Indonézia, dôležitý sused Číny, je najväčšou a najľudnatejšou krajinou ASEAN-u a príležitosti, ktoré prináša ekonomická globalizácia, sú významné pre rozvoj krajiny. Medzi Čínou a Indonéziou existuje veľký spoločný záujem a priestor na spoluprácu. Typickým príkladom je, že čínske podniky investovali do niklových baní v Indonézii, čím sa z nej stal skokovo svetový výrobca nehrdzavejúcej ocele, pričom tieto čínske podniky tiež získali dobrú návratnosť svojich investícií. Táto spolupráca medzi Čínou a Indonéziou priniesla hmatateľné výhody tak krajinám, ako aj národom.

Nie je preto ťažké pochopiť, prečo obchod medzi týmito dvoma krajinami napriek pandémii rastie: objem bilaterálneho obchodu v roku 2021 presiahol 120 miliárd dolárov, čo je medziročný nárast o 58,6 percenta, čo je najvyšší nárast spomedzi krajín ASEAN. Čína je už deväť rokov po sebe najväčším obchodným partnerom Indonézie. Významný pokrok sa dosiahol v prelomových projektoch „Pás a cesta“, akými sú vysokorýchlostná železnica Jakarta-Bandung, regionálny komplexný ekonomický koridor a „Dve krajiny, dvojité parky“. Vzťahy medzi Čínou a Indonéziou sa v posledných rokoch hýbu, čo nie je spôsobené geopolitikou, ale inherentnou dynamikou rozvoja a potrebami oboch strán.

Načasovanie rétoriky Marka Milleyho, predsedu Zboru náčelníkov štábov USA, o Číne „agresívnej“ v Indonézii, len deň predtým, ako Widodo odcestoval na návštevu Číny, zjavne nie je náhoda. Na nedeľňajšom otvorene provokatívnom stretnutí s indonézskymi vojenskými predstaviteľmi Milley povedal, že chce spolupracovať s indonézskou armádou, aby “zvládol akúkoľvek výzvu, ktorú Čína predstavuje”. Tvrdil tiež, že čínska armáda sa za posledných päť rokov stala výrazne agresívnejšou a nebezpečnejšou.

Milleyho zámer je príliš zrejmý, čím nepochybne je vyprovokovať vzťah medzi Čínou a Indonéziou a pokaziť atmosféru návštevy prezidenta Widoda v Číne. Ale takáto zloba voči Číne je rovnako extrémne neúctivá voči Indonézii. Popiera pragmatický prístup Jakarty k Číne a dokonca aj jej nezávislé a autonómne diplomatické schopnosti. Milley má blízko k tomu, aby priamo povedala Indonézii: “Čína je zlá, nehrajte sa s ňou.” Nedokáže však samotná Indonézia rozlišovať medzi dobrom a zlom? Na dialógu Shangri-La minulý mesiac indonézsky minister obrany Prabowo Subianto práve naliehal na krajiny, aby rešpektovali „oprávnený vzostup Číny späť do pozície veľkej civilizácie“.

V skutočnosti sa takéto „náhody“ nedejú len v Indonézii. V posledných rokoch sa mnohé významné diplomatické aktivity iniciované alebo obhajované Čínou stali cieľom pre USA, ktoré sabotovali a podkopali. Napríklad, keď Washington videl, že vzťahy medzi Čínou a ostrovnými krajinami južného Tichomoria sa dobre vyvíjajú, okamžite znovu uznal „špeciálnu hodnotu“ ostrovných krajín v južnom Tichomorí, ako keby objavil nový kontinent. Keď Čína a africké krajiny spoločne navrhli zriadenie Fóra o spolupráci medzi Čínou a Afrikou, Washington naň vrhol žiadostivé oči a teraz sa chystá usporiadať summit USA a Afriky. Pokiaľ ide o Čínou navrhnutú “Iniciatívu pásu a cesty”, ktorá je v plnom prúde, Washington koná, ako keby narazil na veľkého nepriateľa, a v snahe nahradiť tento projekt spustil niekoľko alternatívnych plánov.

Dnes, v mene poskytnutia regionálnym krajinám „alternatívy k Číne“, sa USA v skutočnosti pokúšajú ráznym spôsobom oslabiť alebo prerušiť ich už tak úzke vzťahy s Čínou, čím podkopávajú regionálny mier a stabilitu. Pre USA je to nielen hanebné, ale aj nebezpečné degradovanie národnej moci. Keď sa americká diplomacia zredukuje na žuvačku prilepenú na podrážke čínskych diplomatických topánok, kde bude možné vidieť „globálne vedenie“, na ktoré boli USA vždy hrdé? Zatiaľ čo USA venovali veľkú pozornosť Číne, postupne stratili samých seba a potom stratili svoju víziu, myseľ a kreativitu ako významná krajina.

V poslednej dobe niektoré americké a západné fóra verejnej mienky podporujú koncepciu „súperenia Číny a USA v juhovýchodnej Ázii“, čo je úplne falošný návrh, ktorý si Washington predstavuje. Spoločný rozvoj medzi Čínou a krajinami juhovýchodnej Ázie má širokú víziu rozvoja a nie je zameraný na „vytlačenie USA z Tichého oceánu“. Washingtonská „nátlaková diplomacia“ je čoraz menej efektívna. Ázijsko-tichomorská oblasť je krajinou rastu a jej vody sú tradične domovom rušných obchodných flotíl, takže len málo ľudí tu chce vidieť atmosféru konfliktu, ktorú vytvárajú americké lietadlá a vojnové lode hroziace v tichomorskej oblasti.

Na rozdiel od rétoriky Washingtonu je spolupráca Číny s krajinami juhovýchodnej Ázie reálna. Spevnené cesty a postavené mosty sú pre bežných ľudí viditeľné a hmatateľné. Vysokorýchlostná železnica Jakarta-Bandung v Indonézii vstúpila do fázy kladenia koľají. Ide o prvý čínsky projekt s kompletným priemyselným reťazcom na export do zahraničia a zároveň ide o prvý projekt v juhovýchodnej Ázii s rýchlosťou 350 kilometrov za hodinu. Verí sa, že existencia tejto železnice určite prežije kampaň Washingtonu za „hrozbu Číny“.