Minister životného prostredia Taraba predáva novelu zákona o EIA ako „zákon o veterných parkoch“. V jeho podaní sa zdá, že občania získali moc zastaviť výstavbu turbín za svojimi domami. Realita je však oveľa komplikovanejšia. Novela prináša zrýchlené povoľovanie, centralizuje rozhodovanie a významne mení úlohu Slovenskej inšpekcie životného prostredia (SIŽP). Občan dostal sprostredkované právo obce, ale zároveň stratil čas a priestor, ktoré mal doteraz.

Taraba vo svojom posolstve verejnosti zdôraznil: „bez súhlasu ľudí nevyrastie ani jeden veterný park“. No v zákone stojí niečo iné. Právomoc má obec ako právnická osoba, nie občania priamo. Záväzné stanovisko vydáva starosta alebo zastupiteľstvo – petície či miestne referendá občanov sú nezáväzné.

Ďalší paradox: novela sa netýka výlučne veterných parkov. Hoci marketingovo je postavená na „boji proti turbínam“, mení proces posudzovania vplyvov na životné prostredie (EIA) pre všetky veľké stavby – diaľnice, spaľovne, priemyselné parky či prečerpávacie elektrárne.

Veterné parky sú len najviditeľnejšou časťou, ktorú je najľahšie politicky predať. A aj tu ministrov boj s turbínami znamená v preklade ich rýchlejšiu výstavbu na Slovensku, v krajine s jedným z najnižších priemerných veterných prúdení v EÚ, čo znamená nerentabilnú  prevádzku. Viac sme o tom písali (tu).

Tvrdé časové stropy len pre OZE

Najzásadnejšou zmenou, ktorú novela prináša, je zavedenie pevných časových stropov pre povoľovanie projektov obnoviteľných zdrojov energie. Úrady po novom musia rozhodnúť do šiestich mesiacov, ak ide o modernizáciu alebo rozšírenie už existujúcich zariadení – napríklad keď investor nahradí starú veternú turbínu výkonnejšou alebo rozšíri existujúci solárny park. V mimoriadne zložitých prípadoch môže SIŽP túto lehotu predĺžiť najviac o tri mesiace, ale nie viac. Nové projekty v takzvaných akceleračných zónach musia byť vybavené do dvanástich mesiacov. Ak projekt vzniká mimo týchto území, platí strop dvadsaťštyri mesiacov.

V porovnaní s doterajším stavom ide o zásadný posun. Donedávna neexistovala žiadna pevná lehota a proces posudzovania sa často naťahoval celé roky – nebolo výnimkou, že investor čakal päť či sedem rokov, kým prešiel všetkými konaniami. Tento stav bol dlhodobo kritizovaný ako brzda zelenej transformácie a dôvod, prečo Slovensko nestíhalo čerpať peniaze z Plánu obnovy či z európskych fondov.

Treba však zdôrazniť, že tieto nové limity sa týkajú výlučne obnoviteľných zdrojov energie. Iné stavby – diaľnice, spaľovne či priemyselné parky – žiadne pevné stropy nedostali. V ich prípade novela prináša len zjednotenie procesov, ale bez záruky, že rozhodnutie príde rýchlo.

Pre developera OZE je to obrovská výhoda – konečne má istotu, že jeho projekt nebude visieť v právnom vákuu celé roky. Pre štát je to splnenie záväzkov voči Bruselu a možnosť čerpať európske miliardy rýchlejšie. No pre občana a samosprávy to znamená niečo úplne iné: dramaticky sa skracuje čas, ktorý majú na oboznámenie sa s projektom, na odbornú diskusiu aj na predloženie pripomienok. Verejnosť, ktorá kedysi mohla v dlhých procesoch mobilizovať a hľadať odborných spojencov, je dnes tlačená do rýchleho vyjadrenia, ktoré len ťažko môže obsiahnuť všetky riziká a dlhodobé dosahy.

Trojité veto: obec, ÚRSO, SEPS

Jednou z najvýraznejších noviniek je zavedenie mechanizmu trojitého záväzného stanoviska. Každý väčší projekt obnoviteľného zdroja energie môže byť zastavený, ak proti nemu vydá nesúhlasné stanovisko niektorý z troch kľúčových hráčov – obec, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO) alebo Slovenská elektrizačná prenosová sústava (SEPS). Platí to aj pre akceleračnú zónu na výstavbu veterného parku.

Tieto stanoviská majú účinok veta. Ak čo i len jeden z troch subjektov povie „nie“, SIŽP nesmie vydať povolenie.

Obec dostáva do rúk vôbec po prvýkrát možnosť, ktorá má reálnu právnu silu. Ak starosta so zastupiteľstvom vydajú nesúhlasné stanovisko, projekt sa končí. Nie je to však priame hlasovanie občanov – ich petície či referendá zostávajú len poradným nástrojom. Všetko závisí od politickej vôle lokálneho vedenia, ktoré nebolo do volieb zvolené na to, aby rozhodovalo o veterných turbínach za záhradami. To je zásadný rozdiel oproti Tarabovej rétorike, podľa ktorej „ľudia budú mať moc zastaviť výstavbu“. Majú ju len sprostredkovane, cez svojich zástupcov.

ÚRSO má byť strážcom stability cien a regulácie. Jeho veta má brániť projektom, ktoré by mohli deformovať trh s energiami alebo ohrozovať férové nastavenie cien pre koncových spotrebiteľov.

SEPS, ako prevádzkovateľ prenosovej sústavy, má zasa posudzovať technickú stránku pripojenia do siete. Ak by nový zdroj elektriny ohrozil stabilitu alebo bezpečnosť siete, má právo vystaviť červenú kartu.

Tento mechanizmus platí rovnako aj v akceleračných zónach. To znamená, že zrýchlený proces neznamená automatické povolenie výstavby – stačí nesúhlas jedného z troch subjektov a projekt sa zastaví.

Na papieri to pôsobí ako vyvážený systém bŕzd a protiváh, ktorý kombinuje hlas obce, ekonomické záujmy a technickú stabilitu. V realite však vzniká otázka, kto bude mať v rukách najväčšiu váhu. Obce sú často pod tlakom investora, ktorý sľubuje nové príjmy či infraštruktúru, ÚRSO funguje pod politickým dohľadom a SEPS rieši predovšetkým technické otázky. V praxi tak môže byť výsledkom trojitého veta systém, v ktorom sa záujem občana zredukuje len na jeden hlas obecného zastupiteľstva – a ani ten nemusí byť vždy hlasom ľudí, ale kompromisom medzi developerom a lokálnymi politikmi.

A kde je životné prostredie?

Taraba hovorí o posilnení občana, no novela ukazuje iný trend: oslabenie environmentálnej kontroly.

Slovenská inšpekcia životného prostredia (SIŽP) sa stáva príslušným aj povoľujúcim orgánom zároveň. Doteraz bola najmä kontrolórom, teraz má vydávať finálne „zjednotené povolenia“ a súčasne posudzovať vplyv na životné prostredie. Obrovská moc sa tak koncentruje do jedného úradu, ktorý je podriadený ministerstvu a náchylný na politické tlaky.

Znamená to, že o životnom prostredí – o hluku, vtáctve, vysušovaní pôdy, zmenách prúdenia vzduchu – nerozhoduje žiadna samostatná autorita s právom veta. SIŽP ako rozhodujúci orgán tieto vplyvy síce posudzuje, no zároveň udeľuje aj povolenie. Ochrana životného prostredia teda zo zákona nezmizla, ale stratila nezávislý hlas.

Kto získava a kto stráca

Novelu zákona Taraba predáva ako posilnenie hlasu ľudí. V skutočnosti však obyvatelia nezískali priamu moc nad projektmi, ale len sprostredkovanú – cez svojich starostov a primátorov. V praxi to znamená, že kto má na radnici väčšinu, má aj posledné slovo. Obyvatelia môžu organizovať petície, verejné zhromaždenia či dokonca miestne referendá, no tieto dokumenty nemajú právnu silu. Ich váha končí na stole zastupiteľstva, ktoré sa môže, ale nemusí občianskymi náladami riadiť. Vláda tak síce deklaruje, že „ľudia rozhodnú“, ale fakticky túto moc držia komunálni politici – a to aj v otázkach, ktoré pred voľbami vôbec neboli témou.

Pravdou je, že občan nikdy nemal priame právo veta. Pred novelou mohol vstupovať do procesu EIA pripomienkami či účasťou ako dotknutá osoba. Jeho hlas sa musel vyhodnotiť, ale nebol záväzný. Po novele je to podobné – s jedným rozdielom. Obec má dnes záväzné stanovisko, no občan je odkázaný na vôľu svojho starostu a zastupiteľstva. Súčasne sa proces zrýchlil, takže priestor na reakcie sa zúžil.

ÚRSO získava nový nástroj, ktorým môže projekty zastaviť, ak by ohrozili stabilitu regulácie či cien pre spotrebiteľov. Na prvý pohľad ide o ochranu občanov, no zároveň je to aj posilnenie pozície regulátora voči developerom. Na druhej strane je ÚRSO orgán s politickým vedením, a preto jeho rozhodnutia nemusia byť len čisto odborné, ale môžu byť predmetom lobingu či tlaku vlády.

SEPS, ako správca prenosovej sústavy, dostáva do rúk ešte väčšiu váhu než predtým. Bez jeho súhlasu nebude možné pripojiť žiadny väčší zdroj. Tu je logika zrejmá – ide o technickú ochranu siete. Z pohľadu developerov však ide o ďalšieho hráča, ktorého si budú musieť nakloniť.

Kto teda získava? Štátne inštitúcie a samospráva – dostávajú do rúk nástroje, ktorými môžu projekty brzdiť alebo úplne zastaviť. Strácajú naopak občania, ktorí sa môžu ocitnúť v pasci: ich obec môže podľahnúť sľubom investora, že vybuduje cestu, športovisko či prispeje do obecného rozpočtu, a ich hlas už nebude mať váhu. Strácajú aj developeri, ktorí síce dostávajú zrýchlené lehoty, ale musia si otvárať dvere hneď na troch miestach – na obecnom úrade, na regulačnom úrade a v SEPS. Avšak tí, keď si prešľapu cestičku na politických nominantov v inštitúciách s právom veta, výstavbu už nikto nezastaví.

Posúdenie aj konečné rozhodnutie sú koncentrované v jednej inštitúcii, ktorá je v novom systéme súčasne sudcom aj hráčom. čo zvyšuje riziko, že námietky občanov ostanú len v zápisnici zo stretnutia s investorom.

Prečo sú komunálne voľby dôležitejšie, než si myslíme

Novela ukazuje, aké dôležité je pristupovať ku komunálnym voľbám s plnou vážnosťou. Raz za štyri roky dávame svoj hlas starostom a primátorom – a tí sa stávajú naším jediným záväzným hlasom v rozhodovaní o stavbách, o ktorých pred voľbami nikto nehovorí. Nikto nepôjde do kampane so sľubom, že postaví voličom za záhradami veterné turbíny. Ale keď sa projekt objaví, rozhoduje obec, nie občan priamo.

Občan sa môže zapojiť pripomienkami či petíciami, ale tie sa ľahko odložia bokom. Prax na verejných prerokovaniach býva rovnaká: developer označí výhrady občanov za „informácie z internetu“, bez relevantných štúdií. A ak občania chcú niečo dokázať, musia priniesť vlastné merania – čo je prakticky nemožné.

Často sa dokonca stáva, že kľúčové parametre sa nemerajú vôbec pred výstavbou – sľubuje sa, že sa budú vyhodnocovať až počas skúšobnej prevádzky. Takto sa bagatelizujú riziká ako zmena prúdenia vetra v krajine, vysušovanie pôdy v okolí turbín, alebo iné sekundárne vplyvy, ktoré občania prirodzene vnímajú, no štúdie ich nezachytávajú.

Preto novela nie je len technickou otázkou zrýchlenia procesov. Je aj varovaním: ak sa nezaujímame o komunálne voľby, dávame do rúk našim zástupcom moc, ktorá sa môže o štyri roky obrátiť proti nám – aj tam, kde sme to vôbec nečakali.

Ilúzia o moci ľudu

Vláda hovorí, že chráni občanov. V skutočnosti však pripravuje podmienky pre masívnu výstavbu – podporovanú európskymi miliardami z Plánu obnovy, na ktoré čaká priveľa hladných krkov.

Občan, ktorý si myslí, že jeho hlas zastaví turbínu za domom, môže o pár mesiacov zistiť, že jeho obec súhlasila, SIŽP povolila a developer už stavia. A tento model sa nemusí zastaviť len pri veterných elektrárňach – môže sa stať vzorom aj pre ďalšie typy veľkých stavieb.

Novela zákona o EIA teda nie je „zákonom o veterných parkoch“. Je to zásadná zmena povoľovania veľkých projektov na Slovensku. Politicky sa predáva ako posilnenie občana, v praxi však posilňuje developerov a koncentruje moc do rúk jednej inštitúcie.

Slovensko sa teda rozhodlo pre efektívnejšie povoľovanie – ale za cenu oslabenia ochrany občana a životného prostredia v prospech developerských projektov.