Cieľom toho príspevku je pokračovať v tejto diskusii a načrtnúť niektoré aspekty fungovania Úradu špeciálnej prokuratúry, ktoré nasvedčujú tomu, že ide o nesystémový prvok, ktorý porušuje pravidlo, že každý orgán verejnej moci by mal byť kontrolovaný niekým iným než samým sebou. To platí o to viac, ak ide o orgán prokuratúry.

Tu sú teda niektoré dôvody, ktorých zoznam však nie je konečný, ktoré svedčia pre zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry.

1/ úrad špeciálnej prokuratúry kontroluje v prípravnom konaní sám seba, čo je anomália pri dozorových prokuratúrach

Každý orgán prokuratúry, ktorý vystupuje ako „prvostupňová“ dozorová prokuratúra by mal byť kontrolovaný nadriadenou prokuratúrou. Trvanie na tom, aby orgány verejnej moci podliehali kontrole iným orgánom nie je trvanie na tom, aby kontrolovaný orgán verejnej moci nemohol vykonávať svoju činnosť, ale ide o poistku proti tomu, aby orgán verejnej moci „neuletel“ pri plnení svojich povinností. To sa napríklad môže stať v prípade, ak určitý orgán verejnej moci koná premotivovane, prípadne jeho postupy v aplikačnej praxi vzbudzujú pochybnosti o ich správnosti, či zákonnosti alebo začne trpieť mesiášskym komplexom a pocitom ohrozenia zo strany iných orgánov verejnej moci a podobne. Ak sa to stane prokuratúre, potom je nutné, aby jej iná, nadriadená prokuratúra prostredníctvom vykonávania kontroly v prípravnom konaní vytýčila určité mantinely, ktoré by nemali byť prekročené (v konaní pred súdom tieto mantinely prokuratúre určuje súd).

V právnych podmienkach SR vykonávajú pôsobnosť prvostupňových – dozorových prokuratúr okresné prokuratúry a pri vybraných trestných činoch aj krajské prokuratúry a úrad špeciálnej prokuratúry. Pokiaľ prokurátor okresnej prokuratúry vydá pokyn, či súhlas napríklad so vznesením obvinenia, či zastavením trestného stíhania, respektíve, ak voči nemu smeruje nejaký podnet, o prípadnej sťažnosti, či podnete rozhoduje prokurátor nadriadenej prokuratúry a to prokurátor krajskej prokuratúry. Pokiaľ vyššie naznačeným smerom postupuje prokurátor krajskej prokuratúry o prípadnej sťažnosti, či podnete rozhoduje prokurátor nadriadenej prokuratúry a to prokurátor generálnej prokuratúry.

Výnimkou v tomto smere je iba úrad špeciálnej prokuratúry, kde vo vyššie naznačených prípadoch sťažnosť, či podnety rozhoduje špeciálny prokurátor, t. j. všetky riadne opravné prostriedky voči uzneseniam, na ktoré dal pokyn, či súhlas prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry rozhoduje fakticky tá istá prokuratúra. Ide tu teda o anomáliu, keď prakticky všetko v prípravnom konaní si úrad špeciálnej prokuratúry vybavuje sám a až do právoplatnosti svojich rozhodnutí nepodlieha žiadnej kontrole iným orgánom verejnej moci. Je to podobné, akoby okresný súd rozhodoval aj o odvolaniach voči rozsudkom, ktoré sám vydal a až v prípade, ak by nadobudli právoplatnosť by ich mohol preskúmavať iný, nadriadený súd.

Zrejme každý by namietal ak by prvostupňové (okresné) rozhodnutia súdov nepodliehali kontrole iného, nadriadeného súdu, ale prvostupňový (okresný) súd by sa kontroloval len sám a o všetkom podstatnom by si rozhodoval vo vlastnej réžii a vlastnými predstaviteľmi (asi by nikto nebol nadšený ak by odvolania podané proti rozsudku okresného súdu rozhodoval predseda tohto okresného súdu; v prípade úradu špeciálnej prokuratúry sa však takéto niečo toleruje roky).

Tak ako pre súd, musí byť takýto koncept rozhodovania neprijateľný aj pri prokuratúre, pretože nie je možné akceptovať, aby prvostupňová – dozorová prokuratúra v predprípravnom a prípravnom konaní kontrolovala samú seba a pôsobila ako uzatvorený orgán (ak sa často hovorí o neprípustnosti tzv. kabinetnej justície, tak úrad špeciálnej prokuratúry je pekný príklad tzv. kabinetnej prokuratúry).

Už len táto výhrada postačuje na zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry, pretože nie je možné akceptovať takéto anomálie v právnom poriadku (ak by sme tento koncept chceli ponechať aj naďalej, potom by sme mali obdobne upraviť aj pôsobnosť okresných a krajských prokuratúr, t. j. aby si okresné prokuratúry rozhodovali všetko sami vo vlastnej réžii ako aj krajské prokuratúry s tým, že by ich až do právoplatnosti rozhodnutí nikto iný nemal možnosť kontrolovať; prípadne by sa mal potom tento koncept využiť aj pri súdoch – podľa môjho názoru však ide o neprijateľný koncept, pretože každý prvostupňový orgán má podliehať kontrole nadriadeného orgánu, ktorý by dohliadal nad správnosťou a zákonnosťou konania prvostupňového orgánu).

Koncept úradu špeciálnej prokuratúry je pritom vystavaný na schizofrenickom modele, t. j. na tom, že ide formálne o súčasť Generálnej prokuratúry SR (úrad špeciálnej prokuratúry to má aj v názve, keďže sa volá Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR), avšak fakticky ide o samostatnú prvostupňovú – dozorovú súčasť prokuratúry, ktorej prokurátori podliehajú a zodpovedajú sa iba špeciálnemu prokurátorovi a to až do právoplatnosti ich rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní. Teda ich činnosť a preskúmavanie rozhodnutí nepodlieha dohľadu zo strany prokurátorov generálnej prokuratúry, nakoľko aj prokurátori úradu špeciálnej prokuratúry sú prokurátori generálnej prokuratúry a dokonca nepodlieha ani dohľadu samotného generálneho prokurátora, pretože sa v tomto smere zodpovedajú iba špeciálnemu prokurátorovi.

Z uvedeného vyplýva, že v právnom poriadku SR máme fakticky dve relatívne samostatne pôsobiace generálne prokuratúry a to úrad špeciálnej prokuratúry a generálnu prokuratúru a dvoch generálnych prokurátorov a to špeciálneho prokurátora (ktorý sa síce formálne v zákone označuje za námestníka generálneho prokurátora, avšak fakticky voči nemu nemá generálny prokurátor žiadne relevantné kompetencie) a generálneho prokurátora (bez súhlasu špeciálneho prokurátora nemôže generálny prokurátor dokonca ani určiť výnimku v zmysle § 51 zákona o prokuratúre, či konať v zmysle § 55d ods. 3 zákona o prokuratúre). Toto je ale v rozpore s vymedzením postavenia prokuratúry uvedenom v § 2 zákona o prokuratúre v zmysle ktorého je prokuratúra samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

Z postavenia úradu špeciálnej prokuratúry možno teda vyvodiť, že prokuratúra nie je vôbec jednotná sústava štátnych orgánov a nie je ani hierarchicky usporiadaná, nakoľko úrad špeciálnej prokuratúry v prípravnom konaní nepodlieha fakticky žiadnej vonkajšej kontrole iným orgánom prokuratúry a ide teda o prokuratúru stojacu mimo prokuratúry.

2/ úrad špeciálnej prokuratúry má problémy akceptovať rozhodovaciu činnosť generálneho prokurátora podľa § 363 Tr. por.

Na rozdiel od bodu 1/, kde dôvod zrušenia úradu špeciálnej prokuratúry jednoznačne vyplýva z absurdnej právnej úpravy o sebakontrole úradu špeciálnej prokuratúry, tento bod 2/ je založený na aplikačnej praxi prokurátorov úradu špeciálnej prokuratúry.

Už bolo uvedené vyššie v bode 1/, že rozhodnutia a ani postupy prokurátorov úradu špeciálnej prokuratúry v predprípravnom a prípravnom konaní nepodliehajú kontrole žiadneho nadriadeného orgánu, ktorý by bol mimo prostredie úradu špeciálnej prokuratúry a že sa úrad špeciálnej prokuratúry fakticky kontroluje sám, čo považujem za nesystémové a neprijateľné.

V podstate jedinou relevantnou kontrolnou činnosťou voči rozhodnutiam prokurátorov úradu špeciálnej prokuratúry v prípravnom konaní a voči rozhodnutiam policajtov, ktoré boli vydané pod dozorom prokurátorov úradu špeciálnej prokuratúry je rozhodovanie generálneho prokurátora v zmysle ustanovenia § 363 a nasl. Tr. por. v prípadoch, ak ide o rozhodnutia právoplatné.

Nie je nutné podrobne pripomínať to, čo je zrejmé už z médií, že úrad špeciálnej prokuratúry opakovane verejne kritizoval generálneho prokurátora (a to aj na tlačových besedách) za využívanie ustanovenia § 363 Tr. por. v trestných veciach, ktoré patria do ich dozoru. Teda úrad špeciálnej prokuratúry opakovane verejne preukazoval, že neznesie kritiku svojej dozorovej práce, čo už samo osobe svedčí o strate nevyhnutného nadhľadu pri vykonávaní svojej práce.

Neviem si predstaviť, že by sme my na krajskom súde opakovane verejne kritizovali najvyšší súd za to, ako voči naším rozhodnutiam využíva inštitút dovolania a že si dovolí nám nejaké rozhodnutie zrušiť a spochybňovali tak najvyšší súd a jeho rozhodovaciu činnosť na tlačových besedách (akékoľvek rozhodnutia orgánov verejnej moci možno kritizovať, avšak kritika by mala byť vyhradená pre odborné časopisy, prednášky a podobne a nemalo by ísť o systematické verejné spochybňovanie autority rozhodovania vrcholového predstaviteľa prokuratúry a to len preto, že nerozhoduje podľa predstáv úradu špeciálnej prokuratúry).

Podľa dostupných informácií sa prokurátori úradu špeciálnej prokuratúry aktívne bránia kontrole cez ustanovenie § 363 Tr. por. tak, že napríklad nerozhodnú sťažnosť obvineného voči uzneseniu o vznesení obvinenia a to aj dlhšie časové obdobie (bol už medializovaný prípad, kde nemá byť sťažnosť rozhodnutá už rok, čo by na inej prokuratúre znamenalo disciplinárne konanie voči prokurátorovi, ktorý takto nekoná), nakoľko v prípade ak by ju rozhodli, uznesenie o vznesení obvinenia by nadobudlo právoplatnosť a bolo by preskúmateľné generálnym prokurátorom podľa § 363 Tr. por. Vedú teda prípravné konanie tak, že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zostáva nerozhodnutá a je rozhodnutá až súčasne s podaním obžaloby, čím sa dostáva trestná vec na súd a zaniká oprávnenie generálneho prokurátora na použitie § 363 Tr. por. (prípadne sťažnosť síce rozhodnú ešte pred podaním obžaloby, avšak vec na generálnu prokuratúru nepredložia, ale ihneď podajú obžalobu). Dospelo to dokonca do takého stavu, že obvinení nepodávajú často sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia, ktoré tak nadobudne právoplatnosť a radšej sa potom obrátia na generálneho prokurátora, aby uznesenie preskúmal cez § 363 Tr. por., pretože nepočítajú s tým, že by ich sťažnosť bola vybavená prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry v „normálnej“ lehote a objektívne (opätovne ide o anomáliu, ktorá vyplýva z nekontrolovateľnosti úradu špeciálnej prokuratúry tak ako to bolo uvedené vyššie v bode 1/).

Neviem si predstaviť situáciu, že by sme na krajskom súde držali spis a nepredložili ho na najvyšší súd a to len z dôvodu, že by sme sa chceli vyhnúť kontrole našej práce z jeho strany. Orgán verejnej moci by sa nemal báť kontroly svojej rozhodovacej činnosti a celkom určite by nemal „kriviť“ (obchádzať) ustanovenie zákona tak, že svoju činnosť bude prispôsobovať tomu, aby sa vec, ktorú dozoruje nedostala na generálnou prokuratúru a nemohla byť preskúmaná v zmysle § 363 Tr. por.

Ide o ďalší dôvod na zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry, nakoľko nie je možné tolerovať súperenie tejto prokuratúry s generálnym prokurátorom a bránenie generálnemu prokurátorovi vo výkone jeho kompetencií.

3/ argument o rýchlosti konania úrad špeciálnej prokuratúry, jej špecializácii, závažných korupčných prípadoch, či väzobných trestných stíhaniach

Jedným z argumentov zástancov existencie úradu špeciálnej prokuratúry je aj to, že táto súčasť prokuratúry má konať bez výraznejších prieťahov, respektíve rýchlejšie, než ostatné zložky prokuratúry. Ide o mýtus. V praxi existujú jednoduché trestné veci, zložitejšie ako aj skutkovo, či právne pomerne náročné trestné veci (prípadne trestné veci s veľkým počtom obvinených osôb). A tak je to na všetkých zložkách prokuratúry ako aj na súdoch. Preto konanie v niektorých trestných veciach trvá mesiace a v iných roky a to aj na úrade špeciálnej prokuratúry. Za všetky možno spomenúť kauzu Búrka, v ktorej bolo vznesené obvinenie prokurátorkou úradu špeciálnej prokuratúry v marci roku 2020 s tým, že obžaloby pri niektorých obvinených boli podávané až v roku 2023, teda po viac ako troch rokoch vedenia prípravného konania (a to išlo hlavne o prečiny) a vo vzťahu k ďalším obvineným osobám ešte prípravné konanie nebolo skončené doposiaľ.

Rovnako tak neobstojí argument o tom, že v prípade zrušenia úradu špeciálnej prokuratúry by museli trestné veci z úradu špeciálnej prokuratúry prejsť na krajské prokuratúry, ktorej prokurátori takéto trestné veci nedozorujú a teda malo by tu ísť o absenciu odbornosti prokurátorov krajských prokuratúr. Tento argument je vyslovene úsmevný, nakoľko prokurátormi úradu špeciálnej prokuratúry sa stávajú hlavne prokurátori krajských a okresných prokuratúr a v minulosti aj prokurátori už zaniknutých vojenských prokuratúr. Navyše, krajské prokuratúry majú desaťročia oddelenia, na ktorých sa prokurátori krajských prokuratúr špecializujú na závažnú majetkovú, organizovanú, či násilnú trestnú činnosť. Z hľadiska odbornosti teda nebude žiadny problém z prechodu trestných vecí z úradu špeciálnej prokuratúry na krajské prokuratúry (problém môže byť len personálny, t. j., že prokurátorom krajských prokuratúr narastie nápad vecí, čo bude nutné riešiť ich posilnením, respektíve prechodom prokurátorov úradu špeciálnej prokuratúry na krajské prokuratúry, čo by bolo, podľa predloženého návrhu zákona, možné po dohode s generálnym prokurátorom, t. j. prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry môže nasledovať svoje trestné veci na krajskú prokuratúru, čo je však zrejme pre prokurátorov úradu špeciálnej prokuratúry neprijateľné, nakoľko by sa museli z prokurátorov generálnej prokuratúry stať prokurátormi krajskej prokuratúry). Alebo povedané inak, na zachovanie špecializácie nie je nutné mať špecializovanú budovu (úrad), ale špecializovaní majú byť prokurátori a tí môžu pracovať aj v rámci jednotnej sústavy prokuratúry, t. j. na osobitných oddeleniach krajských prokuratúr, tak ako to funguje už dlhé roky.

A napokon je tu argument o stíhaní závažnej korupčnej trestnej činnosti zo strany úradu špeciálnej prokuratúry. Zo štatistických údajov, ktoré boli zverejnené vyplýva, že počet stíhaných osôb bol v jednotlivých rokoch značne kolísavý, pričom išlo aj o prípady tzv. drobnej korupcie (úplatky vo forme šunky, zeleniny, slaniny a podobne). Pokiaľ ide o množstvo stíhaných osôb, tak napríklad v roku 2021 bolo stíhaných za korupciu 252 osôb. Tento počet stíhaných osôb rozhodne nie je obrovský, teda nejde o číslo, ktoré by nezvládlo osem krajských prokuratúr. Pri korupcii je problémom jej objasnenie, z čoho vyplýva, že špecializované by mali byť v tomto smere najmä policajné zložky, nakoľko ich úlohou je objasňovanie trestnej činnosti.

Za pozornosť z činnosti úradu špeciálnej prokuratúry stojí aj iná štatistika a to štatistika podávania návrhov na vzatie obvineného do väzby. Tak napríklad v roku 2019 podali prokurátori špeciálnej prokuratúry 55 návrhov na vzatie obvinených do väzby, pričom v roku 2020 to už bolo 112 návrhov na vzatie obvinených do väzby, čo bol oproti roku 2019 nárast viac ako 100 percentný s tým, že len za prvé tri mesiace roku 2021 bolo podaných 45 návrhov na vzatie do väzby, čo bolo viac ako bolo podaných návrhov na vzatie do väzby za celý rok 2014, či 2015. Možno len špekulovať čo stojí za takýmto brutálnym nárastom preferovania väzobných trestných stíhaní zo strany úradu špeciálnej prokuratúry za posledné obdobie, avšak z mediálnych výstupov možno zistiť, že obvinené osoby, ktoré sa nepriznávajú spravidla končia s návrhom na vzatie do väzby a tí, ktorí sa priznávajú sú stíhaní na slobode, respektíve sú z väzby, po priznaní sa, prepustení na slobodu. Väzba by pritom nemala slúžiť na zabezpečenie priznania obvineného a uľahčenia dôkaznej situácie pre orgány činné v trestnom konaní (to, že sa obvinený priznal ešte neznamená, že sa skutok stal a tzv. narozprávaný skutok nie je možné stotožňovať s náležite objasneným skutkovým stavom).

Výnimočným vo väzobných trestných veciach nie je ani účelové nadhodnotenie právnej kvalifikácie (napríklad v praxi úradu špeciálnej prokuratúry už prakticky vymizlo spolupáchateľstvo a takmer každá trestná súčinnosť je označovaná za zločineckú skupinu, respektíve väzobné trestné stíhanie vedené pre prečin bolo prekvalifikované na zločin, aby bolo možné predĺžiť lehotu trvania väzby a potom, po ročnom trvaní väzby a prepustení obvineného na slobodu bolo opätovne prekvalifikované na prečin, prípadne bolo vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin, pri ktorom hrozil obvinenému dlhoročný trest odňatia slobody, následne po priznaní obvineného a usvedčovaní aj iných osôb prichádza k prekvalifikovaniu skutku a k uzatvoreniu dohody o vine a treste a uloženiu podmienečného trestu odňatia slobody). Problémom je aj tzv. reťazenie väzieb, keď polícia, pod dozorom prokuratúry, si ponecháva ďalšie trestné stíhania tej istej osoby „do zálohy“ a v prípade prepustenia z väzby nasleduje povestné „otočenie“ obvineného pred bránou väznice a je vzatý do väzby v tejto inej trestnej veci.

Problematickým je aj až náboženské uctievanie výpovedí kajúcnikov a časté nahrádzanie klasického dokazovania kolotočom výpovedí kajúcnikov bez ich dôkladného preverovania. Za všetky možno spomenúť obvinenie JUDr. Kolcuna v kauze Víchrica, ktoré bolo založené na výpovedí kajúcnika, ktorý mal len informácie „z počutia“, t. j. z druhej ruky. Aj len toto stačilo na to, aby mu prokurátorka úradu špeciálnej prokuratúry vzniesla skutkovo neurčité obvinenie a aby bola jeho sťažnosť predstaviteľom zase úradu špeciálnej prokuratúry zamietnutá (tu dobre vidieť, čo spôsobuje chýbajúci pohľad inej nadriadenej prokuratúry a uzatvorený svet úradu špeciálnej prokuratúry, nakoľko s týmto uznesením o vznesení obvinenia mal problém nielen Ústavný súd SR, ktorý nedal súhlas na jeho možné väzobné trestné stíhanie, ale aj generálny prokurátor, ktorý obvinenie zrušil prostredníctvom § 363 Tr. por. pre absolútnu neurčitosť skutkov s tým, že skutky boli tak neurčité, že sa fakticky výsluchom kajúcnika a obvineného vyčerpalo dokazovanie, pretože nič ďalšie sa zo skutku nedalo zistiť). Na nedostatočný dohľad nad konaním polície a prokurátorov pri práci s kajúcnikmi a pri následnom uzatváraní dohôd o vine a treste poukazujú napríklad aj niektoré organizácie v USA (teda v krajine, ktorou bol slovenský trestný proces silne ovplyvnený), keď sa poukazuje na to, že až 45,9% amerických rehabilitácií týkajúcich sa prípadov, kde boli osoby odsúdené na trest smrti od roku 1970 obsahovalo odsúdenia založené na svedectve spolupracujúcich svedkov (neobstojí teda ani argument, že prácu úradu špeciálnej prokuratúry kontroluje hlavne súd, nakoľko aj v uvedených amerických prípadoch rozhodoval súd a justičným omylom nezabránil, pretože pri schvaľovaní dohody o vine a treste sa klasické dokazovanie v konaní pred súdom nevykonáva a tak je to aj v SR). Práca s kajúcnikmi by preto mala byť otvorená (transparentná), nemala by byť zaťažená predsudkami o zaručenej pravdivosti výpovede kajúcnika a mala by podliehať kontrole inou nadriadenou prokuratúrou a to už počas prípravného konania. Nič také v prípade úradu špeciálnej prokuratúry nie je.

Záver

Vyššie uvedené dôvody, nasvedčujú tomu, že sa nič zásadné nestane, ak bude úrad špeciálnej prokuratúry zrušený a ak veci spadajúce pod jeho dozor prejdú pod krajské prokuratúry. Práve naopak, bude to návrat k tomu, že všetky prvostupňové dozorové prokuratúry majú podliehať kontrole nadriadenej prokuratúry, ktoré musia dbať na to, aby podriadené prokuratúry nevybočili z hraníc určených Trestným zákonom a Trestným poriadkom. Hystéria okolo možného zrušenia úradu špeciálnej prokuratúry je preto prehnaná a zbytočná. A hlavne, doposiaľ som nepočul žiadny odborný (teda nie politický, či emotívny) relevantný argument, z ktorého by vyplývalo, že je nutné zachovať existenciu úradu špeciálnej prokuratúry.

JUDr. Peter Šamko, sudca Krajského súdu v Bratislave