Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa sotva zapíše do dejín ako veľký politický činiteľ. Svoje miesto v učebniciach dejepisu si ale jednoznačne zaslúži napríklad len preto, že je určite prvým a jediným človekom, ktorý sa pokúsil vziať ako rukojemníka podvodný plynovod.

Ide o prudkú zmenu pozície Francúzska v otázke plynovodu Severný prúd 2, ktorá poriadne znervóznila mnohých z tých, ktorí sledujú príbeh ruského projektu vystaveného neustálym útokom zo strany USA a Európskej komisie.

V piatok sa konalo hlasovania v Európskej rade ministrov, ktorá mala prijať alebo zamietnuť návrh opráv tzv. Plynovej smernice EÚ. Tieto zmeny fakticky dávali Európskej komisii právo blokovať výstavbu plynovodu Severný prúd 2 z politických dôvodov a prevádzali plynovod z jurisdikcie Nemecka do jurisdikcie EÚ, čo by spôsobilo dosť vážne problémy v procese jeho výstavby a nasledujúcej prevádzky.

Až do 7. februára nikto neočakával od tohto hlasovania žiadne prekvapenia a ťažkosti pre Severný prúd 2: proti návrhu opráv plynovej smernice sa vyslovilo Nemecko a ešte niekoľko členských krajín EÚ. A súdiac podľa minulých podobných pokusov (opravy sa navrhujú od roku 2017), odpor krajín, ktorých spoločnosti sa projektu zúčastňujú (Nemecka, Francúzska, Holandska a Rakúska), a tiež odpor ich spojencov by úplne stačil na vytvorenie “blokujúcej menšiny”.

Stalo sa ale niečo nečakané: francúzska vláda prudko zmenila svoj postoj a vyhlásila, že podporuje smernicu proti Gazpromu aj napriek tomu, že jej schválenie by spôsobilo priamu mnohomiliardovú škodu francúzskemu investorovi do Severného prúdu 2 (energetickej spoločnosti Engi, ktorá nie je len hlavnou francúzskou energetickou spoločnosťou, ale aj fakticky kontrolovaná štátom).

Bez hlasu Francúzsko by nemohli zástancovia Severného prúdu 2 zorganizovať “blokujúcu menšinu”, a rozhodnutie proti Severnému prúdu 2 by bolo prijaté.

Čo mohlo stáť za tak podivným rozhodnutím Elyzejského paláca?

Bolo by logické vidieť v tom vplyv Washingtonu, táto verzia je ale trochu problematická. Po prvé, Macron má dosť napäté vzťahy s Trumpom, medzi EÚ a USA prebieha slabšia obchodné vojna. Po druhé, americké médiá, ktoré bývajú obyčajne veľmi dobre informované o opatreniach americkej diplomacie, nemohli utajiť šok zo “zrady” francúzskeho prezidenta. Po tretie, Francúzi by mohli ľahko odôvodniť svoje správanie práve nátlakom Washingtonu, čo by vyvolalo nadšenie mnohých európskych a amerických politikov, namiesto toho ale zástupcovia francúzskych úradov argumentovali niečím o “nutnosti hájiť východnú Európu” a celoeurópske záujmy.

V tomto kontexte je najpravdepodobnejšie to najjednoduchšie a cynické vysvetlenie: Macron proste vydieral Merkelovou a pokúsil sa vziať ako rukojemníka energetický projekt, ktorý je veľmi dôležitý ako pre Nemecko, tak aj osobne pre nemeckú kancelárku. Je príznačné, že túto verziu ponúka svojim čitateľom ako hlavnú i americký komerčný časopis Forbes.

“Francúzsky prezident Emmanuel Macron chce, aby Merkelová prijala jeho návrhy na reformovanie Európskej únie, Merkelová ale nepodporila jeho myšlienky spoločného rozpočtu a dlhového systému eurozóny.”

Francúzsky prezident narazil na nemožnosť realizovať svoje plány reformovanie Európskej únie a jej zmenu na viac centralizovanú štruktúru, v ktorej by hrali Francúzi a osobne Macron kľúčovú úlohu. Macron presadili na úrad prezidenta úplne konkrétne nadnárodné finančné štruktúry, a mnohí ho berú ako hlavný globalistický projekt, ktorý celému svetu ukázal, že globálny establishment našiel správnu odpoveď na populistické (teda antiglobalistické) politické projekty, ako sú Donald Trump, brexit a talianska Liga a Hnutie piatich hviezd.

V praxi to však dopadlo tak, že namiesto toho, aby sa zmenil na celoeurópskeho lídra a reformátora Európskej únie, a tiež vodcu akejsi “svetovej koalície proti populistom”, narazil francúzsky prezident na pokles popularity vo svojej vlasti a musí teraz náhlivo urovnávať politickú krízu, ktorú spôsobili protestné akcie tzv. žltých viest.

Aby vyriešil problémy Francúzska a financoval svoj plán reformovanie Európskej únie, potrebuje Macron naliehavo peniaze. Vo Francúzsku peniaze nie sú, inštitucionálni investori nebudú úverovať Macronove projekty. Východisko má len jedno: Aby zachránil Francúzsko a EÚ podľa svojho plánu, má finančná podpora slabších krajín Európskej únie financovať dlhy EÚ, ktoré zaručia Nemecko, pretože v opačnom prípade nikto na to peniaze nedá. Len málokomu v Berlíne sa môže páčiť myšlienka, ako “Francúzi, Taliani, Poliaci a všetci ostatní budú míňať na seba peniaze vypožičané na záruky nemeckého rozpočtu a daňových poplatníkov”.

Avšak Angela Merkelová, ako poznamenal Forbes, nepodporila tak odvážne projekty a sebecké myšlienky francúzskeho lídra. Asi to boli žlté vesty a ekonomické problémy, kto vo Francúzsku k tomu donútili Emmanuela Macrona – a pomyslel si, že ak zoberieme Severný prúd 2 ako rukojemníka, Nemecko predsa len dá Francúzsku peniaze.

Podobné rozhodnutie vyvolalo šok v európskom energetickom a finančnom spoločenstve: nikto totiž nečakal, že francúzsky prezident zmarí projekt výhodný pre krajinu a pre francúzsku spoločnosť. Ostatne dokonca, keby boli protiruské opravy plynovej smernice prijaté, neznamenalo by to zablokovanie projektu, pretože Európska komisia by musela opravy presadiť v Európskom parlamente pred vypršaním jeho právomoci tento rok v máji, a potom ešte dokazovať na Európskom súde, že normy plynovej smernice sa dajú uplatniť voči Severnému prúd 2 retroaktívne, teda s porušením fundamentálnej právnej zásady, že zákon nemá spätnú účinnosť. Pričom treba osobitne poznamenať, že právna expertíza Rady ministrov Európy už dala negatívny posudok na protiruské opravy plynovej smernice.

K tomu všetkému ostatne nedošlo, pretože do skrotenia Macrona sa zapojila sama Angela Merkelová, ktorá túto otázku vyriešila za 24 hodín: Už v piatok, v deň osudového hlasovania, vystúpila s vyhlásením, v ktorom oznámila, že Paríž “pristúpil na kompromis”. Definitívne znenie znovu opravenej plynovej smernice sa podobá čomukoľvek, len nie kompromisu. Najviac sa podobá jemnému výsmechu nemeckých diplomatov ich európskym oponentom: v dokumente boli ponechané všetky protiruské body, ale s poznámkami, ktoré dávajú nemeckým úradom právo ich neuplatňovať, a tiež robiť prakticky ľubovoľné výnimky z pravidiel samotnej smernice.

Západní analytici hádajú, či Macron niečo dostal výmenou za tento “kompromis”. Pravdu sa nedozvieme, najpravdepodobnejšie ale je, že dostal do nemeckých úradov krátku, drsnú a názornú lekciu o tom, že v prípade nutnosti Berlín jednoducho zničí jeho politickú kariéru: k tomu nemusí Nemecko ani podporovať žlté vesty, pretože by stačilo len zakázať Francúzsku porušovať celoeurópske pravidlá obmedzenia rozpočtového deficitu, čo bolo Macronovi povolené výnimočne kvôli podpore ekonomiky v čase politických turbulencií.

Dokonca, keby sa proamerické krajiny EÚ a proamerickí úradníci Európskej komisie pokúsili Francúzsko obhajovať, Nemecku by stačil jeho vplyv ako v samotnej Európskej komisii, ako aj v Európskej centrálnej banke, aby spôsobilo vo Francúzsku finančnú kríze. Dokonca aj jedno tvrdé vyhlásenie Merkelovej by stačilo, aby začal útek investorov z francúzskych finančných trhov, totálna panika a hromadný výpredaj francúzskych štátnych dlhopisov a akcií francúzskych spoločností. Potom by bolo samozrejme potrebné francúzske banky zachrániť, aby nebol potopený celý európsky finančný sektor, Angela Merkelová by sa tým ale zaoberala už v spolupráci s iným francúzskym prezidentom. Nie náhodou sa v Amerike hovorí, že by človek nemal hnevať svojho bankára, a Nemecko je v danom okamihu hlavným a de facto aj jediným bankárom Európskej únie.