Hrnko: Žumpalistika

Keby som bol minister školstva, pokúsil by som sa zriadiť najlepšie na VŠVU katedru Žumpalistiky. Mnohí zhíknu a určite si položia otázku: „A čože je to tá Žumpalistika?“Jednoduchší pochopia hneď, hĺbavým to bude treba trochu zložitejším spôsobom vysvetliť. V princípe ide o formu práce v žurnalistike, ktorá však s metódami klasickej žurnalistiky má len veľmi málo spoločné.

Svet klasického žumpalistu je redukovaný len na dve farby – bielu a čiernu. Bieli sú z jeho pozície naši a čierni sú tí nenaši, ktorých treba všetkými možnými spôsobmi diskreditovať. Ale netreba si myslieť, že žumpalisti sú len medzi bielymi. Tu neplatí pravidlo kedysi platiace v USA a Južnej Afrike „Only White“. Veľmi zdatní žumpalisti sú aj medzi čiernymi.

Príznakovou vlastnosťou dobrého žumpalistu je, že pozná, ako som už povedal, len dve farby. Ostatné nevníma, alebo ich považuje za nebezpečnú podvratnú činnosť, teda hybridnú vojnu opačnej strany. Ak si vyhliadne niekoho z protiľahlého tábora ako cieľ svojej žumpalistickej práce, tak je s ním bieda, v staršej slovenčine sa tiež hovorilo, že je s ním amen. Nenájde na ňom nitky suchej a buď je podľa jeho tvrdení zapredanec čiernych, alebo agent bielych. Iná možnosť nie je. Vždy z pozície tých, čo stoja na jeho strane rieky.

Pre dobrého žumpalistu nie je nič nemožné ako svojho času pre Tojotu. Vie si vymyslieť akúkoľvek kolosálnu hlúposť a je ju schopný šíriť so zápalom sektárskeho evanjelistu. Neprekáža mu, že nič z toho sa nedá dokázať, že často ide o úplne vymyslenú a z pohľadu formálnej logiky nelogickú vec, hlavné je, že sa to dostane do obehu. Dalo by sa uviesť množstvo príkladov medzi tými, čo udržia pero v ruke a vedia ním niečo napísať, ktorí by mohli byť hotoví predskokani žumpalistiky, ale chýba im metodické usmernenie. Preto osobne pokladám zriadenie katedry Žumpalistiky za nevyhnutné.

Už som aj vyhliadol prvých profesorov a garantov štúdia tohto dôležitého predmetu. Keďže pokladám za potrebné dodržiavať rodovú vyváženosť, tak prvou profesorkou Žumpalistiky by mohla byť istá M. Vašáryová a prvým profesorom istý M. M. Šimečka. Obaja sú skúsení priebojníci v tomto modernom žurnalistickom umení a určite by mohli byť dobrými školiteľmi. Veď väčšiu žumpu v slovenskej žurnalistike ako ich tvorbu sotva je možno nájsť. Len neviem, či som sa nedopustil prehrešku proti slovenskému jazyku, keď som ich subsumoval pod jeden pojem „obaja“. Pravdepodobne som mal napísať Ona a On sú… Ale možno niektoré poslankyne nájdu aj rodovo neutrálne slovo, ktoré by mohlo nahradiť generalizujúce a asi aj maskulínne slovo „obaja“.