Moskva/Peking 29. augusta 2020
Východný Turkestan, známy tiež ako Ujgurská autonómna oblasť „Sin-Ťiang“, je najväčšou provinciou Čínskej ľudovej republiky. Územie na severozápade Číny o rozlohe 1 660 000 km² predstavuje viac ako šestinu celkovej rozlohy Číny a je väčšie než Irán alebo druhá najväčšia vnútrozemská krajina – Mongolsko. Aj keď v západných médiách rezonuje skôr tibetský separatizmus, respektíve separatizmus Hong Kongu či Tchaj-wanu, z pohľadu Pekingu je omnoho väčším problémom práve ujgurský separatizmus
Ujguri sú prechodným článkom medzi europoidnou a mongoloidnou rasou. Patria medzi turkické etniká využívajúce arabskú abecedu. Ich štátotvorná tradícia siaha až do 12. storočia, odkedy niekoľkokrát zmenila vývesný štít, pokým si ich v druhej polovici 18. storočia definitívne podmanila mandžuská dynastia Čching, ktorá bola etnicky cudzia tak Číňanom ako aj Ujgurom. Od tých čias je východný Turkestan/Ujgursko/Sin-Ťiang pre Čínu podobný fenomén ako severný Kaukaz pre Rusko. Tak napríklad pre ujgurské ženy a dievčatá platí prísny zákaz manželstva s príslušníkom iného etnika a povinnou súčasťou odevu ujgurského muža je sečná alebo bodná zbraň. Inou kapitolou sú organizovaní ujgurskí nacionalisti a separatisti, ktorí si osvojili obleky, keďže im uľahčujú komunikáciu so západnými sponzormi. Ich emigrantské organizácie sú štedro dotované zo západných grantov s cieľom kultivácie sinofóbie a presvedčenia o tom, ako bude Ujgursko prosperovať, len čo sa oslobodí od vlády čínskych komunistov.
Pritom ešte v 19. storočí sa zdalo, že východný Turkestan by sa mohol stať súčasťou Ruského impéria, ktoré v tom čase už kontrolovalo západný – ruský Turkestan (dnešné stredoázijské republiky: Kazachstan, Uzbekistan, Turkménsko, Kirgizsko a Tadžikistan). Východný Turkestan mal oveľa väčšiu šancu na inkorporáciu do Ruského impéria v porovnaní s Tibetom, ktorý bol tiež potenciálnym cieľom ruskej expanzie.
Po páde mandžuskej cisárskej dynastie Čching začiatkom 20. storočia väčšinové čínske etnikum Chanov ašpirovalo na udržanie kontroly nad celou bývalou Čchingskou ríšou v jej pôvodných hraniciach, teda aj vrátane východného Turkestanu. Úplne sa im to nepodarilo, vďaka ruskej pomoci sa spod kontroly Pekingu vymanilo Mongolsko a Tuva. V Ujgursku prepukla občianska vojna medzi nacionalistami a komunistami. Až do porážky Čankajška a vzniku Čínskej ľudovej republiky v októbri 1949 síce Ujgursko bolo formálne považované za súčasť Číny, ale miestni guvernéri vládli ako suverénni monarchovia, ktorí de facto ignorovali centrálnu Čankajškovu vládu.
Ujgursko a rôzne „ľudové vlády“, ktoré sa striedali na jeho území, sa dlhodobo orientovali na Moskvu a dokonca adresovali Stalinovi žiadosť o začlenenie Ujgurska do ZSSR ako 17. sovietskej zväzovej republiky (pozn. 16. zväzovou republikou bola Karelsko-fínska SSR). Stalin túto žiadosť odmietol z niekoľkých dôvodov.
Po prvé, jeho dôveru k ujgurským elitám naštrbil ich postoj v roku 1942, kedy Ujguri pod dojmom blízkej porážky ZSSR vo vojne s Nemeckom začali poľovačku na miestnych komunistov. Po druhé, Moskva sa v občianskej vojne medzi Čankajškom a Mao Ce-tungom priklonila na stranu Mao Ce-Tunga, pre ktorého bolo principiálnou otázkou udržanie bývalých provincií impéria Čching pod čínskou kontrolou. Ústretovosť Stalina voči Maovi Ce-tungovi bola hlavným dôvodom, prečo prosovietska Východo-turkestanská republika na severe Ujgurska existovala iba päť rokov a v roku 1949 bol celý Sin-ťiang začlenený do Čínskej ľudovej republiky.
Moskva v rámci strategického spojenectva s Čínou nezneužíva ujgurský separatizmus ako páku na destabilizáciu pomerov v Číne. Iniciatívy sa preto chopili USA, ktoré nešetria prostriedkami, aby okrem Tchaj-wanu, Hong Kongu a Tibetu destabilizovali a odtrhli od Číny aj Sin-ťiang. Geopolitickí stratégovia vo Washingtone vychádzajú z toho, že Ujgursku by svedčala rola čínskej Ukrajiny. Ruskí analytici však považujú americké plány za beznádejné. Čína investoval príliš veľké prostriedky do Ujgurska, aby niekomu dovolila rozohrať v Sin-ťiangi podobnú špinavú hru, aká sa Američanom podarila na Ukrajine či v Bielorusku.
Gabriel Gačko