Mnohé národy sa uberajú vlastnou cestou, ktorá sa niekedy nazýva “strategická autonómia”. Táto koncepcia zostáva charakteristickým znakom indickej nezúčastnenej zahraničnej politiky, aj keď zlepšuje vzťahy s USA. Získava na popularite aj u kedysi blízkych priateľov USA, ako je Saudská Arábia, a objavila sa aj v komentároch francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona po jeho aprílovej návšteve Pekingu.

Freeman, ktorý kedysi pôsobil ako veľvyslanec USA v Saudskej Arábii, hovorí: “Svet sa mení, kaleidoskop je v pohybe. Snažíme sa dať všetky dieliky do poriadku,” hovorí. “Základným cieľom našej zahraničnej politiky je zachovanie prvenstva, čo je nemožné. Nič nie je večné. Žiadna veľmoc nie je navždy nadradená.”

“Nejde len o to, že Pax Americana, americké storočie, ktoré sa ukázalo byť dlhé asi 50 rokov, sa skončilo,” dodáva, “ale skončilo sa aj 500 rokov euroatlantickej globálnej nadvlády.”

Čína sa už dlho pripravuje na to, aby túto zmenu využila. “Od reformy a otvorenia sa koncom 70. rokov Čína rozvíja a prehlbuje vzťahy s inými krajinami na základe vzájomného prospechu a rešpektu,” hovorí pre Newsweek Hongda Fan, popredný čínsky expert a profesor na Inštitúte blízkovýchodných štúdií Šanghajskej univerzity medzinárodných štúdií.

“Čína už desaťročia aktívne nevyvoláva konflikty s inými krajinami,” dodáva Fan. “Vďaka tomu má Čína vo svete len málo nepriateľov a zároveň jej to umožňuje získať dobré podmienky na vonkajší rozvoj.”

Hoci Čína vedie niekoľko územných sporov s kľúčovými susedmi, ľudová republika sa stala hlavným obchodným partnerom takmer 130 krajín. Svoj hospodársky a diplomatický vplyv presadzuje v krajinách globálneho Juhu vrátane Afriky a Latinskej Ameriky prostredníctvom takých projektov, ako je Siova iniciatíva Pásmo a cesta, sieť infraštruktúrnych projektov pokrývajúca takmer 150 krajín.

Námety na Blízky východ sa ukázali byť pre Čínu, ktorá je najväčším svetovým dovozcom ropy, mimoriadne cenné. Irán a Saudská Arábia chcú získať miesta v obchodných a bezpečnostných blokoch BRICS Plus a Šanghajskej organizácii spolupráce. Ich členstvo by mohlo Pekingu poskytnúť schopnosť odolať prípadnej sankčnej kampani USA, aká bola uvalená na Rusko v súvislosti s jeho vojnou na Ukrajine.

Ropa bola základom strategického partnerstva, ktoré USA nadviazali so Saudskou Arábiou po druhej svetovej vojne. Ale to, že prezident Joe Biden označil korunného princa Mohameda bin Salmána za “vyvrheľa”, spolu s obmedzením pomoci USA vojenskému úsiliu v Jemene vedenému Saudskou Arábiou a pokusmi oživiť jadrovú dohodu s Iránom, otvorilo značnú roztržku s Rijádom.

“Spojené štáty skutočne ignorovali naliehavé potreby krajín Blízkeho východu v oblasti rozvoja,” hovorí Fan, “alebo im nevenovali dostatočnú pozornosť.”

“Washington musí pochopiť, že takéto výzvy nepochádzajú len z Číny, ale aj z mnohých iných krajín,” dodáva Fan. “Čoraz viac krajín vrátane Číny dúfa, že budú riadiť svoj vlastný osud a že sa dočkajú multipolárneho sveta.”

V prípade Saudskej Arábie to znamená premeniť energetický vplyv na geopolitický kapitál. Tento posun sa stretol s opatrnosťou Washingtonu, kde Biden varoval pred “dôsledkami” po tom, ako Rijád odmietol výzvy USA na zvýšenie ťažby ropy a namiesto toho sa v októbri minulého roka pripojil k ostatným štátom OPEC Plus vrátane Iránu a Ruska a znížil ťažbu.

Mohammad al-Sabban, bývalý vysoký poradca saudského ministra energetiky, pre Newsweek povedal: “Spojené štáty si naďalej myslia, že sú jediným pólom na svete, a to nie je pravda.”

“Svet sa stal multipolárnym. Je tu Čína, je tu Rusko, sú tu Spojené štáty, je tu Európska únia a je tu aj Saudskoarabské kráľovstvo.”

Vplyv Saudskej Arábie nepodporuje len ropa. Saudská Arábia má jedinečné postavenie v celom moslimskom svete ako správca dvoch najsvätejších miest islamu a kráľovstvo, ktoré je najrýchlejšie rastúcou z najväčších svetových ekonomík, je popredným členom Ligy arabských štátov a Organizácie islamskej spolupráce.

Sabban hovorí: “Saudskoarabské kráľovstvo prijíma rozhodnutia podľa svojich záujmov, najmä hospodárskych a politických. Saudskoarabské kráľovstvo sa nezaujíma o žiadne iné názory alebo názory, ktoré sú mu vnucované.”

Niektorí diplomati sa obávajú, že nedávne udalosti na Blízkom východe a inde, 30 rokov po páde Sovietskeho zväzu, ukazujú, že USA, napriek všetkej svojej vojenskej, finančnej a kultúrnej sile, stratili svoju príťažlivosť pre veľkú časť sveta. Jack Matlock, posledný veľvyslanec USA v ZSSR, hovorí: “Príklad, ktorý dnes ponúkame svetu, nie je taký príťažlivý, ako mohol byť v roku 1991.”

Zatiaľ čo Washington vykresľuje svet ako boj medzi demokraciami a autoritárskymi štátmi (do ktorého životne dôležití partneri ako Saudská Arábia nezapadajú pohodlne), Matlock hovorí, že “na ideológii a forme vlády by nemalo záležať”.

“Ak chceme mať mierový, prosperujúci svet schopný vyrovnať sa s bezprecedentnými výzvami, ako je zhoršovanie životného prostredia, terorizmus a násilie všetkého druhu, masívne toky obyvateľstva, hrozba pandémií a zabránenie jadrovej vojne alebo použitiu iných zbraní hromadného ničenia, musíme so všetkými krajinami jednať s rešpektom,” hovorí.

Varuje, že podobne ako na zánik odsúdený Sovietsky zväz, aj americký prístup sa opiera o zastarané presvedčenie, “že USA majú vedomosti a moc zmeniť svet, ak len využijú svoju vojenskú a ekonomickú dominanciu na zmenu iných spoločností”.

Tento spôsob myslenia, tvrdí Matlock, šíri predstavu, “že “sme vyhrali studenú vojnu”, že rozpad ZSSR znamenal koniec studenej vojny a Rusko bolo porazenou stranou a že kolaps komunistického systému dokázal, že kapitalizmus a “demokracia” sú nevyhnutnou budúcnosťou ľudstva, že jadrové zbrane nás robia neporaziteľnými, a preto je naše vedenie nevyhnutné na transformáciu sveta”.