Na poníženie však zvykneme odpovedať rázne – aj preto impulzy na poľudštenie socializmu prišli už o niekoľko rokov po novodobom roku národného poníženia, ktorým bol rok 1960, práve zo Slovenska. Antonín Novotný bol posledným Čechom – šéfom štátu a zároveň KSČ v jednej osobe. Stranícky a čoskoro aj štátny post na pražských Hradčanoch zaujali – a udržali si ho až do konca komunizmu a vlastne aj Česko-Slovenska – Slováci.

Vďaka oprávnenej nespokojnosti s centralizmom a nesúhlasu s obnovením medzivojnového čechoslovakizmu – čo bolo ťažiskom českého prístupu k slovenskej otázke aj po druhej svetovej vojne – sa veci „akoby samy od seba“ pomaly začali vyvíjať v slovenský prospech. Ako prejav vnútornej sily trpezlivosti a vzdorovania osudu. Údelom neveľkého národa je zjednocovanie svojich síl a využívanie každej možnosti v svoj prospech.

Slováci sa prirodzene, a to práve aj „vďaka“ strate v podstate všetkých pozícií, stali dôležitým faktorom reformného pohybu, ktorý sa približoval s každým novým číslom Kultúrneho života (čo bol odvážny týždenník slovenských spisovateľov). Svet ten pohyb spoznal ako „pražskú jar“, aj keď vlastne išlo o „bratislavskú jeseň“. Všetko sa to totiž začalo v októbri 1967, čiastočne ako reakcia na Novotného neodpustiteľne poníženie Matice slovenskej. Vtedy Alexander Dubček z pozície lídra slovenských komunistov (v tej funkcii vystriedal Čecha Bacílka) otvorene kritizoval politiku pražského centra. To zamýšľalo v najbližších dvadsiatich rokoch vytvoriť asi 900-tisíc pracovných príležitostí v Česku a len asi 100-tisíc na Slovensku, pričom demografi počítali pri stagnácii prírastku obyvateľstva v Česku s prírastkom Slovákov v počte asi jeden milión. To by bolo znamenalo húfne sťahovanie sa Slovákov za prácou do Česka. Ono napokon už prebiehalo a jeho výsledkom je najpočetnejšia národnostná menšina v Česku (podľa sčítania ľudu z roku 2001 išlo asi o 380-tisíc Slovákov, o desať rokov sa ich počet znížil na 147-tisíc; dôsledok tichej českej asimilácie). Požiadavky národnej emancipácie mali v tomto období teda svoju ekonomickú „opodstatnenosť“. Argumentovali ňou Viktor Pavlenda, Hvezdoň Kočtúch, či Štefan Šebesta.

Slováci natoľko podrástli a dozreli, že si začali uvedomovať inými očami pomer slovensko-český a začali sa pýtať: čo s „českou otázkou“? Ľady sa pritom začali hýbať už vtedy, keď koncom mája 1963 na zjazde slovenských novinárov nekompromisne kritizoval zločiny komunizmu v päťdesiatych rokoch Roman Kaliský. Poukázal na nacionálny rozmer obdobia stalinizmu, počas ktorého kampaň proti buržoáznym nacionalistom „zasiahla celý národ“.

Ostrá kritika Novotného – ale možno aj moskovské vzdelanie a zázemie – vyniesli Dubčekovi stoličku najvyššieho komunistického predstaviteľa v Prahe i preto, že v Česku chýbal výraznejší kritik Novotného. A dokonca hlásal ideu „socializmu s ľudskou tvárou“. Ak chceme hľadať korene tejto dubčekovskej „vlastnosti“, pristavme sa ešte v roku 1942 v Bánovciach nad Bebravou, sídle okresu, do ktorého patril aj Dubčekov rodný Uhrovec. V tom roku 19. júla zatkla Dubčekovho otca Štefana, člena III. Ilegálneho vedenia KSS, tajná polícia. Alexander Mach vo svojich spomienkach uvádza, že v jeden pondelok si ho pozval do prezidentského paláca Tiso a informoval ho, že v nedeľu prišli za ním do Bánoviec, kde ako obyčajne prijímal po omši „stránky“, orodovať za uväzneného Štefana Dubčeka, a že za toho človeka sa prihovoril aj poslanec snemu, trenčiansky dekan Andrej Marsina. Že ide o poriadneho človeka, ktorý má deti, ženu a chodí do kostola. Prezident to zhodnotil tak, že ide o nejaký prechmat a žiadal o Dubčekovo prepustenie. Machovi neostalo iné, ako konať a šéf bezpečnosti a jeho detektívi boli roztrpčení, lebo stalo ich veľa úsilia, pokiaľ našli archív ÚV KSS, zakopaný práve u Dubčekovcov v kozom hnoji. Štefanov syn Alexander, ktorý sa stal v januári 1968 prvým tajomníkom ÚV KSČ, mal vtedy 21 rokov. Nemohli byť korene jeho „ľudskej tváre“ aj tu?

Slovenská ľudskosť pohla ľadmi aj v českej Prahe. Slováci, ale aj Česi sa na prelome rokov 1967/1968 nadchli Dubčekom aj preto, že „na druhej strane“ bol práve arogantný Antonín Novotný. Ten urazil Slovákov v lete 1967: neprijal dary Matice slovenskej počas oficiálnej návštevy Martina. Bola z toho veľká aféra, možno dokonca povedať, že výrazný podnet na riešenie postavenia Slovákov, keď úctyhodnej a tradičnej národnej ustanovizni Slovákov vrátili následne z Pražského hradu obálku s matičnými darmi s poznámkou „Adřesát nepřijíma!“ Matica slovenská zvykne veru – ak chce – „otvárať témy“.

Dubček bol prvým Slovákom v takej vysokej pozícii v Prahe, prekonal Milana Hodžu, predsedu česko-slovenskej vlády v rokoch 1935–1938. Jeho zvolením do čela všemocnej KSČ sa začal proces reforiem, pričom hospodárska reforma mala zohľadňovať potreby „oblastí“ (v tom čase Slovensko bolo len jednou z oblastí v štáte). Uvoľnila sa kontrola podnikov a roľníckych družstiev. Zavedenie päťdňového pracovného týždňa ukázalo na rezervy ekonomiky, keď napriek nižšiemu pracovnému fondu výroba vzrástla. Základným dokumentom roku 1968 sa stal Akčný program KSČ. V západnej časti štátu sa ako obyčajne priveľa diskutovalo o možnostiach hospodárskej súťaže, o prekonávaní deformácií v hodnotových ukazovateľoch pôsobením trhu, o priznaní relatívnej nezávislosti podnikovej sfére od štátnych orgánov.

V slovenskej spoločnosti sa zjednocujúcim prvkom politickej aktivity stala oprášená téma federalizácie štátu. Išlo vlastne „len“ o naplnenie ešte povojnovej požiadavky, ktorej sa ujal Gustáv Husák… „slovenský buržoázny nacionalista“, odsúdený v roku 1954 na doživotie. Husák sa po návrate do aktívnej politiky stretol na mítingu s bratislavskými vysokoškolákmi 4. mája 1968 a nadchol ich svojimi nekompromisnými stanoviskami. Vtedajší slovenský znak v štátnom znaku ČSSR nazval „živánkou pod Kriváňom“. A na otázku, či by sa aj teraz staval k procesu s Tisom tak, ako „vtedy“, sa diplomaticky vykrúcal: „Keď sme vtedy nepoznali všetky okolnosti, čo boli za tým.“ Z mítingu v PKO ho vysokoškoláci vyprevádzali skandovaním: „S Husákom na čele za Slovensko veselé!“

Zatiaľ čo od marca 1968 bol Husák ako podpredseda česko-slovenskej vlády pohltený prípravou federalizácie štátu, Dubček vo svetle jasne artikulovanej nespokojnosti Moskvy a ostatných spojencov nepostupoval pri prebudovávaní režimu na socializmus „s ľudskou tvárou“ obozretne. Pod tlakom pražskej „kaviarne“ sa to ani nedalo. Kaviarne zvyknú tlačiť na pílu. V Moskve, v hlavnom meste komunizmu, vyvolávali znepokojenie diskusie o potrebe reformy ekonomiky, ale najmä politického systému jednej strany v podmienkach zrušenia cenzúry. Susedné štáty sa obávali, že reformné iskry preskočia aj k nim, a tak na základe Brežnevovej doktríny (povinnosť štátov Varšavskej zmluvy brániť socializmus) obsadili ČSSR v noci na 21. augusta 1968 vojská piatich susedných štátov: ZSSR, Poľska, Nemeckej demokratickej republiky, Bulharska a Maďarska (v prípade Maďarska to bolo už vlastne tretí raz v 20. storočí). Bol to prvý a aj posledný vojenský zákrok Varšavskej zmluvy počas jej fungovania (1955–1991) – a proti vlastnému členovi.

August je osudový mesiac v našich dejinách. Čoskoro po bitke pri Moháči 29. augusta 1526 sa centrum Uhorska presťahovalo pod Tatry a augustové dní v rokoch 1944 a 1968 odhalili našu skutočnú suverenitu. No dejiny zakaždým išli dopredu, ale nebyť invázie v roku 1968, možno by sme kapitalizmus „začali budovať“ o dvadsať rokov skôr. Takto sa v centre jedného zo série pokusov meniť spôsob ovládania sveta, ocitli dvaja Slováci.

Marián Tkáč