Ak Paríž kýchne, prechladne aj Európa?

Paríž 27. marca 2023 (HSP/moderndiplomacy/Foto:TASR/AP-Michel Euler)

Rakúsky kancelár Metternich raz povedal: “Quand Paris s’enrhume, l’Europe prend froid” (“Keď Paríž kýchne, Európa sa nachladí”), píše Cherry Hitkariová pre Modern Diplomacy. Keďže francúzsky prezident Emmanuel Macron sa chystá začiatkom apríla navštíviť Peking, môže Francúzsko viesť k zbližovaniu medzi Európskou úniou a Čínou?

“Une voix européenne”

Francúzsky prezident, ktorého má sprevádzať predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, plánuje na svojej štátnej návšteve Číny “niesť európsky hlas”, ktorého podrobnosti v piatok odhalil denník L’Élysée. Na prvom mieste jeho zoznamu je program zameraný na ukončenie vojny na Ukrajine. Macron označil angažovanosť Číny pri riešení rusko-ukrajinského konfliktu, ktorá prišla vo forme 12-bodového plánu, za “dobrú vec”. Peking v stanovisku vyzýva všetky strany, aby podporili Rusko a Ukrajinu pri rokovaniach o východisku z konfliktu a zároveň dodržiavali Chartu OSN a hodnoty, ako sú okrem iného rešpektovanie územnej suverenity, opustenie mentality studenej vojny, nezasahovanie do vnútorných záležitostí.

Francúzsky prezident ďalej vyzval Čínu, aby vojensky nepomáhala Moskve, čo je obvinenie západných mocností, ktoré Peking dôsledne popiera. Plánuje naliehať na Čínu, aby využila svoj vplyv na Rusko a zabránila mu tak v použití chemických alebo jadrových zbraní. Macron poznamenal, že vojna sa skončí len vtedy, ak sa “zastaví ruská agresia, stiahnu sa vojská a bude sa rešpektovať územná zvrchovanosť Ukrajiny a jej obyvateľov”. Podobnú ochotu vyjadril aj španielsky premiér Pedro Sanchez, ktorý je pripravený v apríli navštíviť Čínu. Aj Luxembursko rezonuje s názorom úzko spolupracovať s Pekingom.

Čínske aj západné médiá uvádzajú, že táto “súťaž v rezervácii letov do Číny” medzi vedúcimi predstaviteľmi EÚ vyplýva z ich uvedomenia si, že “nemôžu stratiť Čínu” vzhľadom na jej rastúci medzinárodný význam. Hoci mnohí vyjadrili podporu spolupráci s Pekingom, nie všetci sú na rovnakej lodi.

Rozdelený dom

Na zasadnutí Európskej rady začiatkom tohto týždňa, ktoré sa naďalej sústreďovalo na spor Nemecka s vedúcimi predstaviteľmi EÚ o jeho rozhodnutie ukončiť používanie automobilov s tradičným spaľovacím motorom, sa diskutovalo o Číne, aj keď bezvýsledne. Zatiaľ čo Francúzsko, Nemecko, Španielsko a Luxembursko signalizovali svoj zámer nadviazať kontakty s Pekingom, Lotyšsko, Litva, Švédsko a Poľsko vyjadrili obavy z nedávnej vysokopostavenej návštevy čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga v Moskve, ktorá sa považuje za “upevnenie nebezpečného spojenectva”.  Obavy sa netýkajú len podozrenia z vojenskej pomoci Moskve, ale aj rastúcej hrozby vojny medzi Pekingom a Washingtonom o Taiwan, v ktorej sa Európa ocitla uprostred. Obavy pretrvávajú aj z rastúcej hospodárskej závislosti od Číny.

Hoci neexistuje konsenzus o tom, ako musí EÚ ako blok formovať svoju politiku voči Číne, Macron objasnil – hoci si Francúzsko cení koordináciu EÚ, riadi sa “nezávislou zahraničnou politikou”, čím zdôraznil, že bude presadzovať rokovania s Čínou, či už s regionálnymi spojencami alebo bez nich.

Paris et Pékin

Peking je nielen siedmym najväčším zákazníkom a druhým najväčším dodávateľom Francúzska (s 9 % podielom na francúzskom trhu), ale predstavuje aj príležitosť pre francúzskeho prezidenta, ktorý si idealizuje bývalého vodcu generála Charlesa de Gaulla, aby sa postavil tomu, čo Francúzi nazývajú hyperpuissance alebo nespochybniteľná “hyperveľmoc” Spojených štátov. Pre Macrona je vzťahovanie sa ku generálovi de Gaullovi rovnocenné s “tvrdením, že vlastní kúsok pravého kríža”. Koniec koncov, bol to práve generál, ktorý sa vzoprel západným spojencom a v roku 1964 nadviazal veľvyslanecké vzťahy s Pekingom, teda v období tlejúceho napätia studenej vojny, ktoré prinieslo Parížu vriacu kritiku. Hoci Macron nemá vážne výhrady voči Washingtonu, usiluje sa o hlas, ktorý by vystihoval jeho úlohu hlavného lídra na medzinárodnej scéne.

Na domácom fronte sa Monsieur le Président ocitol v problémoch. Veľmi nepopulárny zákon o dôchodkovej reforme, ktorý zvyšuje vek odchodu do dôchodku zo 62 na 64 rokov, bol prijatý bez hlasovania v parlamente, čo viedlo k celonárodným protestom. Odporcovia navrhujú ďalšie opatrenia, ako napríklad zvýšenie daní pre bohatých a korporácie, čo Macron vyvracia pre možné škody, ktoré by to mohlo priniesť finančnému systému. Uprostred scenára, v ktorom sa situácia dostala do takej vážnej situácie, ako je celonárodné zastavenie služieb a návrh na vyslovenie nedôvery prezidentovi, môžu pomôcť posilnené väzby, ktoré prinesú viac investícií z Číny, čo je príležitosť, ktorú sa Macron bude usilovať získať. Politické prostredie však situáciu určite sťažuje.

Zhoršujúce sa väzby a sebavedomá Čína

Spor “Balloongate” ešte nestihol vychladnúť, keď vypukla nová kríza v čínsko-amerických vzťahoch v podobe výziev na zákaz aplikácie TikTok kvôli údajnému nezákonnému zhromažďovaniu údajov, ktoré podľa podozrenia mnohých členov amerického Kongresu pristáli v záznamoch čínskej komunistickej strany. Súbežne s tým možno pozorovať aj zmenu čínskych postojov voči Washingtonu.

Uprostred nedávneho zasadnutia Národného ľudového kongresu prezident Si kritizoval “Washingtonom vedené pokusy” o “zadržiavanie, obkľúčiť a potlačiť” Čínu, ktoré predstavujú “vážne výzvy pre rozvoj Pekingu” (“以美国为首的西方国家对我实施了全方位的遏制、围堵、打压，给我国发展带来前所未有的严峻挑战”), ide o zriedkavý moment, keď čínske vedenie vo svojej kritike jasne pomenovalo Spojené štáty.

Zdá sa, že sa chystá aj zmena politiky. Siova nová zahraničná politika 24 znakov, ktorá podľa Dr. Hemanta Adlakha predstavuje “novú mantru čínskej zahraničnej politiky v ‘novej ére’ ” a pôsobí ako jej “ideologická mapa na dosiahnutie národného omladenia do roku 2049”, nahradila stratégiu 24 znakov Deng Xiaopinga zameranú na to, aby sa nikdy neusilovala o vedúce postavenie a zaujala nenápadný postoj. Znaky “沉着冷静；保持定力；稳中求进；积极作为；团结一致；敢于斗争 “, ktoré v preklade znamenajú “Buď pokojný, zachovaj odhodlanie, usiluj sa o pokrok a stabilitu; Buďte aktívni a usilujte sa o úspechy; Zjednocujte sa pod vedením komunistickej strany; Odvážte sa bojovať” jasne ukazujú výraznejšiu medzinárodnú úlohu, ktorú si Čína predstavuje.

Sebavedomie Číny sa ešte zvýšilo vďaka jej úspechu pri sprostredkovaní mieru medzi zarytými rivalmi Saudskou Arábiou a Iránom. Podaním ruky, ktoré spojilo sunnitské arabské kráľovstvo a šiitskú perzskú teokraciu, si Peking nielenže získal uznanie od krajín v celom regióne, ale do istej miery sa mu podarilo pritiahnuť na svoju stranu aj amerických spojencov, ako je Rijád. Siova návšteva Moskvy ukazuje, ako je odhodlaný vytvoriť z Pekingu alternatívu k Washingtonu, bez ohľadu na to, koľko kritiky sa na neho znesie.

Do akej miery môže Francúzsko ovplyvniť EÚ?

Keďže politická klíma medzi USA a Čínou sa vyhrocuje, tým, ktorí sa snažia balansovať medzi týmito dvoma krajinami, sa ulička zužuje. Ale vzhľadom na stávky sa Macron pokúsi. Vynára sa však otázka, aký veľký vplyv by Francúzsko mohlo mať na EÚ?

Keďže Francúzsko je jediným stálym členom Bezpečnostnej rady OSN po brexite, má určite veľkú váhu, pokiaľ ide o tvorbu politiky v Európskej únii. Aj Macron je líder s víziou. Jeho “veľký plán” zahŕňa zjednotenie regionálneho orgánu ako silného politického, hospodárskeho a sociálneho bloku zbavením sa vplyvu Spojených štátov. Došlo však k mnohým roztržkám a Paríž sa dostal do sporu s mnohými členmi bloku vrátane Turecka a Nemecka.

Macron vyvolal pozornosť aj svojím postojom k Rusku. Po neúspešných pokusoch očariť Putina zaujal francúzsky prezident nejednoznačný postoj, ktorý zahŕňal kritiku vojny, ale nezaviazal sa brániť Ukrajinu. Ako sa očakávalo, u spojencov v Európe to nedopadlo dobre.

Vzduch sa napokon vyčistil a objavil sa postoj “poraziť Rusko, ale nerozdrviť ho”. Monsieur le Président chce určite vytýčiť pragmatickú cestu, ktorá spôsobí minimálne škody, a to by malo byť prioritou, keď pristane v Pekingu, aby rokoval o vojne. Získal by podporu spojencov EÚ? Zdá sa, že ťažko, vzhľadom na jeho predchádzajúce chybné rozhodnutia a nedávne potýčky regionálnej organizácie s Pekingom, počnúc obchodnými rokovaniami a končiac otázkou porušovania ľudských práv.

To, ako sa Macronovi podarí prinútiť EÚ rokovať s Čínou, závisí aj od toho, ako sa Pekingu podarí získať na svoju stranu Moskvu, čo je predsa len ťažšie ako rokovať s Teheránom a Rijádom. Hoci sa zdá, že Rusko súhlasí s plánom Číny na ukončenie vojny, Putin má väčšie ambície a oveľa menšie stávky na rozpútanie totálnej vojny s Washingtonom a spojencami ako Peking. Prehlbujúce sa “komplexné strategické partnerstvo koordinácie pre novú éru” medzi Čínou a Ruskom zostáva nejasné a rovnako aj to, do akej miery by závislosť od Pekingu diktovala akúkoľvek zmenu Putinových plánov. Aj keby konanie Číny povzbudilo Rusko, ako sa tvrdí, Peking vie, že je v jeho prospech zmierniť bojovnosť Moskvy vzhľadom na ekonomické náklady a vojenské škody, ktoré je Washington schopný napáchať. Ani Macron si nie je istý, ako tesne by chcel Čínu objať. Zatiaľ sa pozerá na lepšie väzby. Natíska sa otázka – ak Paríž kýchne v prospech obnovenia vzťahov s Pekingom, prechladne aj zvyšok Európy? To ukáže až čas.