Vysokoškoláci v Prešove počas Nežnej revolúcie vydávali noviny

Prešov 26. novembra 2019 (TASR/HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

Hlasom Nežnej revolúcie na východe republiky a spolu s bratislavskou Zmenou jedinými novinami študentského hnutia na Slovensku bola Prešovská zmena. Pred 30 rokmi 29. novembra 1989 vyšlo jej prvé číslo. Založili ju študenti Filozofickej a Pedagogickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) v Prešove. Inšpirovali sa Fámyzdatom, ktorý vychádzal v Prahe, a bratislavskou Zmenou. Na jej vzniku sa okrem šéfredaktora Miroslava Ondirka podieľali i Vladimír Puchala, Daniel Hutňan, Marcel Forgáč a ďalší

Ondirko mal vtedy 18 rokov a do Prešova na vysokú školu prišiel z Dolného Kubína. “Všetko bolo pre mňa nové. Uplynuli sotva tri mesiace, ledva som sa ako-tak zorientoval, a zrazu bolo všetko naopak, hore nohami. Atmosféra tých dní bola neopakovateľná, magická, miestami absurdná a komická. Dnes je pre mňa až neuveriteľné si uvedomiť, že všetky zážitky, ktoré mám, sa odohrali v časovom období niekoľkých dní,” uviedol pre TASR Ondirko.

Aj keď to znie, ako povedal, absurdne, iniciátormi udalostí v Prešove boli komunisti vo vedení prešovských fakúlt vtedajšej UPJŠ, ktorí po piatkových udalostiach na Národnej triede zvolali stretnutie študentov v aule. Cieľom malo byť vyjadrenie dôvery komunistickej strane za jej postup pri potlačení “nepovolenej demonštrácie” v Prahe.

“Komunisti očakávali priebeh podľa obvyklého scenára – že tam prídeme s hlavou niekde úplne inde a v štýle predošlých zväzáckych schôdzí im jednohlasne odmávame, čo od nás chceli. Namiesto toho sa začali ozývať krikľúni, ktorí si dovolili vypytovať sa, neveriť, oponovať, mať vlastný názor a dať ho najavo. Dokonca sa o slovo prihlásili dvaja prešovskí študenti, ktorí sa zhodou okolností nachádzali 17. novembra na Národnej triede a poskytli svedectvo, ktoré bolo v príkrom rozpore s oficiálnou verziou,” priblížil Ondirko.

Keď vedenie fakulty videlo, že sa situácia vymkla z rúk, schôdzu narýchlo ukončilo. Študenti sa však nerozišli, ale presunuli sa do školskej jedálne, kde pokračovali v diskusii.

“V tomto smere sme dostali nečakanú pomoc v pravej chvíli. V jedálni sa objavili dvaja pedagógovia, docentka Ludmila Urbanová a profesor Pavol Petrus. Neveril som vlastným ušiam, keď som počul docentku Urbanovú, odborníčku na anglickú gramatiku, ako v ten deň predkladá jasný návod ďalšieho postupu – že musíme začať okupačný štrajk, zvoliť si štrajkový výbor, spísať požiadavky a podobne,” povedal Ondirko.

Demonštrácie sa v Prešove konali zväčša na jednom mieste, na Hlavnej ulici pred Sovietskou knihou. “Čo sa týka mítingov, tie sa konali všade – v podnikoch, školách aj úradoch,” doplnil.

Prešovskí vysokoškoláci začali následne vydávať vlastné noviny. Tlač Prešovskej zmeny zabezpečil Michal Lempeľ. Šéfredaktorom sa stal práve Ondirko, ktorý už na strednej škole viedol študentský časopis.

“Boli to síce cenné skúsenosti, aj tam som si prešiel všetkými etapami tvorby novín, avšak to som absolvoval v tempe dve čísla za školský rok. Noviny tvorili samí súčasní generálni riaditelia. Vtedy to boli študenti, prváci, druháci slovenčinári. Súčasného generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry Slovenskej republiky (TASR) Vladimíra Puchalu som oslovil ja. Potreboval som spoľahlivého zástupcu. Už vtedy to bol talentovaný básnik, ktorý vyhrával celoštátne súťaže. Vlado do novín priniesol okrem iného aj poetický rozmer, ktorý sa do nich celkom hodil. Navrhol, aby na obálke každého čísla bolo okrem fotky aj štvorveršie vyjadrujúce myšlienku alebo atmosféru doby, ktorú práve žijeme,” priblížil tvorbu novín Ondirko.

“Bola to doba lyrického pátosu, pocitu spolupatričnosti, aký dokáže vytvoriť len dav ľudí túžiacich po zmene. Noviny však vyžadovali pragmatický prístup. Mali sme viac chuti a odvahy ako novinárskych skúseností. Bolo treba napísať či editovať texty na tú dobu odvážne a pre ľudí šokujúco otvorené, bolo potrebné pohľadať fotografie, doplniť informácie z Bratislavy. Prvýkrát som videl, ako sa ručne zalamujú noviny, ako sa prepočítavajú titulky či veľkosti fotografií, proste celý manuál až po sádzanie. V noci sa tlačili noviny a nadránom prichádzali podľa rozpisu študenti, kolportéri, ktorí tie desaťtisíce výtlačkov roznášali po celom kraji. Ľudia im noviny trhali z rúk,” povedal Puchala.

Okrem očarenia a chvály však prišli podľa jeho slov aj prvé ataky a vyhrážky zo strany tých, o ktorých písali.

“Niektorí vtrhli priamo na internát do redakcie a chceli nás biť. Miro Ondirko však mal znížený pud sebazáchovy, tomu by zbytočne niekto vysvetľoval riziká. Ale viac bolo takých, ktorí nám nosili jedlo,” dodal Puchala.

Prešovská zmena bola podľa Ondirka “dieťaťom revolúcie” a spolu s ňou teda musela zákonite zaniknúť. Posledné, siedme číslo vyšlo koncom decembra v náklade 50.000 kusov.

“Následne došlo k snahe pretransformovať ju na spoločenský týždenník pod novým názvom Premeny, ten však už nebol taký úspešný. Po revolúcii začali otvorene a demokraticky písať všetky noviny, takže naša hlavná konkurenčná výhoda sa stratila,” dodal Ondirko.