Leto je pre mnohých ľudí dobou dovoleniek, prázdnin, odpočinku. Pre študentov, zamestnancov, robotníkov je to čas pracovnej slobody, väčšej osobnej voľnosti. V modernej spoločnosti v hocakom hospodárskom systéme je „voľný čas“, ako ho zväčša nazývame, ľudským problémom.

Ako upozornil istý francúzsky sociológ, „ak sa ľudia nenaučia žiť a lepšie prežívať voľný čas, tak sa naučia ničiť sa a zomierať vo voľnom čase z nudy, z rozpustilosti, z vyčerpania alebo z nervovej únavy, zomierať pre nehody rôzneho druhu, zomierať pre vraždy a atentáty, zomierať tisícorakými, viac-menej inteligentnými alebo hlúpymi spôsobmi“ (P. Mederic, Loisir et loisirs 2, s. 77).

V dnešnom svete aj dobrovoľne vybraná alebo prijatá práca, i keď má vysokú hodnotu, svojou zodpovednosťou, rytmom, napätím, rizikom zapríčiňuje určitú napnutosť ba aj náhlivosť, ktorá sa môže stať ťarchou a istým druhom psychologického otroctva.

Naše telo i duch si vyžadujú  občasné obdobie voľnosti, odpočinku, utlmenia, rozptýlenia, hry alebo sústredenia sa. Ako hovorí Starý zákon: „Všetko má svoj čas!“

Ako máme teda hodnotiť voľný čas?

Jestvujú dva základné protichodné názory na voľný čas. Podľa jedného ideálny človek neustále pracuje alebo hľadá prácu. Voľný čas nemá pre neho vlastnú hodnotu. Má iba určitú úlohu ako prostriedok na zlepšenie práce. Slúži len nato, aby si robotník alebo zamestnanec obnovil pracovnú energiu, nabil si životnú batériu. Hodnotu má teda jeho práca, nie voľný čas.
Podľa opačného názoru voľný čas a ničnerobenie je ideálom a cieľom celého života. Šťastný je vraj človek, ktorý  prechádza od jednej zábavy k druhej bez toho, aby sa zapojil do nejakej vážnej činnosti. Sú ľudia, ktorí vidia hodnotu práce len ako prostriedku na nové zábavy.

Ktorý názor je správny? Čomu patrí prednosť ako vyššej hodnote v ľudskom živote: práci alebo voľnému času? Už na prvý pohľad je jasné, že v dobre vyváženom ľudskom dianí treba dať pravé miesto a správne ohodnotenie tak práci, ako aj voľnému času.

Povinnosť pracovať alebo – ako hovoríme „zarábať si na chlieb“ – sa všeobecne uznáva. Zväčša to ľudia priznávajú, keď tvrdia: „Kto nepracuje, nech ani neje.“

Ako sa však má kresťan chovať k voľnému času, pod ktorým rozumieme obdobie voľné od povinného pracovného záväzku, čas odpočinku, športu a hry; čas slobody v živote organizovanom, sputnanom povinnosťami, rytmom, rozkazmi; čas slobodne vybratých alebo prijatých stretnutí (ako je rodina a podobne); čas venovaný sebe, kým inokedy všetko nás odcudzuje sebe samým; čas venovaný Bohu uprostred života, ktorý nenecháva veľa možnosti ani chuti pre Boha a Božie veci?

Tu sa stretneme s prvou otázkou: akú hodnotu má „voľný čas“ v Božích očiach? Treba ho považovať za „profánnu“ („svetskú“) skutočnosť, ktorú treba „posvätiť“, lebo bez tohto „zasvätenia“ voľný čas by ostal azda neužitočným pre náboženský a duchovný život, alebo dokonca by sa stal svetácky zameranou „stratou času“, ktorej sa treba vyhnúť ako pre dušu nebezpečnej príležitosti?

Voľný čas, ako aj veci a činnosti, ktorými sa voľný čas vypĺňa (odpočinok, zábava, hra, poézia, turistika, príroda) sú samy v sebe dobré, ak ich len človek neodvráti od ich vlastného prirodzeného cieľa. – Ako nás učí Druhý vatikánsky koncil: „Všetky veci práve nakoľko sú stvorené, majú svoju stálosť, pravdivosť a dobrotu, vlastné zákony a svoj poriadok“ (GS 36).

Pravda, k dobrému používaniu voľného času sa treba vychovávať. Hlboký význam voľného času je v tom, že nám umožňuje stretnúť sa so sebou samými, a tak   „odkrýva človeku zmysel jestvovania“ (Karl Rahner), „Človek je taký, aké je jeho voľno… Vo voľnom čase vidieť veľkosť alebo nízkosť človeka“ (Charbonneau).

Voľný čas je zároveň doba stretnutia s bratmi, mimo povinných, záujmových, nutných „obchodných“ stykov. Je to doba stretnutia sa človeka s človekom.

A je to aj doba stretnutia sa s Bohom v tichom ústraní, v prírode, v poézii, v modlitbe. Živo si uvedomiť, že je prítomný s nami niekto, čo nás miluje. Nielen akosi sentimentálne, ale naozaj konkrétne. On nám dáva a udržuje život, sľubuje nám aj posmrtnú blaženosť a pripravil nám večný odpočinok v jeho spoločenstve.

Voľný čas je pre veriaceho nie doba úzkosti a starosti o zajtrajšok, ktorá sa stáva trápením a napnutím. Kristus uvoľňuje toto napnutie pripomienkou oblažujúcej skutočnosti: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť alebo čo budete piť… Pozrite sa na nebeské vtáčatá… Všimnite si poľných ľalií… Váš nebeský Otec totiž vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a toto všetko  vám bude  pridané!… Dosť má každý deň svojho trápenia…“ (Mt 6,25-34).

Voľný čas s Bohom prináša vnútorný pokoj, biblický šalóm a slobodu srdca. Také prázdniny nám prinesú ozajstný, dlhodobý odpočinok, voľný čas a nové duchovné sily do práce. Prajem vám také pokoja plné prázdniny, ozajstný Shalom!

Jozef kard. Tomko