Bratislava 10. januára 2019 (HSP/SNN/Foto:SITA-Pavol Machovič)

Emeritný arcibiskup Ján Sokol so želaním vernosti Bohu, Cirkvi a národu. Vari do žiadneho zo súčasných hierarchov Cirkvi tak nebúšia liberálne médiá ako do emeritného arcibiskupa Jána Sokola

Dôvod je viac než jasný – je zástancom prísnej morálky v Cirkvi, kresťanských hodnôt a národného sebavedomia. Životné jubileum osemdesiatpäť rokov oslávil 9. októbra a 12. mája uplynulo tridsať rokov od jeho biskupskej vysviacky. Je prvým a jediným rímskokatolíckym arcibiskupom ‒ metropolitom na Slovensku. Bol v parlamente počas hlasovania o Deklarácii o zvrchovanosti Slovenskej republiky i hlavným celebrantom na svätej omši v Dóme sv. Martina prvého januára 1993. Svoju česť po nástupe Róberta Bezáka za trnavského arcibiskupa musel obhajovať pred súdom, ktorý vyhral. Ako kaplán v bratislavskom kostole Blumentál sa stal podozrivou osobou pre ŠtB. Spolupracoval s biskupom Pavlom Hnilicom v emigrácii, ktorý o ňom povedal, že v čase totality bol najodvážnejší, najúčinnejší i najobetavejší z jeho kontaktných ľudí. O svoje spomienky na prežité roky sa podelil s našou redakciou.

Po maturite v roku 1953 ste sa hlásili do kňazského seminára. V tom roku prejavilo záujem o kňazské povolanie tridsať uchádzačov, prijatých mohlo byť dvanásť. Hlásili ste sa teda o štúdium za kňaza v období, keď režim tvrdo prenasledoval Cirkev. Čo vás viedlo k tomuto rozhodnutiu?

Každé povolanie, aj kňazské, má iný motív. Mňa nikto nenabádal, aby som sa stal kňazom. Prišlo to akosi spontánne. Dokonca po tom, ako mi prišla myšlienka založiť si rodinu. Miništroval som v rodných Jacovciach, chodil som na májové i októbrové pobožnosti a osem rokov som dochádzal do gymnázia v Topoľčanoch. Už v treťom ročníku gymnázia som pochopil, že kňazstvo je zrejme moja cesta. Zaumienil som si prihlásiť sa do malého seminára, ibaže som si neuvedomil, že tam sa musí platiť. Moji rodičia by to nezvládli.

V tom čase ste mali iba pätnásť rokov. Ako to dopadlo?

Mal som spolužiaka, volal sa Jozef Kocúr, pochádzal z Rybian, ktorý mi povedal, že mal spolužiaka, ktorý odišiel do malého seminára v Trnave. Ja som potom napísal list na vymyslené meno do malého seminára v Trnave. O niekoľko dní mi prišla odpoveď, že také meno sa u nich nenachádza a z listu nie je jasné, o čo mi vlastne ide. Odporučili mi, že ak chcem byť prijatý, aby som si napísal žiadosť. Hneď som tak urobil. Žiadosť som poslal a nikomu som o tom nepovedal ‒ ani rodičom, ani pánu dekanovi, ani pánu kaplánovi. O niekoľko týždňov som išiel popoludní ako každú nedeľu na litánie a pán kaplán mi v sakristii povedal, že pán dekan sa chce so mnou rozprávať po litániách. Povedal mi: „Podal si si žiadosť do malého seminára, ale tajní zobrali všetkých rehoľníkov, teda aj saleziánov, ktorí spravovali diecézny malý seminár v Trnave. Zrušili ho. Je možné, že Pán Boh ti to chce splniť neskôr.“ To si pamätám, akoby to bolo dnes.

Napokon ste sa predsa dostali na štúdium teológie.

Ale vôbec to nebolo jednoduché. Predstavte si, že nebolo možné napísať, že chcete ísť študovať teológiu. Automaticky by vás nepripustili k maturite. Keďže na teologickej fakulte sa štyri semestre prednáša filozofia, do prihlášky na vysokú školu som napísal, že idem študovať filozofiu.

To vám niekto poradil?

Nikto, Pán Boh to riadil. Keď som zmaturoval, išiel som na pohovory. Bolo nás asi tridsať plus deviati kurzisti. V tom čase boli na mnohých stredných školách ročné kurzy zamerané na to štúdium, na ktoré ste sa hlásili. A tí uchádzači mali prednosť. Ale len na tú školu, na akú bol kurz zameraný. Pohovory som urobil, čas letel a papier neprichádzal. Okolo 15. septembra 1953 som sa vybral do Trnavy na biskupský úrad zistiť, či som prijatý. Povedali mi, že nedostali zoznam prijatých študentov. Tak som sa vybral do Bratislavy. Na dvore teologickej fakulty sa prechádzali traja kňazi a jeden laik. Opýtal som sa ich, či som bol prijatý. Išli sme do kancelárie a tam som sa dozvedel, že som nebol prijatý. Skoro som odpadol. Vzápätí mi však povedali, že keby niekto neprišiel, mám šancu. Vrátil som sa domov, ale o týždeň som sa bol znova na fakulte pýtať, či si to niekto nerozmyslel. Poradili mi, aby som išiel do  Slovenského úradu pre veci cirkevné za pani Málkovou. Ani tam som nepochodil. Že už tak či tak pošlú mi oznámenie. V pondelok idem na poštu, nič. V utorok mi poštárka hovorí, už vás tu niečo čaká. Otvorím obálku: Nastúpiť ihneď a bolo to 25. októbra 1953.  Nastupoval som teda dodatočne a bolo to dosť komplikované, lebo vtedy sme si museli do seminára doniesť všetko svoje: periny, posteľnú bielizeň…

Sen sa vám teda splnil, už vám nič nestálo v ceste za kňazstvom?

Zdanlivo nie. V poslednom ročníku  som sa stal hlavným ceremoniárom a z toho mi vyplývala povinnosť na Mikuláša robiť úlohu sv. Mikuláša. Vo svojom mikulášskom príhovore som povzbudzoval mladších bohoslovcov, aby si brali príklad od starších.  Krátko pred odchodom na vianočné prázdniny mi oznámili, že pán tajomník Kvasnička sa chce so mnou rozprávať. Išiel som za ním a on začal, že keď som mal príhovor na Mikuláša a povedal som, že si majú mladší bohoslovci brať príklad od starších, či si myslím, že je to tak. Ja som odpovedal, že aspoň tak by to malo byť. Potom ešte na niečo narážal a povedal mi: „Pán Sokol, ešte nemusíte skončiť, keď skončíte nemusíte byť vysvätený, a keď budete vysvätený, nemusíte dostať súhlas.“ Vtedy som pochopil, že tak ako sa sťažovali na Ľuba, sťažovali sa aj na mňa. Neviem, kde som nabral tú silu, keď som mu povedal: „Pán tajomník, ja sa vášho vyhrážania nebojím, som robotnícky káder.“ A keď som vychádzal z miestnosti, vyšmykli sa mi dvere z rúk a pribuchli sa. Čakal som, čo bude. Mal som smutné Vianoce, ale nakoniec všetko dobre dopadlo. Naša farnosť dostala oznámenie, že k 1. júlu 1957 nastupujem do Šurian.

V Šuranoch ste sa dlho neohriali, nasledovali Levice a bratislavský Blumentál, kde ste prišli v decembri 1959. Ako si spomínate na tie roky?

Pre kňazstvo som žil telom i dušou. Nikdy som nemal krízu, problémy áno, bez toho to nejde, nebol by som normálny. Ale nikdy som si nepomyslel, že som sa vo výbere povolania pomýlil. V Šuranoch jeden z predchádzajúcich kaplánov Boris Travenec, ktorý bol apoštolsky zanietený, vytvoril na filiálke Nitriansky Hrádok spoločenstvo mladých, ktorí sa stretávali.  Tiež som chodil medzi nich. Jedného z nich v septembri zatvorili, neviem prečo, a robili u neho domovú prehliadku. Jeho manželku vyšetrovali skoro celú noc. Po návrate domov mi povedala, že najväčší záujem mali o mňa. Že sa jej pýtali, kto ma vedie. Takže bol som tam jeden a pol mesiaca a už sa o mňa zaujímali. 

V Leviciach to už bolo bezproblémové?

Tam som pomáhal zvoniť, keď zomrel  pápež Pius XII., hoci to štát zakázal. Ale nič z toho nebolo. Bol som tam dvadsať mesiacov a v decembri 1959 ma poslali do bratislavského Blumentálu. A ja som Bratislavu nepoznal.

Ako to, veď ste v Bratislave študovali?

Ale my sme nemohli vonku voľne chodiť.

To bolo štátom nariadené?

Nie, zo strany Cirkvi. My sme mali prísnu disciplínu. Mohli sme chodiť len na určité miesta. V Blumentále som sa stal obľúbeným spovedníkom, zrejme preto, že som sa veriacim venoval. Chodili za mnou vysokoškolsky vzdelaní i jednoduchí ľudia…

A nechali vás na pokoji?

Ako sa to vezme. Učil som štrnásť hodín týždenne náboženstvo. Ale len do roka 1962, potom ho zrušili. V Bratislave sa mohlo vyučovať iba na troch školách. Mal som šťastie, že si ma obľúbil môj šéf Ladislav Mogyoróssy. Bol mierny, ale mal cirkevného ducha. Na duchovných cvičeniach v Piešťanoch som sa dozvedel, že ma majú preložiť. Povedal som mu to a zariadil, že som zostal. Bol som rád, lebo som získal skupinu mladých ľudí, ktorých som sa usiloval usmerňovať v živote. Keď mali chlapci okolo dvadsaťsedem až dvadsaťosem rokov, povedal som im, že očakávame od nich katolícke manželstvá a rodiny.

Kde ste sa s nimi takto zhovárali?

Keď prišli na faru. Raz mi jeden z nich povedal, no hej, vy nám stále zdôrazňujete, že sa máme zoznamovať s našimi dievčatami, ale kde? V PKO? A toto mi vnuklo myšlienku, dať mladých dokopy.  Keď som mal narodeniny, meniny pripravil som pohostenie a zišlo sa nás sedemnásť. Potom sme takto spolu oslavovali i promócie a naša skupina sa rozrástla na dvesto-tristo ľudí.

To určite neuniklo pozornosti ŠtB?

Ajaj, strašne nás sledovali. Vyšetrovali viacerých z našej skupiny. Odovzdávali sme si informácie, radil som im nehovoriť nijaké mená, tvrdiť: neviem, nepamätám… Aj mňa ikskrát predvolávali na Februárku. Mons. Formánek mi raz povedal, že kvôli mne má problémy, lebo mu referovali, že chodím do baru. Náš spolok sa totiž volal Kačabar a niekto si to vysvetlil po svojom. V roku 1964 prišiel prípis, že už je možné deti prihlásiť na náboženstvo, ale nesmie sa to oznámiť na nástenkách. No a my sme si povedali, že to zamotáme do kázne. Aj sme to takto urobili, ale o tri či štyri dni ma volal tajomník: „Pán Sokol, budeme žiadať najprísnejší trest. A ja mu na to: „Ale pán tajomník, v oznamoch predsa nič nebolo.“ A hovoril som pravdu. 

Ale napokon vás predsa z Blumentálu preložili.

Lebo strana sa neuspokojila s tým, že nikto nebol postihnutý  a silou-mocou chceli získať priznanie. Skúsili to po cirkevnej  linke, ale znova som hovoril len to, čo predtým. Aby ma naši ochránili pred väzením, rozhodli sa, že ma preložia. Ibaže  biskup Ambróz Lazík bol v Ríme na koncile, takže príkaz nemal kto podpísať. Stalo sa tak až v marci 1966, keď sa vrátil domov. Potom  vo veľkonočnom týždni navštívil našu faru v Štúrove a pýtal sa ma, či som sa odhlásil, keď som odchádzal z Bratislavy. Prikývol som že áno a on sa ma ďalej vypytoval, čo mi povedali. Vravím ‒ nič, len ako sa mám a či som spokojný. A biskup ‒ nič viac? Veď vás chceli zavrieť.

Prišiel rok 1968 a vy ste sa stali na dva roky prefektom v bratislavskom kňazskom seminári. Prečo len tak krátko?

Na jeseň ’68 už mohol biskup vymeniť predstavených v seminári, ale prišla konsolidácia,  museli sme všetci štyria odísť. Mohli sme ostať, ale iba ak podpíšeme. Stretnúť sme sa mali v pasáži za Manderlákom. Ja som nešiel. Tak ma dali za kaplána do Serede. Na farára som nedostal súhlas. Až neskôr, podmienečne, vraj podľa toho, ako sa budem správať. V roku 1983 ma chcel biskup Július Gábriš do Trnavy. Nedostal som súhlas. Neskôr biskup Gábriš aj bez súhlasu vymenoval konzultorov. Bolo nás sedem, keď v roku 1987 zomrel a mňa zvolili v druhom kole. Pre štát som nebol vyhovujúci, ale pápež Ján Pavol II. mi  poslal  telegram a uznal ma za zvoleného administrátora diecézy.

V období normalizácie sa začala vaša spolupráca s otcom biskupom Pavlom Hnilicom, ktorý pôsobil v Ríme v emigrácii. Ten na vás spomínal, že ste boli tým kňazom, „ktorý bol z mojich kontaktných ľudí v čase totality najodvážnejší, najúčinnejší i najobetavejší“. Spomenul miesta v zahraničí, kde ste sa stretávali, aby prevzal od vás diskrétne správy a naopak aby mohol poslať domov odkazy i pomoc. Aká to bola doba?

Bola to doba  programovo ateistická. A to sa prejavovalo vo všetkých oblastiach pastorácie kňaza. Obmedzovali výkon kňazov tým, že nedávali súhlas na pastoráciu, sám som to pocítil.

Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič práve vás pozvali na akt vyhlásenia zvrchovanosti Slovenskej republiky. Prvého januára 1993 ste v Dóme sv. Martina Božím požehnaním vystrojili druhú Slovenskú republiku do života a na tom istom mieste ste požehnali aj jej prezidenta Michala Kováča. Fakticky ste prijali úlohu duchovného otca Slovenskej republiky v značne nežičlivom prostredí. Nebáli ste sa?

To je jedno moje veľké plus, že nemám pocit strachu. Ale niektorí mladí to tak neberú. Hovorím im, čo máte strach? Život Krista sa musí zračiť aj vo vašom živote.

Ale nikomu sa nechce na kríž.

No áno, nie je to nič príjemné. Bol som v parlamente, aj keď sa hlasovalo o deklarácii. Keď prvý z poslancov za KDH vstal a povedal: „Som proti deklarácii,“ ja som tam sedel a neveril vlastným ušiam. Hlboko som si vzdychol: „Pane Bože, to hádam nie je pravda.“ Raz prišiel František Mikloško k Dominikovi Tóthovi a ten mu  vyčítal, že čo ste to porobili? A Mikloško mu povedal, my sme sa báli, aby sme po troch mesiacoch nemuseli ísť s prosíkom do Prahy. Kde je tu logika?

Po vymenovaní vášho nástupcu arcibiskupa Róberta Bezáka sa opäť začalo obdobie prenasledovania. Prišli útoky zo strany médií a svoju česť ste si museli brániť pred súdom. Súdny proces trvá už desať rokov a ešte stále nie je definitívne uzavretý. Ústavný súd SR uznal vaše právo na ochranu cti a dobrého mena a vrátil prípad na Okresný súd do Trnavy. Veríte v spravodlivosť?

Súdny proces, ktorý inicioval bývalý arcibiskup Róbert Bezák, je právoplatne ukončený v môj prospech. Ja som podal žalobu na Štefana Hríba a vydavateľstvo W Press, ale mám obavu, že to budú ťahať dostratena. Napriek tomu, že ÚS SR uznal moje námietky. Modlím sa za to, aby sudca čím skôr vytýčil pojednávanie a aby zvíťazila pravda.

Počas svojho života ste boli svedkom rozličných útokov na Cirkev. Čo ju v súčasnosti najviac ohrozuje?

Momentálne liberalizmus a určitá nedisciplinovanosť niektorých hierarchov aj kňazov. Ešte si mnohí pamätajú z minulého režimu, koho pozývali do rozhlasu? Kňazov z Pacem in terris. A dnes? Len si všímajte, kto je dnes v médiách.

Čo zaželáte čitateľom SNN do nového roka?

Modlím sa, aby prežili Vianoce s vierou, aby sa malý Ježiš zrodil v ich srdciach pri svätom prijímaní. Tiež v dobrom zdraví a optimizme, s pokojom v duši a s pokojom v rodinách, aby ich Božie požehnanie sprevádzalo v novom roku pod ochranou Panny Márie, ženy viery. Aby vytrvali a zostali verní Bohu, Cirkvi a národu.

Zhovárala sa Eva Zelenayová

Článok pôvodne vyšiel na portáli snn.sk