Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny prichádza s nápadom, ktorý na prvý pohľad znie príťažlivo: Rodinná karta má priniesť mladým rodinám zľavy na tovary a služby potrebné pri starostlivosti o malé deti. Zámer vychádza z programového vyhlásenia vlády a ministerstvo ho verejne komunikuje už od apríla 2024. V týchto dňoch spustilo prvé trhové konzultácie, aby dalo projektu konkrétnu podobu.

Na papieri to vyzerá lákavo – rodina s dieťaťom do troch rokov dostane kartu, ktorou si uplatní zľavu na plienky, výživu či hračky. Lenže už samotný dotazník, ktorý ministerstvo rozoslalo firmám, odhaľuje, že za nápadom sa skrýva oveľa zložitejší a potenciálne rizikový projekt.

Ministerský plán: úzky bábätkovský segment

Oficiálne podklady hovoria jasne: zľavy sa majú sústrediť na potreby detí do troch rokov – plienky, dojčenskú výživu, kozmetiku, kočíky, autosedačky či špecializované služby. To všetko sú položky, ktoré skutočne tvoria značnú časť rodinných rozpočtov.

Lenže práve tu je prvý problém: zámer je nastavený príliš úzko. V zahraničí žiadna rodinná karta nie je obmedzená na tak krátke obdobie. Francúzska Carte Familles nombreuses sa viaže na počet detí, Poľská Karta Dużej Rodziny platí pre všetky deti až do 18 rokov (pri štúdiu do 25). Nemecké či rakúske regionálne karty zas ponúkajú zľavy na kultúru a dopravu bez vekových obmedzení.

Obmedzenie na 0–3 roky znamená, že projekt sa stane krátkodobým a málo atraktívnym – pre rodičov aj pre partnerov. Inde vo svete fungujú rodinné karty práve preto, že majú masový dosah a dlhodobý význam. Slovenský model si už v štarte zväzuje ruky.

Práve dotazník, ktorý ministerstvo poslalo partnerom, odhaľuje, že zámer nemusí byť taký jednoduchý, ako sa komunikuje navonok. Otázky o obmedzovaní využívania, o spôsobe overovania nároku alebo o regionálnych rozdieloch ukazujú, že projekt sa už od začiatku formuje skôr ako komplexný IT systém s množstvom pravidiel, nie ako jednoduchá vernostná karta.

Partnerstvá rozhodnú o prežití

Technológia sama o sebe nič nezachráni. Obsah tvoria partneri – obchodníci a poskytovatelia služieb. Bez nich sa karta premení na digitálnu škrupinu.

Must-have partneri sú potravinové reťazce, drogérie a lekárenské siete. Bez nich nebude karta ekonomicky zaujímavá. Nice-to-have sú doprava, kultúra či e-shopy, ktoré pridávajú atraktivitu. Dôležité je aj regionálne krytie – zapojenie miestnych obchodov a služieb, aby karta nebola len mestským luxusom. A nakoniec strategickí partneri ako banky či telekomy, ktoré vedia poskytnúť infraštruktúru a marketing.

Ak tieto väzby nevzniknú, ministerstvo minúť milióny na IT systém, ale ak nezabezpečí silnú sieť partnerov, Rodinná karta zostane prázdnym obalom. A to je scenár, ktorý už poznáme z iných štátnych projektov. Za 30 rokov slovenskej samostatnosti ich bolo neúrekom.

Kto má overovať nárok?

Ministerstvo sa pýta, či by partneri vedeli overovať, či rodina spĺňa podmienky – vek dieťaťa, trvalý pobyt. To je alarmujúce.

Overovanie nároku musí robiť štát, nie súkromníci. Len štát má registre a dáta. Ak sa to odovzdá partnerom, výsledkom bude chaos, riziko únikov a predražené IT riešenia.

Správny model je pritom jednoduchý: štát overí nárok centrálne a obchodník dostane len anonymný výsledok „áno/nie“. Nič viac nepotrebuje. Ak sa systém začne stavať opačne – od súkromných dodávateľov smerom k štátu – skončíme s drahým a neefektívnym hybridom, ktorý poslúži skôr IT firmám ako rodinám.

Obmedzovanie využívania: pilot sociálnych kvót?

Najostrejším varovaním je otázka, či systém vie obmedziť frekvenciu využitia – napríklad raz za mesiac. Ak zľavu poskytuje obchodník, štát nemá dôvod určovať, koľkokrát ju rodina využije. Takéto limity majú logiku len vtedy, ak zľavu prepláca štát – a vtedy už nejde o pomoc, ale o pridelenú kvótu.

To je logika identická s emisnými povolenkami či sociálnymi kreditmi: vyčerpal si svoju dávku, nabudúce už nemáš nárok. Rodinná karta by tak mohla byť testovacím poľom pre budúci systém digitálnej regulácie spotreby. Podpora rodín by sa zmenila na pilot kontroly.

Ak štát raz postaví infraštruktúru, ktorá vie obmedzovať nákupy podľa vopred určených limitov, bude len otázkou času, kedy sa rovnaký princíp použije aj inde – pri pohonných hmotách, potravinách, energiách. Rodinná karta by tak otvorila dvere k spoločnosti kvót a povoleniek, kde má občan nárok len na to, čo mu určí algoritmus.

A to je červená čiara, ktorú nemožno prehliadnuť. Pod zámienkou pomoci rodinám sa testuje mechanizmus, ktorý môže mať oveľa širšie a nebezpečnejšie využitie. Budovanie systému takéhoto charakteru z peňazí daňových poplatníkov určite nesmieme dovoliť.

Rovnosť alebo fragmentácia podľa trvalého pobytu

Ministerstvo sa zaujíma aj o priebežnú aktualizáciu údajov, vrátane trvalého pobytu. To naznačuje, že zľavy môžu byť viazané na región.

Ak sa karta rozdelí podľa toho, kde kto býva, stratí univerzálnosť. Rodiny v mestách dostanú viac, rodiny na vidieku menej. Výsledkom budú nové nerovnosti a neprehľadnosť. Navyše vznikne priestor pre politické manipulácie – kto a kde dostane aké benefity, môže závisieť od dohôd a volebných kalkulácií.

Ak má Rodinná karta fungovať, musí byť jednotná a univerzálna, inak sa stane len mozaikou lokálnych schém, kde niektoré rodiny vyhrávajú a iné prehrávajú. Naviazanie na trvalý pobyt tak môže z nástroja solidarity urobiť zdroj nových nerovností a napätí v spoločnosti.

Stimuly pre partnerov: férové alebo klientelistické?

Partnerov treba motivovať. Ale otázka je ako. Soft stimuly – marketingová viditeľnosť, anonymizované dáta, certifikát „family-friendly“ – sú v poriadku. Prinášajú úžitok všetkým.

Hard cash stimuly – preplácanie zliav zo štátneho rozpočtu či granty pre vybraných – sú priama pozvánka ku klientelizmu. Tí, ktorí sa dostanú na zoznam „vyvolených“, zarobia, ostatní zostanú bokom. To nie je partnerstvo, to je len ďalší kanál na rozdeľovanie peňazí „našim“.

Hlavné riziká v skratke

Keď sa pozrieme na všetky indície z ministerského dotazníka, kreslí sa pred nami jasný obraz. Rodinná karta sa môže stať prínosom, ale ešte ľahšie sa môže premeniť na ďalší predražený experiment bez reálneho obsahu.

Najväčšie riziko je, že sa všetky peniaze z Plánu obnovy minú na technologickú infraštruktúru – aplikácie, systémy na overovanie, mechanizmy na obmedzovanie spotreby – a samotný obsah zostane deravý. Teda prejedia. Tu sa dá minúť veľa a rýchlo. Erik Tomáš nemusí chodiť pre inšpiráciu ďaleko, stačí mu navštíviť ministerstvo školstva riadené jeho spolu-straníkom Tomášom Druckerom. O prejedaní Plánu obnovy na školstve sme písali (tu). Bez veľkých partnerov a bez reálnych zliav bude karta len digitálnou prázdnou škrupinou.

Ďalším rizikom je posun filozofie projektu. Namiesto jednoduchej pomoci rodinám sa už v zárodku objavujú prvky regulácie: limity využívania, naviazanie na trvalý pobyt, otázky o komplexnom overovaní nároku. To všetko nesmeruje k posilneniu rodín, ale k budovaniu systému kontroly a kvótovania spotreby.

A napokon, hrozí aj politické zneužitie. Ak sa budú stimuly poskytovať formou grantov alebo preplácania zliav, projekt sa stane ďalším kanálom pre klientelizmus. Ak sa benefity rozdelia regionálne, vznikne nerovnosť medzi rodinami v mestách a na vidieku.

Jednoduchá pomoc, alebo slepá ulička

Ak by Rodinná karta bola jednoduchým a univerzálnym nástrojom, ktorý rodinám prináša okamžité úspory na najpotrebnejších výdavkoch, mala by zmysel. Lenže už teraz vidíme, že sa do nej mieša byrokracia, kvóty, regionálne rozdiely a finančné stimuly pre vyvolených partnerov.

Slovensko nepotrebuje ďalší projekt, ktorý skončí v digitálnom šuplíku. Potrebujeme férové riešenie: univerzálne, jednoduché, bez kvót a bez klientelizmu. Ak sa tieto zásady nedodržia, Rodinná karta nebude pomocou pre rodiny, ale drahým pilotom digitálnej kontroly a slepou uličkou sociálnej politiky.