Mesto bolo teda na mimoriadne významnom mieste a existovalo v časoch obzvlášť bohatých na historicky dôležité udalosti a zmeny. Napriek tomu stálo od tejto epochy akosi bokom – v Antonii Auguste sa neudialo nikdy nič veľké a povšimnutiahodné. Ekonomicky prekvitalo a bola v ňom hojnosť všetkého a bolo aj plné rôznych aktivít, ale nikdy nie heroických činov. Spájalo dva kontinenty, ale podľa všetkého sa ani jeden z nich o neho veľmi nezaujímal.

Kresťanstvo sa už dostalo do jeho uší i do jeho očí, zatiaľ však nie aj do jeho krvi a do jeho pulzovania. Akoby toto mesto na Bospore stále ešte čakalo na Bohom vyslaného posla, titana kresťanstva, ktorý ho do neho naplno zasadí a pozdvihne na vysoký a jediný piedestál, kam bezpochyby patrilo.

***

Napokon sa tak jedného dňa aj stalo a jeho osudový hrdina prišiel k nemu. Tým hrdinom bol nezabudnuteľný rímsky cisár Konštantín, ktorý mal prímenie Veľký. Tento muž bol iniciátorom veľkej zmeny, ktorá sa len jeho zásluhou s mestom udiala. Voviedol ho do novej úplne prevratnej budúcnosti. Bola to naozaj neobyčajná budúcnosť, a to taká, v ktorej sa zastrčené provinčné hniezdo premenilo na absolútne centrum sveta a stalo sa jeho vládcom.

História života cisára Konštantína je jednou z najpopulárnejších a najvýznamnejších legiend kresťanstva a istým spôsobom je podobná životným osudom apoštola Pavla. V jednom i druhom prípade sa z týchto dvoch neveriacich stali veriaci a v druhej časti svojho života vykonali pre kresťanstvo čosi tak revolučné a epochálne ako nikto iný.

Ale na muža, ktorý v prvej polovici svojho života bol ctiteľom a vyznávačom boha Slnka, v zmysle prastarého egyptského náboženstvo, sa veľmi dlho nechcela usmiať šťastena. Potom sa však jeho osud prudko zmenil a pod zástavou, na ktorej bol vyšitý monogram Krista, sa mu podarilo poraziť všetkých svojich úhlavných nepriateľov, najväčších konkurentov v boji o cisársky trón.

Najprv pred bránami Ríma vyradil z hry o trón Maxentiusa a pri Adrianopole potom spôsobil porážku Liciniovi. Táto Konštantínova víťazná Kristova zástava sa tak stala symbolom a atribútom novej epochy nielen pre Rím, ale pre celú západnú civilizáciu.

Konečne mohli stáročia prenasledovaní kresťania vyliezť zo svojich úkrytov v rozsiahlych rímskych katakombách, a to ešte skôr ako sa z Byzanciónu stal Konštantinopol.

Potom, keď sa z Byzanciónu ale už stal Konštatinopol, tak sa cez toto mesto začali rýchlym tempom prevaľovať významné udalosti jedna za druhou, podobne vlnám na rozbúrenom mori.

Mesto cisára Konštantína na Bospore bolo oficiálne založené 11. mája roku 333. Historici i teológovia hovoria, že tam symbolicky vznikol nový a či druhý Rím. A tak isto, ako sa starý Rím rozprestieral na siedmich pahorkoch, tak práve toľko pahorkov nieslo aj ťarchu nového bosporského „Ríma“.

V strede priestranného námestia Fóra Konstantini sa hrdo týčila veľká mramorová socha boha Apolóna Helia, s vavrincovým vencom okolo hlavy. Z nej vychádzali žiarivé slnečné lúče vytvorené niekoľkými dlhšími tenkými výčnelkami, umiestnenými na čele sochy. Boli zhotovené z rýdzeho zlata. Na soche, na jej hrudi, bol umiestnený obraz cisára Konštantína. Upevnený bol na mohutnom porfýrovom stĺpe.

Do porfýru boli zabudované dôležité relikvie – triesky a klince z kríža, na ktorom skonal Ježiš, jedno paládium bohyne Atény z Tróje, sekera, ktorou pred potopou sveta Noe na príkaz Abrahámovho Boha zhotovoval svoju Archu a napokon ešte aj Mojžišov kameň, z ktorého na jeho prosby k Jahvemu, začala v púšti striekať voda.

Bola to skutočne nesúrodá a veľmi pestrá zmes relikvií, a tak nevedno, komu bolo mesto zasvätené. Bohu alebo bohom? A či tak Bohu, ako aj bohom? Boli teda pahorky Konštantinopola pahorkami Apolóna a Atény, alebo patrili Mojžišovi a Kristovi a či dokonca všetkým štyrom spoločne?

Akokoľvek to aj bolo, tak isté je jedno. Veľký a navždy nezabudnuteľný panovník Konštantín – ktorý zanechal nezmazateľné stopy aj v najstaršom nemeckom meste Trieri – bol až do konca svojho života typickým produktom novej epochy.

Veril síce v Boha kresťanov, ale zároveň veril aj v bohov. Bol však natoľko múdry a prezieravý, že rýchlo obsiahol a pochopil, že bohovia jeho predkov sa v priam revolučne zmenených podmienkach jeho doby, stali už len politickými vyslúžilcami a že politická budúcnosť bude patriť už len novému náboženstvu, kresťanstvu, a jeho hlavnému predstaviteľovi, Kristovi.

Bol to práve cisár Konštantín, ktorý dal kresťanstvu ten najdôležitejší impulz a postaral sa osobne o pevnosť jeho fundamentu a nie teológovia, ktorí viedli dlhodobé spory a nevedeli sa zjednotiť na elementárnych článkoch nového náboženstva.

V roku 325 dal Konštantín zvolať prvý kresťanský koncil. Nepredsedal mu však žiadny teológ a ani ho neriadil, ale predsedal mu a usmerňoval ho sám Konštantín, pričom ešte vôbec nebol pokrsteným kresťanom. Len na jeho múdry príkaz biskupi uzákonili najdôležitejší pilier kresťanského náboženstva a zároveň ho vyhlásili za dogmu.

Bola to dogma o rovnakej božskej podstate Otca so Synom – až dovtedy bol Ježiš len synom božím, ale nie ako osoba rovnocenná s Bohom-Otcom-Stvoriteľom. Bol to skvelý politický ťah Konštantína a dogma je základným fundamentom kresťanstva, na ktorom toto stojí a bez ktorého by stratilo svoju absolútnu podstatu.

Len tak sa toto náboženstvo totiž mohlo stať aj náboženstvom širokých más a tiež aj tých sociálne najslabších. Mohli sa s ním plne identifikovať. Pretože kým Boh-Otec symbolizoval neprístupnosť a vznešenosť a tým bol identifikačnou postavou len pre bohatých a mocných, tak Syn, ktorý vyšiel z najúbohejších pomerov, bol povýšený Konštantínom zavedenou dogmou na rovnakého Boha, akým bol aj Otec a preto jednoznačne patril tým dole, teda najúbohejším a sociálne najslabším. Cez Boha-Syna boli však povýšení a vyznamenaní, a v tom bola obrovská sila nového náboženstva, ktoré sa rýchlo rozšírilo po celej obrovskej Rímskej ríši a veľmi skoro prekročilo aj jej hranice.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

42. časť si môžete prečítať TU

43. časť si môžete prečítať TU