Rusko a Čína majú za sebou dlhú a komplikovanú históriu, ale napriek tomu si v dvadsiatom prvom storočí vytvorili silný bilaterálny vzťah. Po vzniku Čínskej ľudovej republiky v roku 1949 sa oba štáty spojili kvôli obdivu a oddanosti marxistickej ideológii, ktorú posilnila tridsaťročná spojenecká zmluva podpísaná v roku 1950, ktorá umožnila spoluprácu v bezpečnostnej, vojenskej, hospodárskej a technologickej oblasti.

Spoločná hranica a rozdielne názory na komunistickú doktrínu viedli v roku 1969 k otvorenému nepriateľstvu medzi Ruskom a Čínou, ktoré začiatkom 70. rokov vyústilo do snahy Mao Ce-tunga normalizovať vzťahy so Spojenými štátmi. Vzťahy sa obnovili po čínsko-sovietskom samite v roku 1989, po ktorom nasledovalo zrýchlenie vzťahov až do súčasnosti. Medzi kľúčové momenty vo vzťahoch patrí vstup Ruska do Šanghajskej organizácie pre spoluprácu pod vedením Číny v roku 2001 a vyriešenie hraničného sporu medzi oboma štátmi v roku 2004. Odmietnutie Číny odsúdiť ruskú anexiu Krymu v roku 2014 vzťahy ešte viac posilnilo. A 4. februára 2022 na otváracom ceremoniáli zimných olympijských hier v Pekingu, len niekoľko dní pred ruskou inváziou na Ukrajinu, obe hlavy štátov rokovali a vydali spoločné vyhlásenie, v ktorom potvrdili, že priateľské vzťahy sa neustále rozvíjajú.

Hlavným dôvodom zbližovania Ruska a Číny je nepochybne ich spoločná rivalita so Spojenými štátmi, ako aj spoločná túžba po medzinárodnom poriadku, ktorý by neviedli Spojené štáty. V súčasnosti sú oba štáty hlavnými aktérmi pri riešení hlavných globálnych problémov a vytvorili si vlastný pevný tábor. Je to zjavné najmä vo svete, ktorý sa odkláňa od unipolárneho modelu.

Napriek tomu majú Rusko a Čína rozdielne politiky na Blízkom východe. Prístup Číny k regiónu sa viac zameriava na obchodnú a hospodársku spoluprácu, pričom iniciatíva Pásmo a cesta prechádza časťami Blízkeho východu. Postavenie Číny ako ekonomického giganta jej poskytuje vplyv na politické otázky, najmä v Afrike. Na druhej strane, s výnimkou energetického trhu, je ekonomická sila Ruska neporovnateľná s čínskou a ruská štátna moc sa zameriava skôr na ovplyvňovanie zahraničnej politiky prostredníctvom tvrdej sily. Napriek tomu je vojenská prítomnosť USA na Blízkom východe neporovnateľná a Rusko aj Čína v bezpečnostných otázkach zaostávajú za Washingtonom.

Hoci je vojna na Ukrajine geograficky vzdialená, bola najnovšou skúškou toho, ako budú lídri Blízkeho východu reagovať na globálnu súťaž medzi veľmocami. Ruský lobing na Blízkom východe sa v prvej polovici roka zvýšil, čoho dôkazom je bilaterálna a multilaterálna angažovanosť ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova v regióne. To vyvolalo reakciu Bieleho domu, keď prezident Joe Biden o niekoľko mesiacov neskôr navštívil Izrael a krajiny Perzského zálivu. Táto oneskorená reakcia bola z hľadiska politiky USA pochopiteľná: keďže Izrael a štáty Perzského zálivu majú so Spojenými štátmi hlboko zakorenené väzby, tieto vzťahy nie sú bezprostredne ohrozené.

Štáty Perzského zálivu sú tiež jednými z najbližších a najstarších amerických spojencov v regióne. Niektoré štáty vrátane Bahrajnu a Spojených arabských emirátov (SAE) boli dokonca označené za “hlavných bezpečnostných partnerov” Spojených štátov. Vzhľadom na tieto vzťahy a spoločný záujem USA, Izraela a krajín Perzského zálivu na zabezpečení stabilného globálneho trhu s energiou Biely dom očakával, že tieto štáty budú prirodzene udržiavať silné vzťahy so Spojenými štátmi.

V roku 2021 sa Anwar Gargash, diplomatický poradca prezidenta Spojených arabských emirátov, vyjadril k mocenskému boju v regióne medzi Washingtonom a Pekingom, keď povedal, že “nás všetkých veľmi znepokojuje hroziaca studená vojna. To je zlá správa pre nás všetkých, pretože myšlienka voľby je v medzinárodnom systéme problematická a myslím si, že to nebude jednoduchá jazda.” V súčasnosti sú, na rozdiel od amerického vnímania, všetky karty na stole a štáty Perzského zálivu si v konflikte ešte nevybrali definitívnu stranu. Niektoré z nich, najmä v Perzskom zálive, uprednostňujú hľadanie vlastných záujmov prostredníctvom oslovenia Číny a Ruska namiesto toho, aby uprednostňovali výlučne bezpečnostné otázky v regióne.

Hoci si štáty Perzského zálivu uvedomujú význam bezpečnostného dáždnika USA pre bezpečnosť regiónu, napriek tomu sa rozhodli pokračovať v diverzifikácii svojich partnerstiev. Bidenova administratíva udržiava interakcie medzi USA a Arabským polostrovom na minimálnej úrovni, pričom na začiatku druhej polovice svojho funkčného obdobia Biden uskutočnil len niekoľko návštev na vysokej úrovni.

Jasným ukazovateľom tejto nespokojnosti s politikou Bieleho domu v Perzskom zálive je minimálny záväzok regiónu stabilizovať trh s energiou, čo bolo hlavným bodom Bidenovej agendy počas jeho prvej a jedinej návštevy regiónu. Ďalším kľúčovým problémom pre Izrael aj štáty Perzského zálivu sú rokovania o spoločnom komplexnom akčnom pláne (JCPOA) s Iránom. Keďže Západ odmietol do rokovaní zapojiť susedné krajiny Iránu, štáty Perzského zálivu sa rozhodli prevziať zodpovednosť a iniciovať priame rokovania vrátane niekoľkých kôl saudskoiránskych rozhovorov v Bagdade. Tieto rozhovory viedli k prímeriu v Jemene a návratu veľvyslancov Emirátov a Kuvajtu do Teheránu.

Štáty Perzského zálivu boli pri diverzifikácii svojho pôsobenia na tri mocnosti úspešnejšie ako Izrael. Napriek normalizácii vzťahov prostredníctvom Abrahámskych dohôd Izrael nie je plne integrovaný so štátmi Perzského zálivu a má jedinečný vzťah so Spojenými štátmi. V dôsledku toho Izrael vníma takéto dilemy odlišne. Izraelskí politici sa domnievajú, že udržiavanie dobrého porozumenia s Ruskom – ktoré výrazne podporuje Asadov režim – je nevyhnutné na ochranu severných hraníc Izraela pred zástupnými útokmi iránskych síl, najmä po výraznom znížení vojenskej prítomnosti USA v Sýrii. Izrael je často vnímaný ako najbližší spojenec Ameriky, čo mu sťažuje udržiavanie otvorených možností a voľnú interakciu s Ruskom a Čínou. Nedávne odsúdenie ruskej invázie a pomoci Ukrajine zo strany Izraela ohrozilo izraelsko-ruské vzťahy.

Napriek tomu, že tieto tri mocnosti podporujú rôznych, často protichodných regionálnych aktérov, je možné dosiahnuť politickú spoluprácu v otázkach, ako je sloboda plavby pre obchodné trasy a stabilita globálneho trhu s energiou. Táto spolupráca by mohla potenciálne podporiť hlbšiu spoluprácu v spornejších otázkach, ktoré sa musia vyriešiť v záujme stabilizácie regiónu. Spoločné ambície, ktoré nemusia byť hrou s nulovým súčtom, sú spoločným menovateľom pre všetky štáty Blízkeho východu.