrašovania Japonsku často zdôrazňovali jadrový rozmer, preto sa používa termín “jadrový dáždnik”. Stratégia Gamma, v rámci ktorej by USA povzbudzovali Japonsko, aby investovalo viac zdrojov do svojej armády, by však podľa štúdie mohla viesť k tomu, že Japonsko by bolo ochotnejšie usilovať sa o “nezávislú jadrovú spôsobilosť”.

V dôsledku toho štúdia dospela k záveru, že variantom, ktorý by bol najviac v súlade s americkými národnými záujmami, by bolo podporovať variant Beta (stredný), v ktorom by Japonsko disponovalo primeranými spôsobilosťami a malo by len obmedzené medzinárodné nasadenie (udržiavanie mieru).

Bezpečnostné prostredie v rokoch 1968 a 2023 bolo však úplne odlišné. Japonsko – a vlastne aj samotná americko-japonská aliancia – čelí akútnym jadrovým a konvenčným hrozbám pochádzajúcim zo susedných krajín, ktoré by boli len pred desiatimi rokmi nepredstaviteľné. Japonsko preto z vlastnej iniciatívy realizuje možnosť Gamma.

Ako sa teda možno vyhnúť nástrahám stratégie Gamma? Spojené štáty a Japonsko by mali okrem iného posilniť svoje operačné vzťahy prostredníctvom intenzívnejších a podstatnejších spoločných cvičení, myslí si Paul J. Smith. Na zlepšenie funkčnej plynulosti by obe krajiny mohli tiež zosúladiť svoje rozdielne názory a postupy týkajúce sa informačnej bezpečnosti.

Staré časy, keď bolo americko-japonské spojenectvo založené na hierarchii (pričom Spojené štáty poskytovali vojenskú silu, zatiaľ čo Japonsko sa sústredilo najmä na logistickú a finančnú podporu), sú zjavne preč. Japonsko sa stáva rovnocenným partnerom. To bude nevyhnutne sprevádzané rastúcimi bolesťami, ale výsledkom starostlivého riadenia a plánovania bude oveľa odolnejšia aliancia, ktorá bude schopná čeliť súčasným bezpečnostným hrozbám aj v budúcnosti, uzatvára Paul J. Smith pre The National Interest.