Keďže koniec-koncov sa dovtedajší slovenskí predstavitelia, „režimisti“ nedohodli s prichádzajúcou garnitúrou „povstalcov“, prišlo Slovensko o veľa, aj o hospodárske plusy z čias samostatnosti.

Je pravda, že rok-dva po vojne sa veci ťažko dali riešiť „dnešnou optikou“, ale žeby pátranie, prečo Slovákov, postupne jedných i druhých súdili a odsudzovali, bolo farizejstvom? Pred retribučnými súdmi do konca roku 1947 stáli desaťtisíce ľudí. Okresné ľudové súdy a Národný súd vyniesli rozsudky nad 20 550 obvinenými, z nich bolo 8058 odsúdených a 12 495 oslobodených. Na trest smrti zomrelo 11 odsúdených Národným súdom a 18 po rozsudkoch okresných ľudových súdov.

Prezidenta Jozefa Tisa odsúdili na smrť aj za „previnenia proti ľudskosti“, čo predstavovalo 17% „oprávnených“ bodov obžaloby. Z toho „protižidovské opatrenia“ zavážili v rozsahu šesť percent. Na tom, že Tiso zachránil mnoho nevinných životov, sa zhoduje viacero svedkov. „Koncom decembra 1944 malo byť na bystrickom námestí popravených pre výstrahu 10 účastníkov povstania, bol som jedným z nich. Na žiadosť Dr. Balka zakročil Tiso u Höffleho a docielil, že poprava bola odvolaná,“ uviedol Václav Vaško v českom Katolickom týdeníku 26. augusta 1990. V relácii Pošta pre teba v Slovenskej televízii 20. októbra 2011 uviedol osobné svedectvo Ján Budzák z Lendaku o tom, ako Tiso pred transportom do Osvienčimu zachránil 5. januára 1945 800 detí z ozdravovne v Dolnom Smokovci so slovami „Len cez moju mŕtvolu“. Podľa už citovaného Gabriela Hoffmanna „prezident Tiso, všetci biskupi Slovenska bez výnimky s podporou Vatikánskej hierarchie na čele s pápežom Piusom XII. urobili maximum toho, čo bolo za súčasných politických a mocenských podmienok v područí a susedstve Nemecka možné, v záujme záchrany Hitlerom nemilosrdne prenasledovaných slovenských židov. Po vypuknutí SNP všetky formácie hitlerovskej mašinérie prevzali kontrolnú právomoc nad celým Slovenskom, lebo slovenské orgány ako nespoľahlivé boli pozbavené všetkej právomoci.“ Zaujímavý je názor Antona Rašlu, prokurátora v tomto procese, že Židia, ktorým cez vojnu hrozila deportácia, „skôr by boli pardonovali udelenie milosti Tisovi“, ako rozsudok nad Alexandrom Machom (tridsať rokov väzenia).

Vojtecha Tuku popravili ako imobilného z vozíčka 20. augusta 1946 na základe rozsudku súdu pod vedením Igora Daxnera. Otomara Kubalu popravili 28. augusta 1946 zastrelením. Ferdinanda Ďurčanského odsúdili na trest smrti povrazom in contumatium (v neprítomnosti), bol v exile. Alexandra Macha odsúdili na 30 rokov väzenia, amnestovaný bol po 23 rokoch v roku 1968. Štefana Tisa, predsedu vlády od septembra 1944, senát pod vedením Čecha Karla Bedrnu odsúdil na 30 rokov, zomrel vo väzení v Leopoldove 24. marca 1959. Bedrna bol príklad Čecha, člena KSČ od roku 1923, ktorý napriek tomu si v „teplučku“ udržal post predsedu senátu Krajského súdu v Levoči počas celého Slovenského štátu, svoje deti dokonca posielal do Hlinkovej mládeže, aby už počas procesu s Tisom usmerňoval konanie Daxnera. Karol Sidor bol v roku 1947 v neprítomnosti odsúdený na 20 rokov väzenia, žil v exile. Ferdinanda Čatloša v roku 1947 odsúdili na päť rokov, v decembri 1948 ho prepustili. Mikuláš Pružinský, odsúdený na sedem rokov, krátko po prepustení z väzenia, 31. marca 1953 umrel. Júliusa Stana odsúdili na 4 roky, Gejzu Fritza na 2, Gejzu Medrického na 7 a Jozefa Siváka na 2 roky. Štefana Haššíka v neprítomnosti odsúdili na trest smrti, nebol vykonaný, žil v exile. Tida J. Gašpara odsúdili v roku 1945 na doživotie, v roku 1958 ho amnestovali.

Čoskoro prišli iné súdy a približne rovnaké rozsudky, to už nová moc súdila a odsudzoval nová moc najprv svojich spojencov z povstania, demokratov, a čoskoro sa začali komunisti „vešať sami“. Tomu však predchádzali vážne kroky centralizácie štátu, pri ktorých sa ukázala bieda spoločného štátu v plnej nahote.

Prvým z nich bolo zjednotenie mien, protektorátnej a slovenskej koruny. Otázka menovej reformy bola v lete 1945 veľmi dôležitá a mala politické súvislosti. Už pri moskovských rokovaniach žiadala delegácia SNR, aby Slovensko bolo na prechodný čas, so zreteľom na desaťnásobne vyššiu kúpnu silu slovenskej koruny, na oveľa vyššie zásoby potravín a tovarov na Slovensku, samostatnou hospodárskou, colnou a menovou jednotkou. V máji a júni sa diskutovalo o tom, v akom pomere zamieňať slovenskú korunu s protektorátnou. Slovenským odborníkom (jeden z najlepších spomedzi nich, Imrich Karvaš, nedostal po návrate z nemeckého zajatia miesto v bankovníctve, ale v kúpeľníctve!?) to vychádzalo tak, že kurz 1 : 1 by nebol spravodlivý, lebo by poškodzoval Slovensko. Vzhľadom na to, že chýbali kompletné a porovnateľné štatistické údaje za obe, nanovo spojené časti štátu, vcelku sa uznával taký postup, pri ktorom by sa pri spájaní mien bral do úvahy počet obyvateľstva (tu bol podiel Slovenska 28,6%) a stav obeživa. Skupina slovenských odborníkov požadovala vyčleniť pre Slovensko minimálne 20-percetný podiel na celkovom množstve novej meny, druhá skupina uprednostňovala iný kurz slovenskej a protektorátnej koruny, odborníci SNB navrhovali 1 : 3,33. Husák a Novomeský hovorili v lete 1944 o kurze 1 : 10, posledný viceguvernér SNB Ján Balko hovoril dokonca o kurze 1 : 14. Podobný názor mal aj Tomáš Tvarožek, bankový odborník, ktorý bol na konci marca 1945 v Košiciach rovnako ako Šrobár, a ktorý sa netajil názorom, že cez vojnu „slovenská mena pomerne dobre uchránila svoju platobnú schopnosť“ a usiloval sa, ako napísal v Národnej obrode 12. júna 1945, „aby veci, týkajúce sa Slovenska boli rozhodované v povereníctve financií ako v konečnej inštancii“, ktorému šéfoval od 7. februára 1945. Ministrom financií v Prahe sa stal voči Česku ústretový lekár Šrobár, ktorý sa naopak vyjadroval tak, že „rozdiely medzi českými krajinami a Slovenskom nie sú nijako veľké“.

Tomáš Tvarožek sa menovej reformy napokon nedožil. V jeho pracovni ho našli mŕtveho v piatok 20. júla 1945 o pol druhej popoludní. Príčinou smrti bola údajne srdcová porážka, tak to aspoň napísal vtedajší sobotňajší Čas. Pitva sa nekonala. A po jeho smrti už o výmennom kurze nerozhodovalo povereníctvo financií. Šrobár preukázal povestnú ústretovosť voči českej strane. Na základe Benešovho dekrétu z 19. októbra 1945 sa slovenská koruna s protektorátnou menila v nevýhodnom pomere 1 : 1, čo spôsobilo znehodnotenie slovenských úspor a obralo slovenský hospodársky potenciál asi o 30 miliárd korún. Pri tomto kurze podiel Slovenska na novej mene nedosiahol ani len úroveň v starých platidlách (14,73%), nieto už slovenskými expertmi požadovaných 20 percent! Dosiahnutý podiel 12,78% z 15. novembra 1945 bol takmer zhodný s podielom Slovenska na obežive ČSR 13. marca 1939: 12,43%. Ako keby výsledky šesťročného pomerne úspešného samostatného hospodárenia Slovenska boli „ocenené“ len hodnotou 0,35 percenta! A okrem toho poputovalo do pražskej centrálnej banky slovenské zlato a devízové prostriedky, získané v rokoch Slovenského štátu.

Je príznačné, že v deň menovej reformy, a faktického zániku SNB, 1. novembra 1945 bol na Slovensku zavedený lístkový prídelový systém v rozsahu, ako ho poznali od začiatku vojny v Česku. Ide naozaj o svetovú raritu: na Slovensku, kde cez vojnu podobne ako vo Švédsku a Švajčiarku lístkový systém nebol, zaviedli až po vojne! To vlastne hovorí o všetkom a za všetko. Zrušili ho až v rámci peňažnej reformy 1. júna 1953.

Šrobár pri znovuzjednocovaní Slovenska s Českom zohral rolu „Slováka“ tak dobre, že vo svojej na kotrmelce bohatej kariére mohol pokračovať po roku 1948 v Gottwaldovej komunistickej vláde ako minister pre zjednotenie zákonov až do svojej smrti v roku 1950.

Marián Tkáč