Američania už požadujú, aby Haftar zastavil svoj útok. Panikária a boja sa, že stratia vplyv v Líbyi

Lýbia 8. apríla 2019 (HSP/Svpressa/Foto: SITA/AP-Francois Mori)

Portál svpressa prináša zaujímavý pohľad na posledné udalosti v Líbyi. Američania začínajú panikáriť. V Líbyi sa im situácia vymyká spod kontroly a jednotky maršála Haftara už vkročili na predmestia Tripolisu. Americkí diplomati sa už nielenže začali baliť, ale už začali aj Tripolis opúšťať

Dôvod je prozaický, v roku 2011 pri likvidácii Kaddáfiho vzbúrenci zlikvidovali aj amerického diplomata Chrisa Stevensa a súčasní americkí diplomati sa obávajú rovnakého osudu (viac o téme tu).

Portál in24org  píše o tom, ako americké námorníctvo pripravilo výsadkové lode, ktoré pristali pri brehoch v blízkosti Tripolisu a na týchto člnoch už opustili americkú ambasádu členovia americkej diplomatickej misie.

Thomas Waldhauser, hlavný veliteľ jednotiek americkej námornej pechoty v Afrike, potvrdil, že situácia v Líbyi je napätá a nebezpečná.

Haftarove jednotky sa tak v blízkosti Tripolisu stretli v bojoch nielen s proamerickými skupinami, ale aj s jednotkami prozápadnej Vlády národného porozumenia, v ktorej čele stojí Faiz Sarradz. Rusko udržuje kontakty aj s Vládou národného porozumenia aj s maršalom Haftarom.

Maršal Haftar je zaujímavá figúra. Bývalý blízky priateľ Kaddáfiho, ktorého zajali počas neúspešnej líbyjsko-čadskej vojny na sklonku 80. rokov, sa stihol údajne stať americkým agentom CIA, v USA žil 25 rokov, dnes časť jeho rodiny žije v USA. Väčšina Haftarových vojakov sú skúsení bývalí vojaci a dôstojníci verní Kaddáfimu.

Haftar a Sarradz sa vo februári začali zbližovať, dohodli sa na rozdelení moci, i na tom, že spoločne zorganizujú voľby, aby sa občianska vojna v Líbyi, vyprovokovaná Američanmi, ukončila. Vládu národného porozumenia uznalo aj OSN, tento politicky subjekt však kontroluje malú časť líbyjského územia.

Najviac územia Líbye dnes kontroluje Haftar (začínal pri egyptských hraniciach), malú časť na západe krajiny kontrolujú otvorene proamerické skupiny a časť militantní moslimovia. Existuje však podozrenie, že podobne ako v Sýrii je časť militantných moslimov len zástupnou armádou Američanov.

Haftarov problém je to, že je vojak, navyše vo vysokom veku. Dôležitejšie sú však skupiny, ktoré za Haftarom stoja a ktoré majú svoje záujmy a predstavy. Čo sa týka súčasných bojových operácií, do bojov sa zapojilo už aj letectvo a podľa posledných informácií Haftar už získal aj letisko v Tripolise, preto prišlo k stiahnutiu amerických diplomatov z Tripolisu pomocou vojenského námorníctva.

Správy z Líbye však nie sú presné, pretože každá z bojujúcich strán poskytuje vlastné propagandistické ponímanie situácie. Do bojov už údajne zasiahli aj americké lietadlá. Ak je to pravda, ide o ďalšie porušovanie medzinárodného práva zo strany USA.

Portál rusvesna  informuje o výzve Mike Pompea, ktorý požaduje, aby znepriatelené strany zastavili vojenské akcie a začali so vzájomnými rozhovormi. Mike Pompeo sa tvári, že mu ide o osudy líbyjských civilistov, ktorých vojenské akcie ohrozujú. Ak by však Američania v roku 2011 nerozpútali občiansku vojnu v Líbyi a Sýrii, nemusel by sa dnes nikto o osudy líbyjských a sýrskych civilistov obávať a milióny Arabov by nemuselo opustiť svoje domovy.

Na margo Pompea ešte jednu poznámku – na začiatok bude stačiť, ak si uvedomí, koľko moslimských civilistov povraždilo americké bojové letectvo v Sýrii, Iraku, Afganistane či Líbyi.

Mike Pompeo je v prvom rade ale znepokojený vývojom situácie, pretože Američania strácajú svoj vplyv v Líbyi. Podľa generálmajora Abdula Salama al Hassího, ktorý bojuje proti Haftarovi, už Američania nasadili do bojov aj americké bojové lietadlo. Američania zatiaľ reagujú veľmi opatrne, pretože nevedia, ako budú Haftarovi muži reagovať, či náhodou niektoré z útočiacich amerických lietadiel nezostrelia.

Rusko kategoricky odmieta zasahovanie cudzích štátov do súčasnej líbyjskej krízy, obe zoskupenia by mali čo najskôr ukončiť podľa Rusov boje a začať s dialógom. Američanom sa vývoj situácie nepáči, pretože situácia v Líbyi triešti ich sily. Sústredili sa na Venezuelu a teraz vybuchol konflikt na inom mieste planéty, ktorý by si vyžadoval ich pozornosť. Ale Američania už nedokážu rýchlo reagova – čo majú hasiť skôr Líbyu alebo Venezuelu? A ako budú reagovať, ak prípadne ešte k tomu príde k útokom na proamerické bandy v Idlibe, alebo sýrska armáda začne útočiť na Kurdov za Eufratom?

Rusi udržiavajú kontakty aj s Haftarom aj s vládou Národného porozumenia. Haftar minulý rok niekoľkokrát navštívil Moskvu a žiadal o ruskú podporu, pričom rokoval aj so Šojguom. Ruský prezident Putin sa však s Haftarom nestretol. Je to logické, Haftar je obyčajný dôstojník, ktorý bojuje v občianskej vojne. Ak by sa s ním ruský prezident Putin stretol, zvýšilo by to Haftarov rating a Rusko by začali s Haftarom spájať. Pre Rusko je však v Líbyi dôležité, aby stratili Američania vplyv v krajine, čo sa momentálne aj deje. Rusko nemieni urobiť tú chybu, že si zviaže ruky podporou len jedného kandidáta.

Podľa viacerých informácií v Líbyi môžu na Haftarovej strane bojovať aj ruskí žoldnieri. O ruských žoldnierov je pomerne veľký záujem. Ruskí vojaci základnej služby, ktorí bojovali v Čečensku, alebo boli aktívni na sklonku 20. storočia, majú napriek vyššiemu veku pomerne veľké množstvo cenných skúseností a pre žoldnierske verbovacie kancelárie sú žiadaným artiklom. Bližšie informácie o ruských žoldnieroch v Líbyi však nie sú známe, oficiálne Moskva žiadne vojenské jednotky v Líbyi (podľa sýrskeho vzoru) nenasadila.

Haftar takisto zaplatil za ruské zbrane a za inštruktorov, ktorí zvyšovali bojovú úroveň jeho vojakov. Okrem Ruska a USA sa však v Afrike čoraz tvrdšie presadzujú Číňania, ktorí majú takisto v Líbyi svoje záujmy, rovnako ako lokálni hráči – Taliani a Francúzi, tí však majú podstatne obmedzenejšie možnosti.

Ruský vojenský expert Alexej Leonkov poukazuje na to, že Haftar má potenciál zjednotiť a stabilizovať Líbyu, pretože už teraz kontroluje veľkú časť ropných ložísk a ropného priemyslu. Haftar mohol byť americkým hráčom, no zdá sa že sa vymkol Američanom z rúk. Teraz je za ním ruský a čínsky vplyv. 

Rusko však nebude riešiť situáciu podobným spôsobom ako v minulosti ZSSR, ktorý pomohol nezištne arabským krajinám, tie potom následne draftovali na stranu Západu. Takže ak bude Haftar požadovať výraznú ruskú pomoc, bude musieť vyjsť Rusku v ústrety. Teraz je najdôležitejšie, aby Američania stratili podobne ako vo Venezuele svoju kontrolu nad líbyjskou ropou a tú evidentne strácajú. Americká pozícia nie je istá ani v Sýrii a Iraku, čo vyvoláva u amerických politikov obavy.

Podľa Leonkova sa Haftar nespolieha len na ruskú pomoc. Tým že kontroluje väčšiu časť líbyjských ropných zdrojov, má dostatok finančných prostriedkov k tomu, aby kupoval zbrane od Turkov. Turci mu takisto s radosťou predávajú všetko, čo požaduje.

Leonkov takisto uviedol, že na rozdiel od roku 2011 majú Američania silne zviazané ruky. V roku 2011 sa prevratu v Líbyi museli v prvej línii zúčastniť aj agenti francúzskej a talianskej tajnej služby, pretože Američania si sami netrúfli v Líbyi zasahovať.

Takýto zásah však dnes veľmi reálny nie je, Taliani a Francúzi majú množstvo iných vlastných záujmov a problémov, francúzske tajné služby sú plne vyťažené migrantami a žltými vestami. A vlády Talianska či Francúzska už nemajú ani politickú vôľu podobné dobrodružstvo, ako bola Líbya 2011, znova zorganizovať. Američania sa majú sami seba príliš radi, aby riskovali.

Číňania si podobne ako Rusi takisto idú tvrdo za svojimi peniazmi a nemajú dôvod v multipolárnom svete, v ktorom už Američania nie sú jedinou veľmocou, vychádzať Američanom v ústrety.

A posledný dôvod, prečo sa Američania obávajú v Líbyi zasahovať, súvisí s tým, že pokiaľ v roku 2011 Rusko ešte nebolo dostatočne silné, aby si trúflo v hybridnej vojne proti Američanom otvorene vystupovať ani v Líbyi a ani v Sýrii, dnes sa situácia zmenila. Rusko v hybridnej vojne uštedrilo Američanom niekoľko tvrdých úderov, americké možnosti sa oslabili v Sýrii, Iraku, Afganistane, Líbyi a Venezuele.

V klasickej širokokoncipovanej konvenčnej vojne by bolo Rusko v porovnaní s USA/NATO slabšie, no širokokoncipovaná konvenčná vojna by s najväčšou pravdepodobnosťou prerástla do jadrového konfliktu, takže s výnimkou niekoľkých starcov z radov slaboduchých amerických jastrabov, nikto po takejto vojne netúži. Ukazuje sa však, že v malom lokálnom konflikte Rusi predčia Američanov.