Na neformálnom samite sa bude dnes 27 hláv štátov a vlád dohadovať o tom, kto by mal byť budúcim predsedom Európskej komisie, predsedom Európskej rady a Vysokým predstaviteľom Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.

Rokovania sú tradične delikátnym zápasom: pri rozdeľovaní najvyšších postov sa musí zohľadniť politická príslušnosť, geografický pôvod a rodová rovnováha – aby sa za pomyselným stolom zabezpečila čo najväčšia možná politická sila.

V roku 2019 sa výber uskutočnil po niekoľkých dňoch dohadovania vrátane celonočného maratónu, po ktorom boli lídri viditeľne vyčerpaní. Tentoraz to možno Bruselu pôjde jednoduchšie.

Po voľbách sa totiž konsenzus objavil rýchlejšie, než mnohí očakávali: Ursula von der Leyenová pre Komisiu, António Costa pre Radu a Kaja Kallasová pre Vysokú predstaviteľku v zahraničných otázkach.

„Toto je smer (tieto tri mená), ktorým sa budeme uberať,“ povedal diplomat pod podmienkou zachovania anonymity. „Je tu jasný záujem dosiahnuť jednoznačnosť – rýchlo a predvídateľne,“ poznamenal. Ďalší diplomat naznačil, že rýchle tempo, akým bol balík kandidátov zostavený, bolo spôsobené najmä nedostatkom dôveryhodných alternatív zúčastnených strán.

Hoci sa dúfalo v rýchle riešenie, je možné, že na pondelkovej večeri nebude spečatená konečná dohoda a presunie sa na formálny samit 27. júna. Euronews prináša prehľad, ako sa veci vyvíjajú.

Európska komisia: Ursula von der Leyenová

Od februára, keď oznámila svoju kandidatúru, sa von der Leyenová považuje za nespornú favoritku na post Európskej komisie. Táto 65-ročná Nemka viedla výkonnú moc EÚ v uplynulých piatich rokoch cez všetky krízy. Zabezpečila, aby si legislatívna činnosť zachovala svoje pôvodné ambície. Jej silne centralizovaný spôsob práce, ďalekosiahla Zelená dohoda, jej reakcia na protesty farmárov a najmä jej prvotná reakcia na vojnu medzi Izraelom a Hamasom, v rámci ktorej bola vyfotografovaná, ako si podáva ruku s izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom, atď.boli kedysi považované za prekážky na ceste k druhému funkčnému obdobiu.

Drvivé víťazstvo jej stredopravej Európskej ľudovej strany (EPP) v júnových voľbách však tieto prekážky zahnalo do úzadia. EPP získala 190 kresiel. Medzitým von der Leyenová o vytvorení centristickej koalície na nasledujúcich päť rokov začala rokovať so socialistami a liberálmi. Bez toho, aby do nej formálne zapojila tvrdých pravicových kolegov od Talianky Giorgie Meloniovej.

Von der Leyenová, ktorá je členom Európskej rady, sa na pondelkovom samite zúčastní. Po tom, čo sa začnú rozhovory o najvyšších postoch, sa von der Leyenová vzdá členstva. Ak dostane požehnanie lídrov, bude neskôr čeliť hlasovaniu v Európskom parlamente – na to, aby si zabezpečila túto funkciu bude potrebovať podporu väčšiny novozvolených poslancov, to je(aspoň) 361 hlasov.

Pred voľbami do EP sa v Bruseli objavili špekulácie o možných alternatívach von der Leyenovej. Spomínali sa aj ďalší lídri EP – napríklad Chorvát Andrej Plenkovič, Rumun Klaus Iohannis a Grék Kyriakos Mitsotakis, ale tiež aj Roberta Metsolová, súčasná predsedníčka Európskeho parlamentu.

Bývalý taliansky premiér Mario Draghi bol ďalšou alternatívou, tento návrh je však vzdialený – Draghi nie je spojený so žiadnou politickou stranou a jeho vymenovanie by úplne narušilo priebeh tejto politickej hry.

Európska rada: António Costa

Socialisti a demokrati (S&D) sa v európskych voľbách umiestnili na druhom mieste so 136 mandátmi. Výsledok však neoslabuje ich ambície. Táto stredoľavá rodina sa zamerala na predsedníctvo Európskej rady, ktoré síce nemá legislatívne právomoci, ale nadobúda osobitný význam v čase krízy, keď sa lídri stretávajú na mimoriadnych zasadnutiach, aby prijali zásadné rozhodnutia.

Súčasným predsedom je belgický liberál Charles Michel, ktorý po dvoch po sebe nasledujúcich 2,5-ročných funkčných obdobiach už nemôže byť opätovne zvolený. Michelovo vedenie vyvoláva rozpory: jeho neúspešný pokus kandidovať v európskych voľbách začiatkom tohto roka stroskotal a odhalil nebezpečenstvo – do čela Európskej rady bol vymenovaný relatívne mladý (a ambiciózny) človek.

Socialisti vycítili príležitosť a navrhli meno veterána: António Costa, 62-ročný politik, ktorý bol v rokoch 2015 až 2024 portugalským premiérom. Počas svojho pôsobenia bol Costa široko oceňovaný svojimi kolegami z najvyšších kruhov pre svoj konštruktívny prístup a ústretovú povahu.

Jeho úradovanie však bolo prerušené v novembri 2023 – odstúpil po tom, ako boli viacerí členovia jeho kabinetu obvinení z korupcie a ovplyvňovania obchodu v súvislosti s koncesiami na ťažbu lítia, zeleným vodíkom a projektmi dátových centier. Costa je podozrivý, že niektoré z týchto neregulárnych obchodov umožnil.

Krátko po jeho odstúpení prokurátori priznali, že v prepise odposluchov si pomýlili meno António Costa s menom ministra hospodárstva – António Costa Silva. Táto a ďalšie chyby oslabili právny prípad. Medzi diplomatmi v Bruseli to vzbudilo dojem, že Costovo meno bude nakoniec očistené.

Ak by si to lídri EÚ rozmysleli, socialistickou alternatívou by mohla byť Dánka Mette Frederiksenová, ktorá však akýkoľvek záujem o najvyšší post poprela. Na funkciu bol navrhovaný aj vyššie spomínaný Mario Draghi, v Európskej rade by jeho vážnosť mohla byť prínosom.

Vysoký predstaviteľ v zahraničných otázkach: Kaja Kallasová

Liberálna rodina Obnovme Európu (Renew Europe), ktorá sa v európskych voľbách prepadla zo 102 na 80 kresiel, má tiež ambície získať najvyšší post- a to aj napriek neuspokojivým výsledkom.

Zatiaľ čo socialisti sa sústredia na post lídra Európskej rady, liberálom zostáva post vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Význam tohto úradu vzrástol, keďže blok zápasí s globálnymi krízami. Jeho účinnosť je však naďalej obmedzená zásadou jednomyseľnosti.

V súčasnosti toto miesto zastáva Josep Borrell – zarytý socialista, ktorý často frustruje diplomatov tým, že sa vymyká scenáru a vyjadruje osobné názory, s ktorými sa 27 krajín bloku nestotožňuje.

Geografia bude kľúčovým faktorom pri výbere jeho nástupcu. Keďže Komisia a Rada smerujú do západnej, resp. južnej Európy, vysoký predstaviteľ by mal pripadnúť zástupcovi z východu.

Dvojité kritérium liberálnej a východnej Európy značne skracuje zoznam kandidátov a posúva do popredia estónsku premiérku Kaju Kallasovú. V posledných dvoch rokoch sa Kallasová stala hlavným hlasom v reakcii EÚ na ruskú inváziu na Ukrajinu. Urgovala blok, aby prijal tvrdšie sankcie voči Kremľu, a karhal západných spojencov, ktorí Kyjevu nedodali sľúbenú muníciu.

Kallasovej politika bola kedysi považovaná za príliš tvrdú a orientovanú na Pobaltie, ale vojnová realita zmenila diskusiu v jej prospech a teraz sa stala vážnou kandidátkou na post budúcej šéfky zahraničnej politiky EÚ. Ak bude vymenovaná, bude musieť dokázať, že dokáže presvedčivo prehovoriť aj o ostatných regiónoch, napríklad o Afrike, Blízkom východe a Latinskej Amerike.

„Ona nie je pre nikoho červenou čiarou. Pozícia vysokého predstaviteľa je do veľkej miery určená mandátom, ktorý jej udelili členské štáty,“ povedal anonymný diplomat.

Ďalší adepti

Ďalším liberálnym kandidátom je Belgičan Alexander De Croo, ktorý nedávno odstúpil z funkcie predsedu vlády, ale jeho západoeurópsky pôvod môže hrať proti nemu. Radoslaw Sikorski, bývalý poslanec Európskeho parlamentu, ktorý v súčasnosti pôsobí ako poľský minister zahraničných vecí a je hlasným podporovateľom Ukrajiny, by sa tiež hodil na post vysokého predstaviteľa. Sikorski je však spojený s frakciou EPP, takže jeho nominácia by nespĺňala vyššie spomenuté dvojité politické kritérium. Lídri by v jeho prípade museli od znova uvažovať o prerozdelení postov.

Prečítajte si tiež :

• Jeden z najbizarnejších momentov, ktorý ostal nepovšimnutý
• Európa ide správnym smerom, ale pomaly
• Eurovoľby v Česku odhalili jeden zaujímavý detail. A dalo sa to čakať!