Brexit bol jednou z dvoch populistických vzbúr v anglosfére, ktoré skutočne vyhrali to, čo si stanovili….pôvodne. Na rozdiel od Trumpovho podvratného MAGA bol Brexit namiesto toho kooptovaný stranou, ktorá ho presadila (hoci neochotne), splnila sľub o vystúpení z EÚ, ale neurobila absolútne nič, aby zastavila neustály prílev migrantov, ktorí sa vyplavujú na breh. Kontrola štátnych hraníc je kľúčovým prvkom národnej suverenity, ktorej obnovenie sa malo uskutočniť prostredníctvom Brexitu. Jedna vec by bola, keby Briti boli za rozsiahlu migráciu, ktorá sa v ich krajine deje práve teraz, ale to zjavne nie je pravda. Deje sa to nad ich hlavami napriek ich maximálnemu úsiliu zastaviť to. Je to skrátka politika riadená elitami.

Prečo sa to robí práve v Británii? Ekonomické zdôvodnenie je zrejmé: znižovanie miezd s cieľom zvýšiť zisky a konkurencieschopnosť na trhu pre to málo, čo Spojené kráľovstvo v súčasnosti vyrába. Ostatné dôvody sú oveľa politickejšie a vyžadujú si zdôvodnenie ex post facto. “Rozmanitosť” ako prirodzene dobrá je jedným z týchto zdôvodnení a je predmetom tejto zaujímavej eseje, ktorá sa snaží vyvrátiť “mýtus Windrush”, na ktorom je postavená súčasná britská diverzitná mánia.

Donedávna bolo v Spojenom kráľovstve viac ako 99 % obyvateľov britskej národnosti. Ešte aj pri sčítaní ľudu v roku 1991 tvorili “bieli Briti” takmer 95 %. Do roku 2016 však podiel rodených Britov klesol na menej ako 80 % a súčasný údaj je pravdepodobne ešte nižší.

Stručne povedané, za dvadsať rokov sa Spojené kráľovstvo zmenilo z takmer etnicky homogénnej krajiny na krajinu, v ktorej približne štvrtinu obyvateľstva tvoria buď prisťahovalci, alebo potomkovia prisťahovalcov. Väčšina z nich má však len hmlistú predstavu o tom, kedy a prečo títo noví prisťahovalci prišli. Namiesto toho majú mýty.

Osobitný význam má mýtus o generácii Windrush, ktorý sa v poslednom desaťročí stal dominantným príbehom o príchode väčšiny afrokaribského obyvateľstva Británie. Ako každý dobrý mýtus je aj tento príbeh odzbrojujúco jednoduchý. Taký jednoduchý, že ho môžeme zhrnúť takto:

Po druhej svetovej vojne, zničenej bleskovou vojnou a bez pracovných síl, pozvala Británia svojich západoindických koloniálnych poddaných do imperiálnej vlasti, aby pomohli krajine pri obnove. Prvá skupina dorazila do Anglicka z Jamajky na palube lode HMT Empire Windrush v roku 1948 a odvtedy prispieva neoceniteľnou mierou napriek tomu, že od svojho príchodu neustále čelí rasizmu a diskriminácii.

Verzie tohto príbehu sa opakovali na všetkých úrovniach spoločnosti, od dokumentárnych filmov Channel 4 a BBC, kráľa Karola III. v čase, keď bol ešte princom z Walesu, až po zosnulú kráľovnú Alžbetu II. Je však úplne nepravdivý.

Toto je akceptovaný príbeh a odchýlka od neho vyvoláva opovrhnutie, démonizáciu a prípadné sankcie.

Čo sa v skutočnosti stalo:

Nikto z povojnových karibských prisťahovalcov nebol pozvaný do Británie, a už vôbec nie tí, ktorí sa nachádzali na palube Empire Windrush, vojenskej transportnej lode na ceste z Austrálie do Británie cez Jamajku. Keďže sa očakávalo, že loď opustí Kingston s nedostatočnou kapacitou, jej prevádzkovateľ tri týždne pred príchodom intenzívne inzeroval, že ponúkne súkromnú cestu do Spojeného kráľovstva za 28 10 libier – približne polovicu bežnej ceny. Novinka v podobe niekoľkých stoviek Jamajčanov plaviacich sa cez Atlantický oceán bola taká veľká, že štáb spravodajského filmu Pathé prišiel nafilmovať vylodenie cestujúcich v Británii – detail, ktorý vysvetľuje významnú časť neskoršieho významu tejto udalosti.

Nikto v tom čase nebol z tejto správy zvlášť nadšený. Britská vláda o blížiacom sa príchode vôbec nevedela, až kým nebolo neskoro zastaviť ho. V rozprave v parlamente sa konštatovalo, že neexistuje žiadna záruka, že cestujúci Windrushu si budú môcť nájsť prácu, a labouristický premiér Clement Attlee navrhol presmerovať Windrush do východnej Afriky.

Štátni úradníci z koloniálneho úradu boli vyslaní do Karibiku, aby organizovali kampane vysvetľujúce, že v Spojenom kráľovstve je málo pracovných miest, podmienky sú zlé (prídelové lístky na potraviny, nábytok, palivo a oblečenie platili až do roku 1954) a prisťahovalcom nemožno zaručiť zamestnanie ani bývanie (ktorého bol chronický nedostatok).

Zviazané ruky:

Napriek tomu ani britská, ani koloniálna vláda nemali žiadnu právomoc zabrániť migrácii zo Spoločenstva národov po tom, ako britský zákon o občianstve (1948) formalizoval právo všetkých koloniálnych poddaných usadiť sa v Británii. Tvorcovia zákona to zamýšľali ako symbolické gesto proti dekolonizácii; neočakávali, že to povedie k masovej migrácii.

O tomto zákone som ani nevedel!

K masovému prisťahovalectvu z Karibiku do Británie došlo až takmer desať rokov po vojne. Podľa štatistík ministerstva vnútra v rokoch 1948 až 1955 predstavovala čistá imigrácia zo Západnej Indie do Spojeného kráľovstva 16 000 osôb. V rokoch 1955 až 1958 ich prišlo ďalších 80 000 a v rokoch 1960 až 1962 151 000. V rokoch 1962 až 1968 prišlo ďalších 60 000 ľudí, potom sa rozsiahla imigrácia zastavila až do 90. rokov 20. storočia.

Zdá sa, že pôvod mýtu o povojnovom nedostatku pracovných síl je spojením dvoch skutočných udalostí. Prvou z nich bol veľmi reálny nedostatok pracovných síl počas vojny, spôsobený problémami s prideľovaním pracovných síl. Tie sa čiastočne riešili presunom malého počtu koloniálnych dobrovoľníkov do Británie. Niekoľko tisíc dobrovoľných koloniálnych vojakov slúžilo aj v Spojenom kráľovstve. Táto skutočnosť sa spája s povojnovou ekonomickou migráciou.

Druhou bola priama náborová kampaň, ktorej počet bol malý. Pokiaľ ide o tretiu:

Tretia časť mýtu o Windrushi sa týka rasizmu a nepriateľstva, ktorému migranti čelili. Tento prvok je nepochybne do určitej miery pravdivý, ale treba ho vnímať v kontexte. Z priamych svedectiev je zrejmé, že mnohí Západoindičania mali mimoriadne skreslený pohľad na Britániu a britskú kultúru, do veľkej miery ovplyvnený ich skúsenosťami s koloniálnymi správcami zo strednej triedy.

Nepriateľstvo, s ktorým sa mnohí Karibčania stretávali, bolo nepriateľstvom úzko prepojených komunít voči akýmkoľvek cudzincom, a najmä tým, ktorí im konkurovali v boji o živobytie. Tento postoj bol umocnený zjavnou ľahostajnosťou vlády voči ekonomickej realite tohto problému napriek pretrvávajúcej zhode na všetkých úrovniach, že nekontrolované prisťahovalectvo je problém, ktorý je potrebné riešiť.

Ako všetky mýty, aj tento bol kodifikovaný dlho po skutočnej zakladateľskej udalosti:

Náhle zviditeľnenie príbehu sa v skutočnosti zhoduje s nástupom detí “Windrush Generation” v 80. rokoch 20. storočia, po sérii nepokojov, najmä v Brixtone v roku 1981.

Politická klíma, ktorá nasledovala po týchto nepokojoch (a oficiálne reakcie, ako napríklad Scarmanova správa, ktorá vyzývala k väčšej integrácii), vytvorila dopyt po príbehu afro-karibského prisťahovalectva, ktorý by pomohol ospravedlniť existenciu čiernej populácie v Británii, ktorá by sa aj v tomto období zdala byť veľmi nemiestna.

Pre mnohých Britov, vrátane veľkej väčšiny samotného čierneho britského obyvateľstva, sa Windrush prvýkrát objavil prostredníctvom série dokumentárnych filmov BBC2 vytvorených pri príležitosti 50. výročia jeho vzniku v roku 1998. Nová labouristická vláda nadšene prijala príchod lode ako kultúrny prelomový moment v rámci svojho úsilia nanovo definovať Britániu ako rozmanitú a inkluzívnu “postnacionálnu” krajinu.

Po MacPhersonovom vyšetrovaní vraždy Stephena Lawrencea v roku 1999, keď sa rôzne verejné inštitúcie snažili nájsť spôsob, ako preukázať záväzok voči novo zavedeným mandátom “rovnosti”, príbeh nadobudol “štandardnú” podobu a začal byť propagovaný sieťou neziskových organizácií, aktivistov a vládnych agentúr, kým nebol sakralizovaný v Isles of Wonder, otváracom ceremoniáli olympijských hier v Londýne v roku 2012 – predstavení, ktoré dodnes dokonale reprezentuje to, čomu moderná britská stredná trieda teraz verí (a má veriť) o histórii svojej krajiny.

Jeho pozícia ako výraznej udalosti v oficiálnom britskom cirkevnom kalendári sa však upevnila až po tom, ako sa v roku 2018 objavil “škandál Windrush”, ktorý poslúžil ako balast pre naratív o rozšírenom “systémovom rasizme” v britských inštitúciách, a to napriek tomu, že bol spôsobený takmer výlučne nekompetentnosťou ministerstva vnútra a historickým odmietaním zhromažďovať presné údaje o prichádzajúcich migrantoch (čo bolo predmetom parlamentných záznamov celé desaťročia).

Následne konzervatívna vláda vyhlásila, že 22. júl sa bude navždy oslavovať ako Deň Windrushu.

A teraz sú Briti zaseknutý v tomto príbehu, ktorý usmerňuje ich politiku v oblasti migrácie a toho, čo znamená byť Britom.