Poďme na to otvorene a priamo k veci: Na slávnosti vyčlenila vláda 750 000 eur, teda výrazne viac, než vlani (k okrúhlemu výročiu sa vtedy našlo vyše 450 000 eur). A práve tu padla kosa na kameň. Pretože opoziční poslanci hneď hystericky hovoria o „papalášstve”, či dokonca „zvrhlosti Ficovho vládnutia” (Šimečka). To by sa z ich strany ešte dalo chápať – veď siahnu po čomkoľvek, aby politicky zaútočili na svojich oponentov. Horšie je, že nie sú sami, komu sa štedrá suma nepozdáva…

Ale poporiadku:

Podľa vyjadrenia lídra PS „Smer ako vždy zneužíva štátne prostriedky a podujatia na svoje súkromné stranícke ciele.” To je číry nezmysel, ako na to upozorňuje aj Ľuboš Blaha. Veď ako mohli solúnski bratia z 9. storočia pomôcť „propagande” súčasnej vlády? To mali pripravený scenár na storočia vopred?

Veď už nebláznite, progresívci!

Mimochodom, Šimečka vo svojom statuse používa spojenie „za prvé, za druhé, za tretie.” Rád by som ho tu upozornil, že ide o silný bohemizmus, pretože korektná slovenčina pozná len výraz „po prvé, po druhé… a tak ďalej”. Minimálne v písanom prejave by si na výrazné jazykové prehrešky mal politický „vodca” a syn novinára dávať pozor. (Iste, aj majster tesár sa utne, pretože existujú mnohé gramatické nuansy – táto konkrétna je však medzi ľuďmi, ktorí sa živia perom, notoricky známa.)

Branislav Gröhling (SaS) zdieľa názor svojho opozičného kolegu: „Nenechajme sa obalamutiť, žiadna oslava sviatku Cyrila a Metoda to nebude. Bude to stranícka akcia Smeru, kde bude vláda robiť reklamu len sama sebe.”

Tie myšlienky som (s pomocou europoslanca Blahu) vyvrátil vyššie, nestoja teda za ďalšiu zmienku. Ako ani parlamentný vizážista.

Ale ozval sa – držte sa!, aj „hľadaný kanadský exilant” Jaro Naď (Demokrati)! Zdá sa, že vysokohorský vzduch mu robí dobre na hlavu, keď je taký čulý (alebo práve naopak?). Považuje peniaze na cyrilometodské slávnosti za rozhadzovanie, ale vtipné je, ako ukončuje svoj status: „Och, ako sa teším na hlbokú orbu… (atď.)”

Nehnevajte sa, ale mne pri spojení „Hlboká orba” stále prichádza na um niečo ako titul zašlého pornografického filmu, v ktorom účinkujú len muži…

Ale veď čo, v strane majú chlapov dosť, a mobily dnes nahrávajú vo vysokej kvalite. Veľa šťastia vo filmovom priemysle!

(Snáď mi odpustíte tento vulgárny žart; ja som si ho odpustiť nemohol…)

Teraz druhá strana mince:

Matúš Šutaj Eštok (HLAS) považuje 750 000 eur za primeranú cenu. Vzhľadom na to – ako správne uvádza , že Slovensko nie je postavené na ideových pilieroch dúhy alebo dnešných influencerov. K niečomu zásadnému (ako je práve príchod vierozvestcov) sa jednoducho hrdo hlásiť musíme – v opačnom prípade sa naša národná identita začne postupne vytrácať.

Sekol sa však vo výroku, že nie sme „sekulárna krajina”. Slovensko sa predsa v zmysle Ústavy nemôže viazať na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. To znamená, že sekulárna krajina jednoducho SME (či už pán minister do kostola chodili, alebo nie). Aj keď s výrazným ukotvením v hodnotách kresťanstva (s priznanými štátnymi privilégiami pre katolícku cirkev). Tieto tradičné, historicko-kultúrne väzby jednoducho nemožno poprieť ani popretŕhať (hoc toľkí sa o to dnes snažia!).

Takže áno, oslavy príchodu vierozvestcov na naše územie majú nesporný význam. Doteraz sme sa však pozerali na vec z hľadiska politikov a ich agendy. Ibaže podstatný je občan. A ten hovorí jasne (tým, ktorí počúvajú): Ak skutočne potrebujeme tak vážne konsolidovať, ako sa o tom sústavne hovorí, potom ako je možné, že sa navyšujú financie napríklad aj na túto slávnosť?

Bol som v posledných dňoch v kontakte s podnikateľmi z rôznych sfér. Jeden zrušil platby kartou vo svojej firme, pretože ho roztrpčila transakčná daň. Ďalší mi pri pokuse zaplatiť bezhotovostne doslova povedal, že čo chcem s tou kartou, karty patria do krčmy…

A obaja pritom upustili nemilú zmienku o tejto vláde a jej opatreniach.

Slovom, nezávislosť, ktorú človeku poskytoval bezhotovostný styk, sa odrazu začala vytrácať. A nie je to len moja skúsenosť. Občan mnohé odpustí preferovaným voleným zástupcom, pokiaľ nemusí siahnuť hlbšie do peňaženky. Avšak zvýšený rozpočet na slávnosti budí dojem, akoby časť peňazí získaných z kasičiek podnikateľov (a to hovorím o tých bežných, ktorí často otáčajú každé euro, aby prežili, žiadnych miliardároch) išla práve sem, a nie na podporu hospodárskeho rastu.

A preto by som uzavrel tento text o „príliš horúcej téme” tým, čo mi povedal ďalší z mojich obchodníckych známych: „Neviem, čo by ekonomike pomohlo, ale určite nie to, že mne vezmú na transakčnej dani, a dajú to na oslavy.”

Nuž – žiada sa dodať, že nastal najvyšší čas, aby zahraničné cesty našich čelných predstaviteľov začali okrem medzinárodného ohlasu prinášať aj hmatateľné výsledky…

Trpezlivosť ľudu má totiž svoje hranice.