Na tom základe bolo z ČSR odsunutých viac ako poltreťa milióna Nemcov, pričom desaťtisíce drastický odsun z Česka neprežili,  Česi sa mstili. Väčšinu z asi 150-tisíc slovenských Nemcov evakuovali, iní utiekli pred príchodom frontu, niekoľko stoviek brutálne povraždili partizáni (napríklad v okolí Kremnice). Vo vzťahu k maďarskej menšine sa uplatnil iný postup, aj keď Košický vládny program zahrnoval aj Maďarov, okrem antifašistov, do kategórie nepriateľov a zradcov. Praha uprednostnila recipročnú výmenu obyvateľstva s Maďarskom. Dohodu, na vzniku ktorej sa podieľal štátny tajomník zahraničných vecí Vladimír Clementis, uzatvorenú medzi oboma štátmi v roku 1946, využilo 71 787 slovenských krajanov v Maďarsku a počet odsťahovaných Maďarov zo Slovenska dosiahol 89 660. Toto riešenie malo chyby krásy: na Slovensko prišla z Maďarska špička slovenskej inteligencie, čím sa zvyšok Slovákov v Maďarsku značne oslabil. Vzhľadom na „ľudovodemokratický“ vývoj v oboch štátoch sa v priebehu roku 1948 občanom maďarskej národnosti poskytli všetky práva ako Slovákom. A Slováci repatriovaní z Maďarska zrazu zistili, že sa musia „doučiť maďarčinu“, lebo sa na juhu Slovenska ocitli v maďarskejšom prostredí, z akého odišli. Boli odvolané konfiškačné opatrenia, Maďari získali opäť svoje školy, právo široko používať materinský jazyk. V roku 1950 sa k maďarskej národnosti hlásilo 10,3 percent obyvateľov Slovenska. A počet Slovákov v Maďarsku z takmer pol milióna klesol dodnes na asi osemnásťtisíc. Výmena obyvateľstva bola aj jednou z príčin, prečo neskôr odvisol Clementis. Ten 15. septembra 1945 vyhlásil: „Otázka maďarskej menšiny na Slovensku sa musí definitívne vyriešiť vysťahovaním všetkých Maďarov“. Maďarskí komunistickí vodcovia mu to nevedeli odpustiť, a tak sa naňho sťažovali u Stalina, ktorý – rovnako ako Široký – nemal rád Clementisa preto, lebo v roku 1939 verejne odsúdil pakt Molotov-Ribbentrop.

Pravdaže, boli aj iné presuny obyvateľstva – ktorým tiež nemožno dať znamienko ľudskosti. V rámci „trestu za preukázanie schopnosti vládnuť si samostatne“ jednotky NKVD od októbra 1944 do júna 1945 deportovali do ZSSR 40-60-tisíc slovenských občanov, ktorých Beneš prisľúbil Stalinovi ako náhradu za volynských Čechov, ktorí sa mohli presťahovať do Česka na „uprázdnené“ miesta po sudetských Nemcoch.

Maďarsko, to ako porazený štát, prinútili víťazní spojenci podpísať v roku 1947 parížske mierové zmluvy, ktorými sa obnovili trianonské hranice, ba čo viac, k Slovensku pripojili 15. októbra 1947 tri dovtedy maďarské obce: Jarovce, Rusovce a Čunovo (dve ďalšie, o ktoré malo Slovensko záujem, Rajka a Bezenye, ostali súčasťou Maďarska). Aj Slovensko prišlo o desiatky obci na Spiši a Orave ich „navrátením“ Poľsku.

Winston Churchill spustil železnú oponu medzi „nami“ a „nimi“ 5. marca 1946 symbolicky v Amerike, vo Fultone. Slovákov, ktorí sa ocitli v jednom štáte s Čechmi, sa nikto neopýtal, či chcú žiť na tejto alebo tamtej strane Európy, rozdelenej železnými a drôtenými zátarasami na hraniciach s Rakúskom. Nikto sa nás už potom dlho na nič nepýtal – aj voľby prestali byť voľbami –  najmä po tom, čo v apríli 1949 vznikol vojensko-politický pakt NATO, kam bývalí spojenci odmietli prijať ZSSR, na čo Sovieti o šesť rokov, 14. mája 1955, založili vojenskú organizáciu, známu ako Varšavská zmluva. Svet sa rozdelil na sovietsky blok zložený z ôsmich európskych štátov, vrátane Slovenska ako súčasti ČSR, a troch ázijských štátov (Čína, Severná Kórea a Mongolsko), na ktoré pripadala štvrtina svetovej pevniny a žilo v nich 900 miliónov ľudí, asi tretina vtedajšej populácie sveta, a na „zvyšok“.

Do prvých povojnových volieb v máji 1946 kandidovali komunisti, demokrati a dve nové strany: Strana práce a Strana slobody. O vznik tejto „katolíckej“ strany sa na pokyn komunistickej Prahy usiloval Gustáv Husák. Ten ako povereník vnútra povolil 9. septembra 1945 obnovenie Katolíckych novín. No do príprav strany „odobrenej“ aj slovenskými biskupmi, sa vmontoval český komunista Gottwald: strana nesmela niesť názov „kresťanská“ a jej šéfom musel byť dovtedy „demokrat“ Šrobár. To podnietilo predstaviteľov Demokratickej strany k predvolebnej „aprílovej dohode“ o spolupráci s postľudákmi.

Vo voľbách 26. mája 1946 na Slovensku – dnes by sme povedali s ústavnou väčšinou – vyhrala Demokratická strana (999 622 hlasov – 62%, KSS 489 596 hlasov – 30,4%), ale v Česku zvíťazili komunisti so 40,2% hlasov. Takže tento pozoruhodný fakt Slovákom nepomohol. Naopak: prehra slovenských komunistov možno zmarila šancu Slovákov na rovnoprávne postavenie v rámci ČSR. Keby vyhrali, nespájali by sa s českými komunistami? Ešte stále nie posledný raz sa ukázala bieda spoločného štátu s väčšinovými Čechmi. Po voľbách vďaka víťazstvu v Česku vtiahli komunisti do nového parlamentu ako najväčšia frakcia a komunista Gottwald sa stal predsedom koaličnej vlády. O štyri dni na zasadaní komunistov v Prahe prišli na to, ako izolovať Demokratickú stranu, ktorej „českí demokrati“ nijako nechceli pomáhať: „Aj keby malo ísť o porušenie formálne nacionálnych práv alebo o nejaké sľuby alebo záruky“. Porušili ich. Koncom júna 1946 prijali tretiu pražskú dohodu, podriadili slovenské orgány, o ktorých sa minister Kopecký vyjadril, že sú „pokračovaním tisovského režimu“, pražskej vláde. Slovenské postavenie v štáte sa vrátilo pred vojnu. Vraj „bola to nevyhnutná daň národnodemokratickej revolúcii, prerastajúcej v revolúciu socialistickú“. Nuž, zo slovenského hľadiska to zaiste žiadna „národná revolúcia“ nemohla byť, o národné výdobytky Slováci práve prišli. Košický vládny program sa stal takou istou mŕtvou listinou ako Pittsburská dohoda.

Čoraz mocnejšiemu českému apetítu vrátiť všetku moc do Prahy neodolali slovenskí komunisti. „Vďaka“ túžbe po „válovoch“ uprednostnili stranícke a osobné ambície pred záujmami národa. Tak „odumrela“ aj myšlienka federácie s Čechmi – 26. mája 1945 predložila SNR posledný návrh na vytvorenie česko-slovenskej federácie, ale vláda sa ním odmietla čo i len zaoberať. Napriek tomu, že počas SNP si Slováci zničili vlastný štát v prospech spoločného, ale „spravodlivého“ štátu s Čechmi. V jeseni 1947 bola pozícia husákovcov v KSS ešte dostatočne silná, aby „vykrútili krk“ slovenskému víťazovi volieb, no už čoskoro začali „vykrúcať krky“ im. Vyčítali im zvyšky „slovenskosti“, až napokon ich dostali do väzenia ako „slovenských buržoáznych nacionalistov“. Husákovci teda „zabudli“ na svoje národné ciele a demokratov začali obviňovať z rozvracania republiky a túžby obnoviť samostatný štát a nimi riadená štátna bezpečnosť napokon „úspešne“ pracovala na odhalení „protištátnych sprisahaní“.

A zase: Praha. Slováci pôsobiaci v Prahe, najmä Viliam Široký a Július Ďuriš, nepociťovali potrebu silného postavenia Slovenska, naopak na Slovensko posielali ideológov typu Milana Šimečku, aby premývali Slovákom mozgy. Iný Šimečka, Michal, narodený 10. mája 1984, je, ako uvádza wikipedia, „slovenský výskumník, novinár a politik, od roku 2019 europoslanec, jeden zo zakladajúcich členov centristicko-liberálneho hnutia Progresívne Slovensko, v ktorom zastáva funkciu podpredsedu… (a predtým) bol výskumným pracovníkom Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe, kde sa venoval problematike európskej integrácie a európskej bezpečnosti, a zároveň pôsobil aj ako poradca českého ministra zahraničných vecí. Je synom novinára Martina M. Šimečku a vnukom česko-slovenského filozofa, spisovateľa a disidenta Milana Šimečku.“ Takže „staré dobré“ tradície premývania slovenských hláv na pokračovanie…

Práve sa začínali časy rozsiahlych represálií.

Marián Tkáč