Pred niekoľkými desaťročiami, počas Clintonovej vlády, som sa zúčastnil na spoločnej konferencii ministerstva zahraničných vecí a námornej pechoty v Camp Pendletone. Témou bola budúca americká zahraničná politika. Šiestim pracovným skupinám predsedal typický predstaviteľ ministerstva zahraničných vecí, ktorý sa napil hlboko z babylonských vôd. V mene “demokracie” a “ľudských práv”, väčšinou feministických a homosexuálnych, sa mal prerobiť svet. Na konci prvého dňa boli mariňáci pripravení zvracať.

Preto som na nasledujúcom rannom plenárnom zasadnutí oznámil založenie novej skupiny pre “tých, ktorí môžu mať drobné výhrady voči našej schopnosti premeniť každú zablšenú, muchami prefúknutú dieru tretieho sveta na Švajčiarsko”. Ako sa mariňáci usmievali, aparátnici ministerstva zahraničných vecí počuteľne lapali po dychu. Ako sa mohlo stať, že mali čeliť nesúhlasu? V ich svete bolo niečo také nepredstaviteľné. Ilustrujúc prečo, pristúpil ku mne veliteľ kráľovskej námornej pechoty a po pohľade cez obe plecia povedal: “Rád by som sa pridal k vašej skupine, ale obávam sa, že mi to nestojí za kariéru.”

V poslednom čase sa ten istý laptuský zahraničnopolitický establišment, známy tiež ako “blob”, zhromaždil okolo myšlienky, že Ukrajina musí vyhrať vojnu s Ruskom. Prezident Biden to povedal v Poľsku. Republikánsky líder Senátu Mitch McConnell vyhlásil ukrajinské víťazstvo za “kľúčový záujem” Spojených štátov. Prečo? Nie je Cleveland schopný vyrobiť dostatok pirohov na zásobovanie zvyšku krajiny? Oznámila EPA, že od roku 2025 musia všetky autá jazdiť na boršč? Kde nás všetky tieto záväzky voči ukrajinskému víťazstvu nechajú, ak vyhrá Rusko?

Ako argumentoval Ted Galen Carpenter z Cato v marcovom/aprílovom vydaní časopisu The American Conservative, nie je to nepravdepodobný výsledok. Napriek slabej výkonnosti svojej armády je Rusko jednoducho väčšia a silnejšia krajina. Vo vyčerpávajúcej vojne sa Ukrajine vyčerpajú ľudské zdroje skôr ako Rusku. Carpenter citoval v denníku Washington Post dvoch predstaviteľov establišmentu, Roberta M. Gatesa a Condoleezzu Riceovú, ktorí povedali: “Hoci reakcia Ukrajiny na inváziu bola hrdinská a jej armáda si počínala brilantne, hospodárstvo krajiny je v troskách, milióny jej obyvateľov utiekli, jej infraštruktúra je zničená a väčšina jej nerastného bohatstva, priemyselných kapacít a značná časť poľnohospodárskej pôdy je pod kontrolou Ruska.”

Žiadny vojenský historik nemôže uvažovať o vojne na Ukrajine a nepočuť ozveny situácie Nemecka na východnom fronte počas druhej svetovej vojny. Väčšina ukrajinských jednotiek si počína oveľa lepšie ako ich ruské náprotivky, rovnako ako Nemci. V súčasnosti sú ukrajinské tanky a ďalšia technika dodávaná Západom kvalitatívne lepšie ako to, čo majú Rusi; vtedy bol jeden nemecký tank Panther alebo Tiger výkonnejší ako jeden ruský T-34. Ale Nemecko nemalo také množstvo ľudí ani tankov, aby zastavilo stále sa valiaci ruský príliv. Hoci Wehrmacht mal prevahu v manévrových kampaniach, prinajmenšom do roku 1944, Nemecko nemohlo vyhrať opotrebovaciu vojnu proti Sovietskemu zväzu.

Ukrajina, podobne ako Nemecko, je nútená viesť opotrebovaciu vojnu. Ak toľko avizovaná jarná ofenzíva Ukrajiny neprinúti Rusko k ďalšej manévrovacej kampani, USA aj Európa sa pravdepodobne ocitnú na strane porazených. Čo potom?

Víťazstvo Ruska pravdepodobne nebude úplné, takže sa stáva otázkou podmienok. Ak by boli americké a európske zahraničnopolitické inštitúcie v rukách realistov, podmienky nie je ťažké si predstaviť. Realisti začínajú otázkou: “Čo by urobil Bismarck?”. Môžem to dobre odhadnúť. Zvolal by konferenciu veľmocí, dnes USA, Číny a Ruska, možno zdvorilo Británie a Francúzska. Stanovil by podmienky, s ktorými by nikto nebol spokojný, ale každý by ich mohol neochotne prehltnúť. Rusko dostane Krym, Donbas a pozemný koridor, ktorý ich spojí, ale musí za ne zaplatiť Ukrajine, povedzme 1,5 bilióna dolárov, peniaze, ktoré by išli na obnovu ukrajinských miest. Kým sa tieto peniaze nezaplatia, Rusko nezíska vlastnícke právo k územiam ani úplné zrušenie sankcií. Rusko by Ukrajine odstúpilo Ruskom okupované Východné Prusko, čím by Ukrajina získala dve moria, Čierne a Baltské, cez ktoré by mohla vyvážať obilie. O podmienkach by rozhodli veľmoci, pričom menšie mocnosti vrátane Ukrajiny by boli len informované o tom, čo sa bude diať. Ani po ruskom víťazstve by žiadna ukrajinská vláda nemohla súhlasiť s podmienkami, za ktorých by Ukrajina stratila územie. Ak sa jej to povie, nie požiada, je vyradená z jednaní.

Ako však všetci vieme, Washington ani NATO nemajú na čele realistov. Neowilsoniáni, ktorí tvoria blob, nikdy nemôžu prijať žiadne podmienky, ktoré Ukrajina odmietne – čo dali jasne najavo. Takže výsledkom bude pravdepodobne nestabilné prímerie, v ktorom Rusko kontroluje všetko, čo sa mu podarí získať, a konflikt hrozí, že kedykoľvek znova vypukne, stredoeurópsky Vezuv, kde západná Európa hrá Pompeje.