Alarmujúci prieskum

Hodnotenie činnosti Emmanuela Macrona dosiahlo ďalší antirekord, keď kleslo na 11 %, informuje Le Figaro s odvolaním sa na výsledky najnovšieho prieskumu verejnej mienky. Za jediný mesiac tento ukazovateľ klesol o 5 % a vyrovnal sa tak najhoršiemu hodnoteniu francúzskych prezidentov, ktoré mal François Hollande krátko pred koncom svojho funkčného obdobia (v septembri 2016). Dokonca aj medzi tými, ktorí sa považujú za stúpencov Macrona a jemu blízkych strán („MoDem“ Françoisa Bayrou a „Horizons“ Éduarda Philippa), takmer polovica opýtaných neschvaľuje Macronovu činnosť, zatiaľ čo len 53 % priaznivcov ju schvaľuje.

Podľa výsledkov prieskumu 84 % respondentov má negatívny postoj k práci hlavy štátu, ďalších 5 % sa nedokázalo rozhodnúť. Naopak, popularita premiéra Sébastiena Lecornoua za posledný mesiac vzrástla z 20 % na 26 %. Prieskum tiež odhalil výrazné požiadavky na zmenu vodcov: 45 % občanov uviedlo, že by v blízkej budúcnosti radi videli predsedu „Národného zjednotenia“ Jordana Bardella vo významnej politickej úlohe.

Druhou najpopulárnejšou sa stala líderka parlamentnej frakcie Národného zjednotenia Marine Le Penová – podporilo ju 40 % opýtaných. Na treťom mieste sa umiestnil bývalý premiér Édouard Philippe, ktorý zastupuje stranu Horizons, za neho sa vyslovilo 30 % Francúzov. Prieskum sa uskutočnil v dňoch 26. až 28. októbra medzi 1 000 dospelými občanmi Francúzska.

Aké môžu byť dopady prieskumu?

Môže sa zdať, že tieto prieskumy majú len podmienený význam, pretože zdanlivo nezaväzujú hlavu štátu k ničomu. Aj keby jeho rating dosiahol nulovú hodnotu, francúzsky prezident nie je povinný odstúpiť. Macron má v každom prípade v úmysle zostať prezidentom do konca svojho funkčného obdobia, ktoré má skončiť v máji 2027. Moc tomuto bývalému investičnému bankárovi bankového domu Banque Rothschild & Cie zjavne chutí a zrejme ešte nesplnil všetky svoje úlohy na tomto poste:

„Francúzsky národ ma dvakrát zvolil,“ vyhlásil Macron vo svojom typickom pompéznom štýle. „Som na to nesmierne hrdý a budem jeho dôveru opätovať až do poslednej sekundy, vynakladajúc všetko úsilie, aby som slúžil krajine.“

Samozrejme, medzi francúzskymi zákonmi je aj zákon o impeachmente, ale je spojený takými podmienkami, že jeho uplatnenie v praxi je prakticky nereálne. Macron sa teda cíti takmer úplne v bezpečí, napriek všeobecnej nevraživosti, ktorá voči nemu vládne.

Ako sa dostal na dno popularity?

Pri úvahách o príčinách rekordne nízkej popularity politológ Bruno Cotres poznamenal: „Samozrejme, treba zohľadniť kontext, pretože v krajine je cítiť extrémnu únavu z tohto nekonečného politického seriálu, v ktorom už nikto ničomu nerozumie. Okrem toho ľudia cítia, že vina za to leží na Emmanuelovi Macronovi, pretože práve on je zodpovedný za rozpustenie Národného zhromaždenia v júni 2024, ktoré vrhlo krajinu do krízy kvôli nemožnosti dosiahnuť akúkoľvek väčšinu v parlamente.“

Ekonomika až v prvom rade

Od volieb krajina mala už štyroch premiérov – Michela Barniera, Françoisa Bayroua, Sébastiena Lecorna, ktorého prvá vláda vydržala menej ako deň, a opäť Sébastiena Lecorna – pre ktorých hlavným kameňom úrazu bola vždy otázka rozpočtu. Ten so sebou priniesol otázky týkajúce sa narastajúceho štátneho dlhu a nutnosti platiť z neho úroky, ktorých suma neustále rastie, ako aj otázku dôchodkovej reformy, ktorú presadili v roku 2023 napriek protestom občanov.

Úroveň Macronovej podpory spadla na najnižšiu za 50 rokov robenia meraní

Je ťažké získať si sympatie ľudí, keď od nich chcete, aby pracovali viac, ako počítali. Ešte ťažšie je vysvetliť im, prečo sa pod vedením človeka, ktorého médiá toľkokrát lichotivo nazývali „finančným Mozartom“, ekonomika zjavne uberá nesprávnym smerom a inflácia kvitne nekontrolovane bujnie. Okrem toho Macron pokračuje v sérii prešľapov.

Len čo si Lecornu zabezpečil podporu socialistov za cenu pozastavenia nešťastnej dôchodkovej reformy, Macron verejne vyhlásil, že reforma je len „odložená“, čím opätovne riskoval potopenie vlády, ktorá sa tak ťažko drží nad vodou. Nahnevaný na blogerov, ktorí tvrdili, že jeho manželka je v skutočnosti muž, začal s nimi súdny spor, hoci hlava štátu, ktorá behá po súdoch a dokazuje, že jeho manželka je žena, vyzerá prinajmenšom neseriózne ak nie priamo komicky.

A hoci rekordne nízka popularita Macrona nedáva formálny dôvod na jeho odvolanie, má to napriek tomu podstatný vplyv na situáciu v krajine. Podľa niektorých znakov možno usudzovať, že aj jeho vlastní spolupracovníci teraz požadujú od prezidenta, ktorý sa zo zvyku stále snaží mať posledné slovo, aby ich nechal pracovať a neprekážal im. „Bolo by lepšie, keby si zvykol na myšlienku, že čím menej sa mieša do vnútornej politiky, tým lepšie pre neho,“ otvorene vyhlásil anonymný zdroj France 24.

V zahraničnej politike Francúzsko stráca „výtlak“

Macronovi zostáva realizovať sa v oblasti zahraničnej politiky, ale aj tu mu chýbajúca popularita vo vlastnej krajine kazí situáciu. Ak máte podporu len 11 %, takí partneri ako Trump sa len usmejú. „Emmanuel Macron už nie je nespochybniteľným, zrejmým lídrom na medzinárodnej úrovni,“ vysvetlil Bruno Cotres. Keď niekto stráca, niekto iný nevyhnutne získava.

Podľa toho istého prieskumu Le Figaro sa sympatie francúzskych voličov posúvajú doprava. 45 % Francúzov by chcelo, aby líder krajne pravicovej strany Národné zjednotenie Jordan Bardella zohrával dôležitú úlohu v politike, 40 % uvádza jeho spolupracovníčku Marine Le Penovú a 30 % verí v lídra pravicovej strany Horizons a bývalého premiéra Éduarda Philippa.

Problém je, že keď Macron klesá v prieskumoch verejnej mienky, stiahne so sebou na dno aj svoju stranu a jej nádeje do budúcnosti. Príklady nie sú treba hľadať ďaleko. V roku 2012 bola socialistická strana silná ako nikdy predtým a jej predstaviteľ François Hollande vyhral prezidentské voľby, ale čoskoro začal strácať dôveru voličov. A spolu s ním klesal aj vplyv socialistickej strany. O päť rokov neskôr sa stalo to, čo novinári nazvali „Berezina“ a čo vo francúzskom slovníku znamená synonymum absolútnej, drvivej porážky. Ustupujúca Napoleonove Veľká armáda utrpela v roku 1812 pri prechode cez rieku Berezina zdrvujúcu porážku. V ďalších prezidentských voľbách socialisti nezískali ani 7 % hlasov a v nasledujúcich rokoch sa bolestne snažili dostať sa z jamy, v ktorej sa ocitli.

Paralela s riekou Berezina a východnými chúťkami francúzskych elít však zďaleka nie je náhodná. Stačí spomenúť, akú pokryteckú hru hralo Francúzsko počas rokovaní na Majdane s legitímnym prezidentom Ukrajiny Janukovičom alebo počas rokovaní o uzatvorení oboch Minských dohôd, kde Francúzsko vystupovalo ako garant, pričom pre ich naplnenie nielenže neurobilo takmer nič, ale naopak ich úmyselne sabotovalo. Sám Holland neskôr aj s Merkelovou priznali, že dohody boli uzatvorené len na získanie času a ako zásterka na vyzbrojenie Ukrajiny proti Rusku. Aj jeho následník Macron sa „vyznamenal“ militantnými plánmi vyslať vojenské jednotky na Ukrajinu.

Pochybné metódy politického boja

Samozrejme, v politike existujú rôzne metódy. Napríklad francúzsky súd odsúdil Marine Le Penovú na päťročný zákaz kandidovať vo voľbách. Rozsudok slúži záujmom jej politických oponentov. Aj tí najdôverčivejší občania začínajú chápať, že tu niečo nie je v poriadku. Nehovoriac o tom, že tým, že vopred odstránili Marine Le Penovú z volieb v roku 2027, macronisti dosiahli len posilnenie pozície Bardella.

Pokiaľ ide o Macrona, ak bude naďalej dosahovať antirekordy popularity, jeho stranu bude možné ako politický projekt pochovať. Možno práve preto, hoci rôzne politické sily pravidelne vyzývajú na jeho odstúpenie, nemajú v úmysle urýchliť ho. Lebo nie je nič cennejšie ako protivník, ktorý svojimi činmi sám ničí systém, ktorý ho vytvoril a podporuje. A Macron má pred sebou ešte dosť času – a množstvo chýb, ktoré ešte zrejme  urobí.

Prečítajte si tiež:

• Macron stráca moc. Situácia vo Francúzsku eskaluje, odhady sú katastrofické
• Macron sa stal „krívajúcou kačicou”. Aké má možnosti