VOJNA na Ukrajine bude mať niekoľko nedocenených dlhodobých dôsledkov pre budúcnosť medzinárodných vzťahov. Po prvé, podnieti deglobalizáciu, najmä v energetickom a potravinárskom sektore. Vojna má potenciál viesť k ozbrojeným konfliktom medzi Ruskom a Západom; pretrhnutie väzieb bude mať hlboký vplyv na globálnu stabilitu. Vojna najmä objasňuje, že súčasné bipolárne obdobie v medzinárodných vzťahoch bude menej stabilné ako jeho unipolárny predchodca, hoci vplyv vojny nezmení bipolárnu štruktúru medzinárodného systému.

Vojna zhoršuje mnohé dôsledky pandémie Covid-19 na medzinárodné vzťahy. Jedným z kľúčových vplyvov dvojitých kríz je, že pozorovateľne a výrazne podnecujú deglobalizáciu tým, že narúšajú predtým spoľahlivé dodávateľské reťazce. Obe krízy podnietili ostré zameranie elít dovnútra, keďže plnia najzákladnejšiu funkciu národného štátu – chrániť občanov. Lídri sa zamerali na domáce pracovné miesta. Na ochranu svojich voličov postavili prekážky pohybu tovaru a kapitálu. A prijali širšie definície národnej bezpečnosti.

Podobne ako pandémia, aj vojna na Ukrajine bude trvať mnoho rokov, čo zosilní jej vplyv ako dlhodobého hnacieho motora deglobalizácie. Obe strany chcú tú istú pôdu, veria, že čas je na ich strane, a nemajú dôveru k druhej strane. Prímerie je možné, ale trvalý mier bude ťažko dosiahnuteľný.

Vojna bude podporovať pokračujúcu deglobalizáciu a oddelenie štyrmi spôsobmi. Po prvé, komoditné a dodávateľské šoky, ktoré spôsobila, posilnia sklon tvorcov politík podporovať nadbytočné a odolné dodávateľské reťazce, “friend-shoring”, onshoring, regionalizáciu a vytváranie zásob. Po druhé, samotný rozsah a sila západných sankcií voči Rusku spôsobí, že ostatné krajiny sa budú obávať, že ony alebo ich hlavný obchodný partner by mohli byť ďalší na rade, čo bude rovnako katalyzovať pohyb smerom k bezpečnejším dodávateľským reťazcom. Po tretie, verejné sympatie Číny k Rusku počas konfliktu ešte viac zatemnia veľmocenskú súťaž, a teda aj oddelenie Západu a Číny. Napokon, samotné firmy sa popálili na dovozných rizikách aj cenových šokoch a aj ony smerujú k prepúšťaniu a vytváraniu zásob.

Vplyv deglobalizácie na trhy s energiou: Vojnou vyvolaná deglobalizácia bude mať obzvlášť trvalý vplyv na trhy s energiou a potravinovú bezpečnosť.

Jedným z dlhodobejších účinkov na trhy s energiou je posun tokov fosílnych palív smerom k regionalizácii – deglobalizácii trhu. Existujú tu dva hlavné faktory súvisiace s vojnou. Po prvé, krajiny teraz ešte viac uprednostňujú dodávky uhľovodíkov, ktoré pochádzajú z relatívne blízkych a “priateľských” krajín. Dovozné a cenové šoky v dôsledku ukrajinskej krízy túto motiváciu výrazne posilnili. Taktiež, najmä v prípade Spojených štátov a Európskej únie (EÚ), sa v súčasnosti uprednostňuje “dobrá” ropa a plyn pred “zlou”, pričom toto rozlíšenie súvisí s politickou orientáciou dodávateľskej krajiny.

Prvým energetickým zoskupením je USA – Kanada – Latinská Amerika – EÚ. Hlavným novým prvkom je výrazne posilnené prepojenie medzi Spojenými štátmi a Európou v oblasti skvapalneného zemného plynu (LNG). Pri súčasnej úrovni Spojené štáty predávajú do Európy približne dve tretiny LNG, čo je približne dvojnásobok predvojnovej úrovne, ktorá predstavuje 15 % potreby plynu v Európe. Ak sa splnia ciele uvedené v nedávnom spoločnom vyhlásení USA a EÚ, toto číslo sa zvýši na viac ako 20 percent. Úloha USA pri zásobovaní Európy plynom dramaticky vzrástla, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že spotreba plynu v Európe klesá. Spojené štáty sa stali strategickým partnerom Európy v tejto oblasti. A Európa de facto nahrádza “zlý” ruský plyn z plynovodov “dobrým” americkým LNG. Širšie prepojenie USA, Kanady a Latinskej Ameriky je dobre známe. Kanada posiela do Spojených štátov veľké množstvo ropy. Latinskí americkí producenti tiež dodávajú predovšetkým do Spojených štátov, ale integrácia s Latinskou Amerikou je viac zavedená prostredníctvom amerického vývozu benzínu a nafty na ich trhy. Tieto “dobré” energetické toky budú pokračovať.

Druhým čoraz silnejším zoskupením je Rusko-Čína. Hoci sa medzi nimi už teraz pohybujú značné toky kvôli geografickej blízkosti a blízkym politickým vzťahom, Čína v minulosti obmedzila rozsah týchto energetických vzťahov, pretože sa snažila diverzifikovať dodávky. Od začiatku vojny však Čína zvýšila nákupy zľavnenej ruskej ropy približne o 300 000 barelov denne (BPD) a tento obchod sa pravdepodobne rozšíri vzhľadom na to, že Rusko stráca prístup na európsky trh. Podobne Rusko potrebuje nahradiť svoje európske trhy so zemným plynom. Čína sa stane jediným využiteľným a veľkým trhom pre ruský plyn dodávaný plynovodmi. Budú potrebné investície, ale toky budú rásť – ako ukazujú nedávne kroky na začatie prác na plynovode Power of Siberia 2 z Ruska do Číny cez Mongolsko. Kľúčovým faktorom väčších ruských energetických tokov do Číny je politika; z pohľadu Západu ide o toky “zlej” ropy a plynu.

Tretím kľúčovým zoskupením je Blízky východ – Ázia. Tu sú už silné toky poháňané predovšetkým blízkosťou a trhovým potenciálom. Ázia stále buduje rafinérie a krajiny Blízkeho východu sa snažia posielať ropu na trhy s vyšším rastom a rafinovanými produktmi. V dôsledku povojnovej politizácie energetiky bude existovať tlak na zvyšovanie veľkosti týchto tokov. Pred vojnou bola saudská ropa v dôsledku vraždy Džamála Chášukdžího “dosť dobrá”, ale v zlom tieni. Od začiatku vojny na Ukrajine sa Saudi a Emiráti rozhodli udržiavať dobré vzťahy s Ruskom a OPEC+, zatiaľ čo Rijád sa bráni zvyšovaniu produkcie, aby vyhovel Washingtonu. Nedávne rozhodnutie OPEC+ znížiť ťažbu o 2 milióny BPD to potvrdzuje. Vojna zanechá saudskú ropu stále “dosť dobrú”, avšak v trochu temnejšom tieni. Časom, najmä v obdobiach, keď na trhu nebude napätie a Západ si bude môcť vybrať svojich producentov, budú politické úvahy znamenať, že saudská ropa pravdepodobne nájde ochotnejších kupcov v Ázii ako na Západe.

Napokon, niekoľko krajín a regiónov bude mať nejednoznačnejšie postavenie. India zostane plávajúcim štátom, ktorý bude čerpať dodávky z Ruska, kým je ropa lacná; dovoz ruskej ropy sa zvýšil z 30 000 BPD pred vojnou na viac ako 800 000 BPD v súčasnosti. Naí Dillí takisto zvýši nákupy z Blízkeho východu. Afrika bude tiež plávať. Západoafrickí dodávatelia sa zamerajú na európske trhy v snahe nahradiť ruské dodávky; východoafrickí dodávatelia sa budú viac orientovať na Áziu. Dovážajúce africké štáty budú čerpať z rôznych zdrojov vrátane kontinentálnej produkcie.

Potravinová bezpečnosť: Rastúca a trvalá fragmentácia globálneho trhu. Potravinová politika je ďalšou oblasťou, v ktorej dvojnásobný šok vojny a Covid 19 pravdepodobne prinesie trvalé zmeny, keďže viac štátov začne považovať potraviny za súčasť národnej bezpečnosti. V strednodobom až dlhodobom horizonte to bude znamenať väčšiu mieru protekcionizmu a menej globalizovaný medzinárodný potravinový systém.

Pandémia aj vojna na Ukrajine výrazne zvýšili ceny potravín. Podľa indexu cien potravín Organizácie Spojených národov (OSN) pre výživu a poľnohospodárstvo sa priemerné náklady od januára do mája 2020 reálne znížili o viac ako 10 %. Keď sa však oživila globálna hospodárska aktivita a začali sa prejavovať obmedzenia v zásobovaní, ceny potravín postupne rástli a vo februári boli o viac ako 33 percent vyššie ako pred krízou. Ceny potom prudko vzrástli v marci, keď vypukla vojna, ktorá narušila dodávky pšenice, kukurice, slnečnicového oleja, hnojív a ďalších produktov z Čierneho mora.

Vzhľadom na to, že ceny komodít od polovice júna klesajú a došlo k dohode o odblokovaní ukrajinských prístavov, mnohí ekonómovia predpokladajú, že inflácia v oblasti potravín dosiahla svoj vrchol. To, do akej miery je to pravda, však bude čiastočne závisieť od toho, ako dobre sa bude dohoda realizovať a či bude v novembri obnovená. A vzhľadom na to, že vojna bude pravdepodobne trvať ešte mnoho rokov, okolo vývozu potravín z Ukrajiny zostane mrak neistoty. Mnohí vedúci predstavitelia budú mať v dôsledku vojny väčšie obavy ako kedykoľvek predtým, pokiaľ ide o ich závislosť od krehkého medzinárodného potravinového systému.

Lídri majú dobrý dôvod na obavy. Hoci tento vzťah nie je vždy priamy, prudká potravinová inflácia a hlad sú často akcelerátormi sociálnych nepokojov. Dva najvýraznejšie historické príklady sú protesty Arabskej jari v rokoch 2011 – 2012 a potravinové nepokoje v rokoch 2007 – 2008, ktoré sa odohrali na pozadí vysokej inflácie potravín.

Podľa údajov Carnegieho nadácie pre medzinárodný mier sa zdá, že celkový počet významných globálnych protestov v roku 2022 klesne po dvoch pozoruhodných rokoch politického aktivizmu. Frekvencia protestov súvisiacich s potravinami a poľnohospodárstvom však výrazne vzrástla. Počet týchto demonštrácií v období od januára do júna tohto roka prevýšil celkový počet podobných protestov za posledných päť rokov spolu. Medzi nedávne príklady patria demonštrácie v Ekvádore, Iráne a na Srí Lanke.

Nová arabská jar je dosť nepravdepodobná, ale Blízky východ a severná Afrika sa stále zdajú byť zraniteľné. Najkrehkejšie sú štáty, ktoré čelia konfliktom, vrátane Sudánu, Sýrie, Líbye a Jemenu. Do druhej skupiny krajín, ktoré čelia vysokej inflácii potravín, ale sú menej ohrozené ako štáty v konflikte, patria Libanon a Tunisko.

Pre vedúcich predstaviteľov, ktorí sa snažia vyhnúť nepokojom a zabezpečiť domáce dodávky potravín, sa intervencie na trhu zdajú byť čoraz atraktívnejšie. Opatrenia obchodnej politiky, regulačné zmeny, vytváranie zásob, cenové limity a dotácie sa pravdepodobne stanú populárnejšími a pevnejšími.