V pondelok 9. januára 2017 napísalo sedemnásť európskych politikov list novozvolenému amerického prezidentovi Donaldovi Trumpovi. Medzi nimi aj bývalý slovenský premiér Mikuláš Dzurinda. List je pozoruhodný dvomi spôsobmi. Jednak vazalskou rétorikou, jednak neudržateľným obsahom. Pokiaľ ide o pána Dzurindu, poradcu ukrajinskej vlády, v jeho prípade je potrebné konštatovať, že slovenský expremiér, ktorý bol dva roky aj ministrom zahraničných vecí, opustil platformu slovenských geopolitických záujmov. (Dokument je k dispozícii na konci článku – pozn. aut.)

Narušená rovnováha v Európe

Podstatou listu je apel európskych politikov na Donalda Trumpa, aby avizovanému zlepšeniu vzťahov medzi USA a Ruskom nepadla za obeť Ukrajina a jej teritoriálna integrita. „Bolo by veľkou chybou ukončiť súčasné sankcie proti Rusku alebo akceptovať rozdelenie a podmanenie si Ukrajiny. Demoralizovalo by to tých, ktorí požadujú, aby táto krajina mala euro-atlantickú orientáciu,“ domnievajú sa autori listu. V skratke pisatelia Donalda Trumpa, ktorý sa čochvíľa ujme úradu v Bielom dome, naliehavo odhovárajú od toho, aby sa usiloval o vyjednávanie s ruským prezidentom Vladimírom Putinom.

Ukrajina bude ešte dlho predmetom sváru nielen medzi Ruskom a Západom, ale aj medzi ľuďmi žijúcimi na Západe. Jedni budú zastávať názor, že anexia Krymu a podpora povstalcov na východe Ukrajiny je prejavom Putinovho imperializmu, ohrozujúceho mier v Európe. Iní budú zase tvrdiť, že po Majdane, nepriateľsky naladenému proti Moskve, si Rusko zobralo len to, čo mu patrilo. Ďateľ hodnotí situáciu tak, že neuváženou politikou západných mocností bola v Európe narušená rovnováha, čo Rusko považovalo za hrozbu, a preto na Ukrajine reagovalo agresívne.

Rusko vojnu s NATO nechce

K listu adresovanému Donaldovi Trumpovi sa ešte vrátime, najprv sa však zamyslime nad tým, prečo Rusi obsadili Krym a prečo podporujú rebelov na východe Ukrajiny. Rusko nepotrebuje rozširovať svoje územie; má ho viac, než dokáže osídliť. Jedným z hlavných geopolitických imperatívov Moskvy je zabezpečiť obranu tohto rozsiahleho územia. Ako ukázali Napoleonove a Hitlerove ťaženia, Rusko sa zo západu a severozápadu takmer nedá brániť, pretože medzi Moskvou a západnou hranicou tejto rozsiahlej krajiny neexistuje žiadna prirodzená bariéra v podobe dostatočne mohutnej rieky alebo neprekonateľného pohoria.

Po skončení studenej vojny sa stala Ukrajina pre Rusko perifériou alebo ak chceme nárazníkom medzi ním a Západom, respektíve NATO. Rovnakú funkciu, mimochodom, plní v obrannej stratégii Moskvy aj Bielorusko. Ponuka asociačnej dohody s EÚ a najmä lákanie Ukrajiny na členstvo v NATO sa stalo v očiach Ruska zdrojom narušenia rovnováhy, a preto po Majdane reagovalo tak, aby si udržalo aspoň časť svojho pôvodného nárazníku.

Rusko nechce vojnu v Európe, ako to naznačujú autori citovaného listu. Riskovalo by tým konflikt s NATO a ten si nechce a najmä nemôže dovoliť. Poľahky by síce mohlo napadnúť Pobaltie. V prvých týždňoch a možno aj mesiacoch vojny by musela prevažnú časť bojov o Estónsko, Lotyšsko a Litvu vybojovať poľská armáda, ktorá je dnes, mimochodom, veľmi silná, a Rusi by s ňou mali čo robiť. Možno by dobyli Varšavu, ale ďalej by sa sotva pohli, pretože najneskôr v priebehu šiestich mesiacov by proti Rusku stálo celé NATO. Vladimír Putin a jeho generálny štáb to veľmi dobre vedia, a preto sú reči o ohrození Pobaltia, Poľska a časti Škandinávie iba planou propagandou.

Ak by však tlak na začlenenie Ukrajiny do západného bloku pokračoval a ak by sankcie voči Rusku trvali neúmerne dlho, Moskva by mohla situáciu zhodnotiť tak, že určitá miera vojenskej angažovanosti jej prinesie menej strát ako pokračovanie takéhoto stavu. A to by bolo pre Európu mimoriadne nebezpečné.

Dzurinda o veľkosti Ameriky

Vo svetle týchto skutočností sa javí list sedemnástich európskych politikov ako nenáležitý. Odporuje realite a viaceré formulácie sú priam nedôstojné:

Za Putinovej vlády ruské prejavy militarizmu, vojny, hrozby, porušené zmluvy a falošné sľuby urobili z Európy nebezpečnejšie miesto. Putin sa neusiluje o to, aby bola Amerika veľká, ale my, ako Vaši spojenci, áno. Keď nás Amerika v minulosti vyzvala, išli sme s ňou. Boli sme s Vami v Iraku. Boli sme s Vami v Afganistane. Spoločne sme podstupovali riziko; obetovali sme spoločne synov a dcéry. Ako zjednotený front sme spoločne bránili našu zdieľanú transatlantickú bezpečnosť. To je to, čo robí našu alianciu silnou. Keď sú Spojené štáty neochvejné, my všetci sme spoločne silnejší.

Je pravdou, že po katastrofálnom úpadku v 90. rokoch Vladimír Putin zvýšil armádne investície, najmä do modernizácie. Aj napriek zvýšeným obranným výdavkom sa však ruský obranný rozpočet pohyboval v roku 2016 na úrovni 66,4 miliardy dolárov. Obranný rozpočet USA bol takmer desaťnásobne vyšší – 596 miliárd dolárov. Toto porovnanie je potrebné relativizovať konštatovaním, že časť ruského armádneho rozpočtu je tajná, a preto sa odhady za rok 2016 pohybujú na úrovni 80 miliárd dolárov. Ešte stále je to v porovnaní s USA dramatický rozdiel. V minulom roku boli pred Ruskom v tabuľke štátov s najväčším obranným rozpočtom Čína s 215 miliardami a Saudská Arábia s 87,2 miliardami dolárov.

Nie sú k dispozícii presné čísla, avšak spoľahlivo môžeme uviesť, že v roku 2014 mali USA v zahraničí okolo 800 vojenských základní v 70 krajinách sveta. Rusko malo dve. Niežeby bolo možné ruskú vojenskú silu ignorovať, ale jeho kapacity (najmä ak uvážime angažovanosť Ruska na Ukrajine a v Sýrii) sú oveľa obmedzenejšie, ako naznačujú autori listu.

Pochybnosti o našej veľkosti

Ťažko povedať, prečo si Mikuláš Dzurinda a ďalší spoluautori listu myslia, že Vladimírovi Putinovi by malo záležať na veľkosti Ameriky. Na tom by malo záležať predovšetkým pánovi Trumpovi a im by zase mala ležať na srdci veľkosť ich krajín. Isteže, bola to len rétorická figúra, avšak to isté sa nedá povedať o zmienke o účasti v Iraku a v Afganistane. To nebol dôkaz našej veľkosti, ale nezrelosti a neschopnosti predvídať geopolitické dôsledky oboch intervencií.

Výsledkom útoku na Afganistan je ešte silnejší Taliban ako pred rokom 2001. V Kábule síce vládnu západní spojenci, ale sila Talibanu na ostatnom území krajiny je po 15 rokoch neporovnateľne väčšia. Život navyše ukázal, že na dolapenie a elimináciu Usámu bin Ládina nebola potrebná vzdušná a pozemná ofenzíva, ale šikovná spravodajská operácia, korunovaná diverznou vojenskou akciou.

Výsledkom útoku na Irak je rozvrat Stredného východu a Islamský štát. Irak a Sýria sa rozpadávajú, k slovu sa znova dostali náboženské a sektárske nevraživosti. V dôsledku týchto pohybov Európa čelí migračnej kríze, ktorá (nielen) v kľúčových krajinách EÚ vedie k dramatickému radikalizovaniu politickej scény a nálad spoločnosti. Najhorší zo všetkého je však Islamský štát. To nie je teroristická skupina, ako vravia mnohí. Daeš je náboženské a politické hnutie, schopné vykonávať na ovládanom území funkcie štátu a na bojisku viesť tak pozemné a protivzdušné operácie, ako aj uskutočňovať teroristické útoky „doma“ i v zahraničí.

Namiesto poučenia z krízového vývoja

Irak ani Afganistan nie je niečo, na čo by sme sa mali odvolávať a na čo by sme mali nadväzovať. Naopak, mali by sme sa z týchto fatálnych chýb poučiť. Rovnako, ako by sme mali strategicky vnímať, že nielen Západ, ale aj Rusko má svoje záujmy.

Ak chce nový americký prezident Donald Trump nadviazať novú kvalitu vzťahov s ruským partnerom Vladimírom Putinom, mali by sme ho v tom podporovať. Prečo? Pretože ak sa podarí znovu nastoliť rovnováhu a USA budú mať s Moskvou partnerské vzťahy, nebude v Európe vojna medzi Ruskom a NATO. A to je nielen európsky, ale aj slovenský strategický záujem.

Peter Tóth

Text listu nájdete TU.

Článok pôvodne vyšiel na stránkach datel.sk.